Slovenky začali chodiť do Rakúska za opatrovateľskou prácou hneď po otvorení hraníc, začiatkom 90. rokov 20. storočia. Rapídny nárast však nastal až po legalizácii tejto práce v Rakúsku v roku 2006 a najmä v období ekonomickej krízy, keď narástla nezamestnanosť po roku 2009. Vyvrcholilo to v roku 2015 a od roku 2016 sa počet slovenských opatrovateliek v Rakúsku začal pomaly znižovať, aj napriek tomu, že celkový počet cudzích opatrovateliek seniorov v tejto krajine stále rastie, i keď v posledných rokoch trochu pomalšie.

Namiesto našich opatrovateliek, ktoré ešte pred pár rokmi tvorili vyše 80 percent z ich celkového počtu, sem teraz totiž prichádza veľké množstvo žien aj z iných krajín, predovšetkým z Rumunska. Hovoríme o ženách, pretože tie tvoria okolo 95 percent osôb vykonávajúcich túto prácu.

Miloslav Bahna zo Sociologického ústavu SAV a Martina Sekulová z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV predstavili výsledky svojho výskumu z rokov 2011 – 2016, ktoré zhrnuli vo svojej novej knihe Crossborder Care: Lessons from Central Europe, ktorá vyšla vo vydavateľstve Palgrave Macmillan.

„Napriek psychickej aj fyzickej náročnosti, často spojenej so zneužívaním zo strany sprostredkovateľských agentúr a s nevýhodnými a nevyhovujúcimi pracovnými podmienkami, väčšina opatrovateliek je s touto prácou spokojná. Dokonca si ju vyberajú ako dlhodobú životnú stratégiu, v ktorej pokračujú nezriedka aj po dovŕšení dôchodkového veku,“ zistili Bahna a Sekulová.

Lenže tie ženy predsa nebudú tvrdiť, že si vybrali zle, aj keby to tak objektívne cítili. Ich motivácia, prečo sa rozhodli pre túto cestu, hovorí niečo iné. Keby boli lepšie možnosti doma, drvivá väčšina z nich by sotva išla robiť túto ťažkú prácu do cudzej krajiny. Nasvedčuje tomu vysoký počet žien, ktoré pred prácou v Rakúsku boli nezamestnané – ten stále rastie a je to už väčšina. Podľa sociológov to znamená, že tie ženy utekajú pred nezamestnanosťou.

Lenže moment: na Slovensku predsa je dnes vraj nedostatok pracovnej sily, hovoria zamestnávatelia. Takže tu s najväčšou pravdepodobnosťou máme do činenia so štandardným fungovaním pracovného trhu v kapitalizme: v slovenských otrokárňach sa neoplatí zamestnať, lebo platy sú nízke, keďže ich pokazila lacná konkurencia z cudziny, a preto Slovenky berú lepšiu ponuku z Rakúska…

Samostatnou kapitolou je skutočnosť, že veľa týchto žien bola a je v preddôchodkovom, a často dokonca dôchodkovom veku. Ani tu netreba veľkú fantáziu k tomu, aby si človek domyslel, že dôvody sú najmä finančné.

Štandardom práce opatrovateliek sú dvojtýždňové turnusy, po ktorých nasledujú dva týždne doma. Ženy v prieskume tento rytmus oceňujú, pretože im umožňuje relatívne najlepšie zosúladiť pracovný a súkromný život. Inými slovami, táto práca nie je úplné nevoľníctvo ako za cisára pána, ale iba polovičné.

Kým podiel opatrovateliek zo stredného Slovenska je pomerne stabilný (27 – 29 percent), výrazne sa zmenil pomer medzi východným a západným Slovenskom. V roku 2011 ich bolo vyše 42 percent zo západu a len 24 percent z východu, v roku 2016 bol už pomer opačný: 30 ku 46 percentám v prospech východu. Dôvody nebude ťažké uhádnuť: na západnom Slovensku sú diaľnice a automobilky, kým na východe je situácia s prácou oveľa horšia. Východniari teda opäť raz nadväzujú na dlhoročnú tradíciu vysťahovalectva: ak pred sto rokmi odchádzali najmä muži do Ameriky, dnes sú to hlavne ženy a dievčatá a smerujú do západnej Európy.

Sociológovia uvádzajú pozitívne momenty tejto práce: „Ich príjem z opatrovania v Rakúsku je stále vyšší, ako by mali z plateného zamestnania na Slovensku. Zároveň má pre nich práca emancipačný rozmer – stávajú sa živiteľkami rodiny, vedia sa uplatniť v Rakúsku, naučia sa cudzí jazyk a mnohé ženy sa v tomto type práce cítia spokojne,“ objasnila Sekulová. Najmä staršie ženy vraj tiež uvádzali, že so svojím partnerom sú si takto vzácnejší alebo im, naopak, skúsenosť a ekonomické osamostatnenie sa dali silu ukončiť nefunkčné manželstvo. Niektoré podobné pozitíva by sa dali však nájsť aj pri pobyte vo väzení.

Sociológovia však zistili neuveriteľnú vec: tvrdia, že práca v Rakúsku môže mať aj negatívny vplyv na život a rodinu na Slovensku. Najmä mladšie ženy vraj často opisovali smútok z odlúčenia od detí…

Okolo 15 % opatrovateliek malo deti mladšie ako 15 rokov. Teda každá šiesta Slovenka pracujúca v Rakúsku ako opatrovateľka má doma malé dieťa a ona ho pravidelne v dvojtýždennom rytme opúšťa, aby v cudzej zemi zarábala peniaze. Predstavte si rodinnú a partnerskú situáciu a kvalitu života tej ženy. Suché štatistické čísla nič nevypovedajú o tom, že je to v podstate tragédia, dôkaz nefunkčnosti systému, v ktorom žijeme.

Ak odíde do zahraničia človek pracovať na pozíciu blízku tej, ktorú robil aj doma, alebo na ktorú má kvalifikáciu, znamená to ochudobnenie štátu o pracovnú silu, ktorú si vychoval. Avšak ešte smutnejšie je, ak odídu robiť menej kvalifikované práce ľudia s vyšším vzdelaním. Podľa prieskumu, asi desať percent opatrovateliek má vysokoškolské vzdelanie. Autori uvádzajú, že ženy, ktoré boli v Rakúsku dlhodobo, po návrate na Slovensko sa častejšie zamestnávali na menej prestížnych pracovných pozíciách, povedal Bahna.

Aký zárobok vlastne motivuje Slovenky ísť do cudziny opatrovať starých a chorých Rakúšanov? V roku 2016 podľa prieskumu bol priemerný čistý príjem za dva týždne opatrovania v Rakúsku (plus dva týždne doma, čiže vlastne čistý mesačný príjem) asi 840 eur. Zaujímavým motivačným faktorom bola aj vidina lepšieho dôchodku z Rakúska, ale reálna výška penzie napokon mnohé ženy sklamala.

Významnou časťou motivácie boli doposiaľ aj štedré sociálne dávky, ktoré ženy dostávali na svoje deti. Najnovšie sa však táto práca stala menej atraktívnou aj z toho dôvodu, že Rakúsko sa rozhodlo platiť na deti tam zamestnaných cudzincov, žijúce v chudobnejšom zahraničí, nižšie prídavky. Je to síce diskriminačné, ale celkom pochopiteľné, predsa nebudú platiť rovnako domácim ako cudzincom: veď potom by Rakúsko z tohto otrokárskeho systému prestalo profitovať. Že na to na druhej strane druhá strana dopláca, to im samozrejme nevadí, veď o tom je demokracia a trh práce, všakáno. Podľa nich je tento svet celkom v poriadku, keď ženy z chudobnejšej krajiny, často v najlepšom produktívnom a plodnom veku, ktoré by mohli doma pracovať a rodiť deti, zvyšujú kvalitu života dôchodcom v cudzine (ale aj ostatným obyvateľom tej krajiny, keby tam neboli, museli by sa totiž o svojich dôchodcov starať domáce ženy, ktoré takto môžu robiť niečo príjemnejšie a lepšie platené).

Samozrejme, to všetko nie je vina sociológov SAV. Tí si zaslúžia pochvalu, že sa nebáli pustiť aj do takejto citlivej témy. Lenže darmo sa o tejto veci bude hovoriť peknými a neutrálnymi cudzími výrazmi ako o globálnom a štruktúrovanom fenoméne s komplexnými socio-ekonomickými impaktmi. Nič to nepomôže, ak si nepovieme holú pravdu priamo do očí: že kým nebude počet rakúskych opatrovateliek u nás porovnateľný ako tých našich v Rakúsku, tak stále budeme krajinou nádenníkov, otrokov. A nijako to nemení ani fakt, že naše otrokyne pomaly vytláčajú ešte lacnejšie otrokyne z Rumunska.

Ivan Lehotský