Stanovisko pracovníčky Transparency international Slovensko Zuzany Hlávkovej

Chcela by som pozdraviť aj autora článku, Rafaela Rafaja, bývalého politika za Slovenskú národnú stranu v časoch Jána Slotu a momentálne analytika Inštitútu národnej politiky. V prvom rade musím povedať, že som v celku prekvapená, akú dôležitosť mi prisudzuje vo svojej schéme protestov. Ja sa za takú dôležitú sama nepovažujem a myslím, že ani nik zo slovenskej verejnosti.

Bohužiaľ si svoj výskum môjho životopisu nespravil celkom správne. Nie som absolventkou Sokratovho inštitútu, ako spomína v článku, úprimne, ani by som to nebola stihla v mojich študentských časoch. Študovala som v Brne, Španielsku, Škótsku a Mexiku a celý môj životopis si môžete pozrieť na LinkedIne. Na Sokratovom inštitúte som bola hosťkou v diskusii tak, ako na desiatkach ďalších škôl (stredných, vysokých, v mládežníckych organizáciách) v minulom roku. Ak sa chce teda autor sťažovať na moje prepojenia na Sokratov inštitút, mal by sa tiež sťažovať na moje prepojenia s mnohými ďalšími slovenskými štátnymi vzdelávacími inštitúciami. Obávaných predstaviteľov zo Sokratovho inštitútu a OZ Živica, z ktorých niektorí bývajú na stredoslovenských lazoch a svoj čas okrem vzdelávania venujú životnému prostrediu, som pred diskusiou nepoznala a boli pre mňa veľmi pozitívnym zážitkom. Som rada, že som ich mohla spoznať.

Autorovi článku sa tiež nepáči, že učím na strednej škole bez pedagogického vzdelania. Pre upresnenie učím konkrétne na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave, kde pôsobí aj emeritný arcibiskup Róbert Bezák, ktorý rovnako ako niektorí ďalší naši kolegovia, nemá ono pedagogické vzdelanie. Chcela by som vyzvať pána Rafaja, ak má s naším učením problém (ktorého výsledky nikdy nevidel), nech sám začne učiť (ak by nejaká škola prijme), aby zistil, aké veľmi náročné to je. Veľa ľudí tu hovorí o potrebe reformy vzdelávania, no sami nejdú do toho najťažšieho, čo v nej môžu urobiť – do samotného učenia.

O tom, že učím, si samozrejme môže každý myslieť, čo chce. Vedenie školy mňa aj nás ďalších “bez pedagogického vzdelania” však podporuje. Otvorene priznávam, že je to pre mňa jedna z najťažších prác, aké som kedy mala, a počítam do toho aj ministerstvo zahraničných vecí, ranné vstávanie na tlmočenie smien vo fabrike, či roznášanie raňajok v hoteli. Celý rozhovor, na ktorý odkazuje pán Rafaj, si môžete prečítať tu: http://ciernalabut.sk/5089/zuzana-hlavkova-zacala-ucit-na-gymnaziu-nie-je-to-ziaden-relaxacny-pobyt-hovori/.

Som presvedčená, že hlavnespravy.sk majú aj veľa slušných čitateľov, ktorí však v marazme, do ktorého sa naša spoločnosť dostala, prestali dôverovať politikom, mimovládnym organizáciám a médiám. K politikom sa vyjadriť neviem, no k ostatným dvom by som im chcela povedať o svojej vlastnej skúsenosti.

Moja osobná skúsenosť s “mainstreamovými” médiami bola dobrá a mala som pocit, že kauzu, ktorú som oznámila, spracovali seriózne a dobre. Ak došlo k chybám, boli väčšinou v číslach a po upozornení redakcie vždy chyby napravili. Viacerí z Vás si samozrejme myslia, že to bol akýsi koordinovaný protištátny krok, no k tomu môžem len jednoducho povedať, že rozhodne nebol.

V mimovládnych organizáciách som nestretla nikoho, kto by za tých pár šupov robil zlobu vo svojej krajine. Sama som pôsobila ako dobrovoľníčka v nadácii, ktorá pracuje s ľuďmi s postihnutím, alebo v krízovom centre na pomoc matkám s deťmi (obe v rodnej Žiline), alebo ako zamestnankyňa v Transparency International Slovensko, ktorá bojuje proti korupcii. Všetky tieto organizácie sú financované aj z príspevkov externých donorov a pochybujem, že niekto z nich to robí pre to, aby negatívne ovplyvnil slovenskú spoločnosť väčším začlenením ľudí s postihnutím do nej, alebo že pomocou matkám s deťmi rozrýva hodnoty našej spoločnosti, alebo bojom proti korupcii vo verejnom priestore ubližuje záujmom Slovákov. Práve naopak. Rozumiem, že tá posledná možnosť je pre mnohých najkontroverznejšia, pretože sa týka politiky, ale Transparency International Slovensko ako watchdog, teda strážny pes, preukázateľne kritizuje korupciu naprieč ideologickým spektrom. Ak niekomu prekážajú výsledky jej kritiky a analýz, opäť vyzývam ľudí, aby rovnakú analytickú prácu robili sami a, ak sú nespokojní, teda lepšie.

Portál hlavnespravy.sk sa nedávno chválil, že vo svojej histórii uverejnil len niekoľko nepotvrdených alebo nepravdivých správ. Realita však môže byť trochu horšia. Už len v tomto článku je hneď niekoľko nepravdivých alebo zavádzajúcich informácií.

Zuzana Hlávková

Stanovisko Rafaela Rafaja, autora pôvodného článku a analytika Inštitútu národnej politiky

Sťažovateľka Zuzana Hlávková sa mýli, ak uvádza, že portál Hlavné správy (HS) uverejnením analytického článku Inštitútu národnej politiky (INP) uviedol „hneď niekoľko nepravdivých alebo zavádzajúcich informácií“. Pokus o celkové spochybnenie investigatívneho textu je postavený na dojmoch a nie faktoch. Ako prišiel Inštitút národnej politiky k slečne Hlávkovej, ktorá je dnes už verejne známou  osobou a je dokonca tvárou tribún z protestov? V kapitole venovanej osi nadácií napojených na vplyv G. Sorosa, vyskočili aj Komenského a Sokratov inštitút, na ktoré mala napojenie jedna zo štyroch zvolávateľov protestov K. Pazmány(ová). V tejto línii cez ďalšie vlákno a aktivitu portálu Čierna labuť sa objavilo aj meno whisteblowerky Z. Hlávkovej.

Zo všetkých faktov sa ukázal, žiaľ, mylný iba jeden – že Z. Hlávková je absolventkou Sokratovho inštitútu. Pri výraznej redukcii pôvodného textu (2/3 sa škrtli – uverejnený bude na www.institut-inp.sk)  a v časovej tiesni došlo k  chybe, keď „absolventkou“ mala byť organizátorka protestu Katarína Nagy-Pazmány. Za túto jedinú chybičku (0,1% z textu) sa jej aj čitateľom HS ospravedlňujem. Bez ohľadu na aktuálne príčiny a dôvodnú situáciu, investigatívny materiál a aj graf o prepojeniach línií, ktoré smerujú až k Georgovi Sorosovi inštitút vypracoval už v apríli 2017. Článok v HS len aktualizoval línie a prepojenia na nových organizátorov, pričom informácie boli určené verejnosti na v duchu práva na alternatívne, slobodné a pluralitné informácie aj na otázky, kto je alebo môže byť v pozadí diania. S tým musí počítať každý, kto vstupuje do verejného priestoru a púta masy ľudí aj pozornosť médií.

Stručné reakcie na jej ďalšie tvrdenia:

1. V jej prípade išlo len o ukážku zapájania verejnej známych osôb do scenára protestov (Z.Hlávková vystúpila na tribúne v Žiline) a ich úlohy vplývať na verejnú mienku. Napriek tomu jej analýza venuje len 1,77% celého obsahu textu, aj to v súvislosti s portálom Čierna labuť (4,99% textu) a kľúčovému vláknu dvoch inštitútov s napojením na jednu zo štyroch organizátorov (12% textu), takže pri všetkej úcte, nemám pocit, že by sme jej v analýze „prisudzovali takú dôležitosť“. (1,77%)
2. Autor nerobil nijaké „výskumy“ životopisov, ale pri investigatívnej práci uvádzal verejne známe údaje.
3. Autor nikde v investigatívnom texte sa „nesťažuje“ – ani na Z.Hlávkovú, ani na nikoho iného, len kladie fakty a súvislosti z prepojených vlákien, ktoré ho doviedli až na špicu pyramídy k istému finančnému špekulantovi a súčasne aj filantropovi, ktorý disponuje obrovskou mocou, vrátane finančnej. (pozn.: jeho majetok, aj majetok Open Society Fund sú väčšie ako ročný štátny rozpočet Slovenskej republiky)
4. Autor neprejavil v texte ani iným spôsobom predpojatosť z „obávaných predstaviteľov“ Sokratovho inštitútu ako na fakty emočne podfarbeným štýlom reaguje Z.Hlávková. Autor sa už v čase, keď sa sťažovateľka ešte len narodila, zúčastnil na „stredoslovenských lazoch“ (pozn. Zaježová) Letnej školy ľudovej kultúry, takže ani k miestu, ani k organizátorom, ani filozofii necíti nijakú negatívnu emóciu, práve naopak, v mnohých oblastiach (mimo politického diania) je na strane životného prostredia, duchovného rastu a transformácie spoločnosti na kvalitatívne novú úroveň vzťahov.
5. Keďže podľa Ústavy SR (Čl.1, ods.1) sa Slovenská republika „neriadi nijakou ideológiou…“ a autor má negatívnu osobnú (rodinnú) traumu z pôsobenia totalitného režimu a ideológie (marx-leninizmu – syn politického väzňa) angažuje sa dlhodobo proti prenikaniu rôznych zhubných ideológií na Slovensko, ktoré významne podporuje práve G.Soros a jeho organizácie, nasmerované najmä na ovplyvňovanie mládeže na školách a v mimoškolskej činnosti (auto je tiež podpredseda OZ Politickí väzni-Zväz protikomunistického odboja).
6. V tejto súvislosti je zvláštne, že aktivistka Z.Hlávková tvrdí, že podľa nej „Politická diskusia do školy patrí“, napriek nepísanej zásade, že na akademickej pôde politika nemá čo hľadať a súčasne poukazuje na pôsobenie autora v parlamente.
7. O autorovi:  vyštudoval žurnalistiku na UK v Bratislave, 6 rokov pôsobil ako poslanec NR SR a tiež  4 roky ako zástupca starostu. Od svojich 19 rokov  pracoval v robotnícko-technickom zamestnaní na tri smeny, 12 rokov ako hovorca, 6 rokov v parlamente a posledných päť rokov pôsobí ako živnostník, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca.
8. Autor taktiež pôsobí ako aktivista, aj vo vedení troch mimovládnych organizácií, takže chápe a vie oddeliť nezištnú prácu aktivistov od zneužívania na iné, globálne či záujmové a politické ciele, vrátane zneužívania mládeže, akademickej pôdy a škôl na šírenie ideológií a propagandy hlavného prúdu, ktorého súčasťou sú aj aktivity podporované G.Sorosom, na čo poukazuje nielen Slovensko, Česko, Maďarsko, ale napr. aj Taliansko a iné štáty, ktoré ho označili za personu non grata a tiež  investigatívne portály (napr. Wikileaks, DCleaks), ktoré odhalili jeho ovplyvňovanie politiky, vrátane USA, EÚ a ďalších štátov.
9. Inštitút a autor sa snažili investigatívnym odhalením prepojení cez rôznych ľudí a rôzne organizácie na kontroverzné alebo politicky a mocensky ovplyvnené zdroje na Slovensku upozorniť verejnosť aj tých, ktorí možno v dobrom úmysle sa stávajú súčasťou cudzích plánov a zámerov v pozadí na možné súvislosti. K tejto téme má národný inštitút ďalšiu, podrobnejšiu a globálnejšiu analýzu o týchto prepojeniach a ideologickom prenikaní až do výchovno-vzdelávacieho procesu. Takéto grafy sa bežne zverejňujú aj v iných štátoch a namiesto spochybňovania sú predmetom serióznej verejnej aj mediálnej diskusie a zrejme aj pozornosti orgánov na ochranu demokracie a ústavnosti.

Rafael Rafaj, riaditeľ Inštitútu národnej politiky