Môj profil 
Predplatné
Poniky 16. júna (TASR) – Slávnostné i pracovné ponické kroje, drevené náradie Poničanov i spôsob ich života v minulosti približuje expozícia v dvoch miestnostiach Ponického domu kultúrneho dedičstva v Ponikoch neďaleko Banskej Bystrice. Ďalšiu miestnosť venovali rodákovi, spisovateľovi Štefanovi Žárymu. Vstupná izba približuje poľovníctvo. TASR po expozícii sprevádzali lektorka Ponického domu Mária Palovičová a spolutvorkyňa Pamätnej izby Štefana Žáryho Michaela Kutelyová. O zriadení domu a pamätnej izby sa rozhodlo v roku 2009 na podnet bývalej starostky a kultúrnej komisie.
Tvorcovia domu tak začali zbierať staré kroje, drevené predmety, nábytok. "A všetko to, čo Poničania po stáročia ukrývali v truhliciach starých materí," konštatovala Palovičová. Dom si možno prezrieť napríklad cez Dni otvorených dverí, ktoré organizujú počas zvláštnych príležitostí obce. Boli tu napríklad Česi, Taliani či Rakušania. Na požiadanie je však prístupný aj v bežný deň.
Pracovný kroj Poničana bol veľmi jednoduchý a ušitý z konopného plátna. Mužský pozostával zo širokých nohavíc (gaty), jednoduchej krátkej košele so širokými rukávmi a jemným vyšívaním. Ženy nosili tmavú sukňu so šatou (zásterou). Tá bola jemne vyšívaná tak, ako ďalšie časti kroja, ktoré boli často čierno – biele. Až neskôr prešli ženy k farebnej výšivke. "Tieto kroje boli vyšívané takisto konopnou priadzou, ktorá bola jednofarebná, až neskôr ju začali farbiť prírodnými farbami," vysvetlila Palovičová. V zime si muži obliekali na kroj kožúšky bez rukávov a na ne čierne kabanice (vrchná časť odevu) s červeným lemom. "Ponický kroj patrí do tzv. detvianskeho typu kroja a údajne ženské kabanice sú typické len pre Poniky," pokračovala Palovičová. Vydaté ženy nosili na hlave kápku (čepiec) s kotúčkou. "Pracovné kápky boli jemne vyšívané a potom boli sviatočné, ktoré boli vyrezávané a ešte aj vyšívané prekrásnymi farebnými korálkami." V zime mali totiž ženy dostatok priestoru, aby sa venovali vyšívaniu. "Boli zručné a vyrobili takúto nádheru," konštatovala Palovičová.
V expozícii sa ďalej možno oboznámiť s dreveným nábytkom či pracovným náradím Poničanov. "Keďže Poničania mali dreva všade navôkol dostatok, spracúvali ho a vyrábali si rôzne náradie," uviedla Palovičová. Napríklad lopaty, koryto na pranie, kolovraty, vahany (veľká misa, napríklad na miesenie cesta). Zhotovili si aj krosná z bukového dreva.
Spisovateľ Žáry v Ponikoch prežil detstvo a hoci potom mnoho cestoval, do Poník sa podľa Kutelyovej stále vracal. V obci sa nachádza aj samotný rodný dom Žáryho, ktorý bol školou, evanjelickou farou (otec spisovateľa bol evanjelický farár v Ponikoch a aj učiteľ) aj bydliskom, pamätnú izbu však zriadili v Ponickom dome. "Čo je veľkou zaujímavosťou, sú tu jeho osobné veci, ktoré nám zapožičala jeho rodina, jeho potomkovia," uviedla Kutelyová. Tí pomáhali izbu aj zariaďovať, pričom nábytok je v nej umiestnený tak, ako v byte v Bratislave, kde Žáry žil. Návštevníci uvidia kreslo v ktorom sedával, jeho pracovný stôl, pomôcky, písací stroj i jeho sako s košeľou. "Určite sú aj knihy, ktoré venoval Ponikom," konštatovala Kutelyová. Medzi najvýznamnejšie patria Nedávny dávny svet aj Úsmevné údolie, v ktorej zachytil spomienky z detstva. V týchto knihách často spomína miestne lokality, rôznych ľudí, uvádza aj priezviská, ktoré ešte teraz nosia ľudia v Ponikoch, dodala Kutelyová.
UPOZORNENIE: TASR dnes vydáva o obci Poniky seriál spravodajských materiálov
