Putinov dôverník varuje pred preventívnym jadrovým útokom

Moskva 18. júna 2023 (HSP/Asia Times/Foto:Screenshot)

Rusko musí “opäť urobiť z jadrového odstrašovania presvedčivý argument a znížiť prah pre použitie jadrových zbraní”. Autor tejto eseje, Sergej A. Karaganov DrSc, je významný moskovský akademik a je známy ako človek blízky ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi. Je čestným predsedom predsedníctva Ruskej rady pre zahraničnú a obrannú politiku. Článok bol uverejnený v Asia Times

Dovoľte mi, aby som sa s vami podelil o niekoľko myšlienok, ktoré som nosil v hlave už dlhší čas a ktoré nadobudli konečnú podobu po nedávnom zasadnutí Rady pre zahraničnú a obrannú politiku, ktoré sa ukázalo ako jedno z najpozoruhodnejších stretnutí v jej 31-ročnej histórii.

Zdá sa, že Rusko a jeho vedenie stoja pred ťažkou voľbou. Je čoraz jasnejšie, že stret so Západom sa nemôže skončiť ani v prípade čiastočného alebo dokonca drvivého víťazstva na Ukrajine.

Bude to naozaj čiastočné víťazstvo, ak oslobodíme štyri regióny. O niečo väčším víťazstvom bude, ak v nasledujúcom roku alebo dvoch oslobodíme celý východ a juh súčasnej Ukrajiny. Stále však zostane jej časť s ešte rozhorčenejším ultranacionalistickým obyvateľstvom napumpovaným zbraňami – krvácajúca rana hroziaca nevyhnutnými komplikáciami a novou vojnou.

Azda najhoršia situácia môže nastať, ak za cenu obrovských strát oslobodíme celú Ukrajinu a zostaneme v troskách s obyvateľstvom, ktoré nás väčšinou nenávidí. Jej “vykúpenie” bude trvať viac ako desať rokov. Akákoľvek možnosť, najmä tá druhá, odvedie pozornosť našej krajiny od toho, aby urobila naliehavo potrebný krok a presunula svoje duchovné, hospodárske a vojensko-politické ťažisko na východ Eurázie.

Zasekneme sa na západe, bez perspektívy v dohľadnej budúcnosti, zatiaľ čo súčasná Ukrajina, predovšetkým jej centrálne a západné regióny, bude vysávať naše manažérske, ľudské a finančné zdroje. Tieto regióny boli aj za sovietskych čias výrazne dotované. Spor so Západom bude pokračovať, pretože bude podporovať partizánsku občiansku vojnu nízkeho stupňa.

Atraktívnejšou možnosťou by bolo oslobodenie a opätovné začlenenie východu a juhu Ukrajiny a donútenie zvyšku ku kapitulácii, po ktorej by nasledovala úplná demilitarizácia a vytvorenie priateľského nárazníkového štátu. To by však bolo možné len vtedy, ak a keď sa nám podarí zlomiť vôľu Západu podnecovať a podporovať kyjevskú juntu a prinútiť ju k strategickému ústupu.

A to nás privádza k najdôležitejšej, ale takmer nediskutovanej otázke. Základnou príčinou konfliktu na Ukrajine a mnohých ďalších napätí vo svete, ako aj celkového nárastu hrozby vojny je zrýchľujúce sa zlyhanie novodobých vládnucich západných elít – predovšetkým kompradorských v Európe (portugalskí kolonialisti používali slovo “komprador” na označenie miestnych obchodníkov, ktorí uspokojovali ich potreby) -, ktoré vygeneroval globalizačný kurz posledných desaťročí.

Toto zlyhanie sprevádzajú rýchle zmeny, ktoré nemajú v histórii obdobu, v globálnej rovnováhe síl v prospech globálnej väčšiny, pričom Čína a čiastočne India pôsobia ako jej hospodárske hnacie sily a Rusko si história vybrala za jej vojensko-strategický pilier.

Toto oslabenie rozčuľuje nielen imperiálno-kozmopolitné elity (Biden a spol.), ale aj imperiálno-národné (Trump). Ich krajiny strácajú svoju päť storočí trvajúcu schopnosť hrabať bohatstvo po celom svete, vnucovať predovšetkým hrubou silou politické a hospodárske poriadky a kultúrnu dominanciu.

Rozvíjajúca sa západná defenzívna, ale agresívna konfrontácia sa teda rýchlo neskončí. Toto zrútenie morálnych, politických a ekonomických pozícií prebieha od polovice 60. rokov 20. storočia; bolo prerušené rozpadom Sovietskeho zväzu, ale v roku 2000 sa obnovilo s novou silou. (Porážka v Iraku a Afganistane a začiatok krízy západného hospodárskeho modelu v roku 2008 boli hlavnými medzníkmi).

Západ sa dočasne skonsolidoval, aby zastavil túto snehovú guľu, ktorá sa rúti nadol. Spojené štáty premenili Ukrajinu na údernú päsť, ktorej cieľom je vytvoriť krízu a zviazať tak ruky Rusku – vojensko-politickému jadru nezápadného sveta, ktoré sa oslobodzuje z pút neokolonializmu -, ale ešte lepšie ho vyhodiť do vzduchu, a tak radikálne oslabiť rastúcu alternatívnu superveľmoc, Čínu.

Z našej strany sme preventívny úder odkladali buď preto, že sme nepochopili nevyhnutnosť zrážky, alebo preto, že sme zbierali sily. Okrem toho sme, riadiac sa moderným, najmä západným vojensko-politickým myslením, neuvážene stanovili príliš vysoký prah pre použitie jadrových zbraní, nepresne sme vyhodnotili situáciu na Ukrajine a nezačali sme tam dostatočne úspešne vojenskú operáciu.

Pri vnútornom zlyhaní začali západné elity aktívne živiť burinu, ktorá sa presadila po sedemdesiatich rokoch blahobytu, sýtosti a mieru – všetky tie antihumánne ideológie, ktoré odmietajú rodinu, vlasť, históriu, lásku medzi mužom a ženou, vieru, oddanosť vyšším ideálom, všetko, čo tvorí podstatu človeka.

Odstraňujú tých, ktorí sa vzpierajú. Cieľom je zničiť ich spoločnosti a premeniť ľudí na mankurtov (otrokov zbavených rozumu a zmyslu pre históriu, ako to opísal veľký kirgiz a ruský spisovateľ Čengiz Aitmatov), aby sa znížila ich schopnosť vzdorovať modernému “globalistickému” kapitalizmu, ktorý je čoraz nespravodlivejší a kontraproduktívnejší pre ľudí a ľudstvo ako celok.

Po ceste oslabené Spojené štáty rozpútali konflikt s cieľom doraziť Európu a ďalšie závislé krajiny s úmyslom vrhnúť ich do ohňa konfrontácie po Ukrajine. Miestne elity vo väčšine týchto krajín stratili orientáciu a v panike zo zlyhávajúcej vnútornej a vonkajšej pozície poslušne vedú svoje krajiny na porážku. Navyše pocit väčšieho zlyhania, bezmocnosti, stáročná rusofóbia, intelektuálna degradácia a strata strategickej kultúry spôsobujú, že ich nenávisť je ešte hlbšia ako nenávisť voči Spojeným štátom.

Vektor vývoja vo väčšine západných krajín jasne naznačuje ich smerovanie k novému fašizmu a (zatiaľ) “liberálnemu” totalitarizmu. Najdôležitejšie je, že situácia sa tam bude len zhoršovať. Prímerie je možné, ale mier nie. Hnev a zúfalstvo budú stále narastať v posunoch a obmenách.

Tento vektor pohybu Západu jednoznačne naznačuje skĺznutie k tretej svetovej vojne. Tá sa už začína a náhodou alebo v dôsledku rastúcej nekompetentnosti a nezodpovednosti súčasných vládnucich kruhov na Západe môže prepuknúť do plnohodnotnej ohnivej búrky.

Rozvoj umelej inteligencie a robotizácia vojny zvyšujú hrozbu aj neúmyselnej eskalácie. Stroje sa totiž môžu vymknúť spod kontroly zmätených elít.

Situáciu zhoršuje “strategický parazitizmus” – za 75 rokov relatívneho mieru ľudia zabudli na hrôzy vojny a dokonca sa prestali báť jadrových zbraní. Inštinkt sebazáchovy oslabil všade, ale najmä na Západe.

Dlhé roky som študoval históriu jadrovej stratégie a dospel som k jednoznačnému, aj keď zdanlivo nie celkom vedeckému záveru. Vytvorenie jadrových zbraní bolo výsledkom božieho zásahu. Boh, zhrozený z toho, že ľudia, Európania a Japonci, ktorí sa k nim pridali, rozpútali v priebehu života jednej generácie dve svetové vojny, ktoré priniesli desiatky miliónov obetí, odovzdal ľudstvu zbraň Armagedon, aby tým, ktorí stratili strach z pekla, pripomenul, že existuje.

Práve tento strach zabezpečil relatívny mier na posledné tri štvrte storočia. Tento strach už pominul. To, čo sa deje teraz, je v súlade s predchádzajúcimi predstavami o jadrovom odstrašovaní nemysliteľné: vládnuce kruhy skupiny krajín v záchvate zúfalého hnevu rozpútali plnohodnotnú vojnu v područí jadrovej veľmoci.

Na bojiskách na Ukrajine sa nerozhoduje len a ani tak o tom, ako bude vyzerať Rusko a budúci svetový poriadok, ale najmä o tom, či vôbec nejaký svet bude, alebo sa planéta premení na rádioaktívne trosky otravujúce zvyšky ľudstva.

Zlomením vôle Západu pokračovať v agresii zachránime nielen seba a konečne oslobodíme svet od päťstoročného západného jarma, ale zachránime aj ľudstvo. Tým, že Západ dotlačíme ku katarzii, a tým aj jeho elity k tomu, aby sa vzdali svojej snahy o hegemóniu, prinútime ich ustúpiť skôr, než dôjde ku globálnej katastrofe, a tak jej predídeme. Ľudstvo dostane novú šancu na rozvoj.

Navrhované riešenie

Niet pochýb o tom, že nás čaká ťažký boj. Budeme musieť vyriešiť zostávajúce vnútorné problémy: konečne sa zbaviť západného centralizmu v našom myslení a západných ľudí v manažérskej triede, kompradorov a ich charakteristického myslenia. (Západ nám s tým vlastne pomáha).

Je čas ukončiť našu tristoročnú plavbu do Európy, ktorá nám dala veľa užitočných skúseností a pomohla vytvoriť našu skvelú kultúru. Samozrejme, budeme starostlivo chrániť naše európske dedičstvo. Je však čas vrátiť sa domov a k nášmu pravému ja, začať využívať nazbierané skúsenosti a vytýčiť si vlastný kurz.

Ministerstvo zahraničných vecí nedávno urobilo prelomový krok pre nás všetkých, keď v Koncepcii zahraničnej politiky nazvalo Rusko štátom-civilizáciou. Ja by som dodal: civilizácia civilizácií, otvorená Severu a Juhu, Západu a Východu. Hlavným smerom vývoja je dnes Juh a Sever, ale predovšetkým Východ.

Konfrontácia so Západom na Ukrajine, bez ohľadu na to, ako sa skončí, by nás nemala odvádzať od strategického vnútorného pohybu – duchovného, kultúrneho, ekonomického, politického a vojensko-politického – na Ural, Sibír a Veľký oceán. Potrebujeme novú uralsko-sibírsku stratégiu, ktorá predpokladá niekoľko duchovne povznášajúcich projektov, samozrejme, vrátane vytvorenia tretieho hlavného mesta na Sibíri. Toto hnutie by sa malo stať súčasťou úsilia, ktoré je dnes tak naliehavo potrebné, aby sme sformulovali náš Ruský sen – obraz Ruska a sveta, aký chceme vidieť.

Ja aj mnohí iní sme už mnohokrát napísali, že bez veľkej myšlienky veľké štáty strácajú svoju veľkosť alebo jednoducho zaniknú. Dejiny sú posiate tieňmi a hrobmi mocností, ktoré stratili veľkú ideu. Tá musí vzniknúť zhora, bez toho, aby sme očakávali, že príde zdola, ako to robia hlúpi alebo leniví ľudia. Musí zodpovedať základným hodnotám a túžbam ľudí, a čo je najdôležitejšie, musí nás všetkých viesť vpred. Jej artikulácia je však povinnosťou elity a vedenia krajiny. Oneskorenie, s ktorým sa tak stalo, bolo neprijateľne dlhé.

Aby však mohla prísť budúcnosť, je potrebné prekonať zlý odpor síl minulosti – Západu, ktorý, ak nebude rozdrvený, takmer určite a neúprosne privedie svet k rozsiahlej vojne, pravdepodobne poslednej svetovej vojne pre ľudstvo.

Ťažké, ale nevyhnutné rozhodnutie

A to ma privádza k najťažšej časti tohto článku. Môžeme bojovať ešte rok, dva alebo tri, obetovať tisíce a tisíce našich najlepších mužov a zomlieť desaťtisíce a státisíce ľudí, ktorí žijú na územiach, ktoré sa teraz nazývajú Ukrajina, a ktorí sa dostali do tragickej historickej pasce.

Táto vojenská operácia sa však nemôže skončiť rozhodujúcim víťazstvom bez toho, aby Západ nebol nútený strategicky ustúpiť alebo sa dokonca vzdať a aby nebol nútený vzdať sa pokusov o zvrátenie dejín a zachovanie globálnej dominancie a sústrediť sa na seba a svoju súčasnú viacúrovňovú krízu. Zhruba povedané, musí sa “odpichnúť”, aby Rusko a svet mohli nerušene napredovať.

Preto je potrebné prebudiť v Západe pud sebazáchovy, ktorý stratil, a presvedčiť ho, že jeho pokusy vyčerpať Rusko vyzbrojovaním Ukrajincov sú pre samotný Západ kontraproduktívne. Z jadrového odstrašovania budeme musieť opäť urobiť presvedčivý argument tým, že znížime prah pre použitie jadrových zbraní stanovený neprijateľne vysoko a rýchlo, ale obozretne sa posunieme na rebríčku odstrašovania – eskalácie.

Prvé kroky už boli urobené príslušnými vyhláseniami ruského prezidenta a ďalších vedúcich predstaviteľov: ohlásené rozmiestnenie jadrových zbraní a ich nosičov v Bielorusku a zvýšená bojová pohotovosť strategických síl odstrašenia.

Na tomto rebríku je však mnoho stupňov. Napočítal som ich asi dva tucty. Situácia môže dospieť aj do bodu, keď budeme musieť vyzvať našich krajanov a všetkých ľudí dobrej vôle, aby opustili svoje bydliská v blízkosti objektov, ktoré sa môžu stať terčom úderov v krajinách, ktoré poskytujú priamu podporu bábkovému režimu v Kyjeve.

Nepriateľ musí vedieť, že sme pripravení uskutočniť preventívny úder ako odvetu za všetky jeho súčasné a minulé akty agresie, aby sme zabránili skĺznutiu do globálnej termonukleárnej vojny.

Mnohokrát som povedal a napísal, že ak správne vybudujeme stratégiu zastrašovania a odstrašovania a dokonca aj použitia jadrových zbraní, riziko “odvetného” jadrového alebo akéhokoľvek iného úderu na našom území sa môže znížiť na absolútne minimum.

Iba šialenec, ktorý predovšetkým nenávidí Ameriku, bude mať odvahu oplatiť úder na “obranu” Európanov, čím by ohrozil vlastnú krajinu a obetoval podmienečný Boston za podmienečnú Poznaň.

USA aj Európa to veľmi dobre vedia, ale radšej na to nemyslia. Sami sme túto bezmyšlienkovitosť podporili svojou mierovou rétorikou.

Zo štúdia histórie americkej jadrovej stratégie viem, že po tom, ako ZSSR získal presvedčivú schopnosť odpovedať na jadrový úder, Washington, hoci verejne blafoval, vážne neuvažoval o možnosti použiť jadrové zbrane proti sovietskemu územiu. Ak vôbec uvažovali o takejto možnosti, uvažovali o tom len proti “postupujúcim” sovietskym vojskám v samotnej západnej Európe. Viem, že kancelári Kohl a Schmidt utiekli zo svojich bunkrov hneď, ako sa počas vojenských cvičení objavila otázka takéhoto použitia.

Na rebríčku odstrašovania a eskalácie musíme ísť nahor dostatočne rýchlo. Vzhľadom na vektor vývoja Západu – pretrvávajúcu degradáciu väčšiny jeho elít – bude každá ďalšia výzva Západu ešte nekompetentnejšia a ideologickejšia ako tie predchádzajúce. Ťažko môžeme očakávať, že sa tam v blízkej budúcnosti dostanú k moci zodpovednejší a rozumnejší vodcovia. To sa môže stať až po katarzii, po tom, ako sa vzdajú svojich ambícií.

Nesmieme zopakovať “ukrajinský scenár”. Štvrťstoročie sme nepočúvali tých, ktorí varovali, že rozširovanie NATO povedie k vojne. Snažili sme sa odkladať a “vyjednávať”. Výsledkom je ťažký ozbrojený konflikt. Cena za nerozhodnosť bude teraz rádovo vyššia.

Ale čo ak neustúpia? Čo ak úplne stratili pud sebazáchovy? V takom prípade budeme musieť zasiahnuť niekoľko cieľov vo viacerých krajinách, aby sme tých, ktorí stratili rozum, priviedli k rozumu.

Z morálneho hľadiska je to hrozná voľba, pretože použijeme Božiu zbraň, čím sa odsúdime na vážne duchovné straty. Ak to však neurobíme, môže zaniknúť nielen Rusko, ale s najväčšou pravdepodobnosťou aj celá ľudská civilizácia. Túto voľbu budeme musieť urobiť sami. Dokonca ani priatelia a sympatizanti nás spočiatku nepodporia.

Keby som bol Číňanom, nechcel by som, aby sa súčasný konflikt skončil príliš skoro a náhle, pretože to odláka sily USA a dá Číne príležitosť zhromaždiť sily na rozhodujúci boj – priamy alebo, v súlade s najlepšími želaniami Lao-c’, donútením nepriateľa ustúpiť bez boja. Bol by som aj proti použitiu jadrových zbraní, pretože zvýšenie konfrontácie na jadrovú úroveň by znamenalo posun do oblasti, v ktorej je moja krajina (Čína) stále slabá.

Okrem toho rozhodný postup nie je v súlade s filozofiou čínskej zahraničnej politiky, ktorá kladie dôraz na ekonomické faktory (pri budovaní vojenskej sily) a vyhýba sa priamej konfrontácii. Podporil by som spojenca, zabezpečil by som mu zázemie, ale skryl by som sa za neho bez toho, aby som zasahoval do boja. (Možno však tejto filozofii dostatočne nerozumiem a našim čínskym priateľom pripisujem nesprávne motívy). Ak by Rusko uskutočnilo jadrový úder, Číňania by ho odsúdili, ale zároveň by sa v duchu potešili, že povesti a postaveniu Spojených štátov bol zasadený silný úder.

A aká by bola naša reakcia, keby (nedajbože) Pakistan zasiahol Indiu alebo naopak? Boli by sme zdesení a zarmútení, že jadrové tabu bolo porušené. A potom by sme začali pomáhať postihnutým a uskutočnili by sme potrebné zmeny v našej jadrovej doktríne.

Pre Indiu a ďalšie krajiny globálnej väčšiny vrátane jadrových (Pakistan, Izrael) je použitie jadrových zbraní neprijateľné aj z morálnych a geostrategických dôvodov. Ak sa použijú a použijú “úspešne”, prelomí sa tým jadrové tabu – predstava, že sa nemôžu použiť za žiadnych okolností a že ich použitie nevyhnutne povedie ku globálnemu jadrovému Armagedonu. Ťažko môžeme počítať s rýchlou podporou, aj keď mnohé krajiny globálneho Juhu by pocítili uspokojenie z porážky svojich bývalých utláčateľov, ktorí ich okrádali, páchali genocídy a vnucovali im cudziu kultúru.

Nakoniec sa však víťazi nesúdia. A záchrancom sa poďakuje. Európska politická kultúra si nepamätá dobré veci. Ale zvyšok sveta si s vďakou spomína, ako sme pomohli Číňanom oslobodiť sa od brutálnej japonskej okupácie a ako sme pomohli kolóniám oslobodiť sa od koloniálneho jarma. Ak nás hneď nepochopia, bude ešte viac podnetov na to, aby sme sa zapojili do sebazdokonaľovania.

Napriek tomu je však dosť pravdepodobné, že sa nám podarí zvíťaziť, priviesť nášho nepriateľa k rozumu a prinútiť ho ustúpiť bez toho, aby sme sa uchýlili ku krajným opatreniam, a o niekoľko rokov neskôr zaujať pozíciu za Čínou, tak ako ona teraz stojí za nami, a podporiť ju v jej boji so Spojenými štátmi. V takom prípade bude možné vyhnúť sa veľkej vojne. Spoločne zvíťazíme v prospech všetkých vrátane ľudí žijúcich v západných krajinách.

A potom Rusko a ľudstvo vytrvá vo všetkých ťažkostiach a pôjde do budúcnosti, ktorá sa mi zdá jasná, multipolárna, multikultúrna, pestrofarebná a dáva krajinám a národom šancu budovať vlastnú a spoločnú budúcnosť.