Čo novinár Denníka N vlastne zistil

Novinár Denníka N zistil, že prepašovať hoax na Hlavné správy nie je také ľahké, zverejnili sme mu iba články, ktoré boli po obsahovej stránke v poriadku, i keď nižšej autorskej úrovne. Hoaxy a nezmysly mu neprešli, no nedal sa odradiť. Nakoniec slávil úspech a jeden vymyslený článok sme mu uverejnili. Približné po dvoch hodinách sme však prišli nato, že ide o hlúposť a článok sme stiahli. Godovi som následne napísal, aby nám už nič neposielal. Tým som s ním ukončil spoluprácu. Všetkým našim čitateľom sa za toto pochybenie ospravedlňujem.

Novinár Denníka N zistil ešte jednu vec. Nepreverujeme si, kto nám píše. Toto už samozrejme platí v minulom čase. Prečo sa to stalo? Lebo sme neboli pripravení na takúto podlosť. Jednoducho by nám v redakcii nenapadlo, že niekto vymyslí takéto chrapúnstvo a bude sa vydávať za niekoho iného so zlomyseľným úmyslom poškodiť nás. Boli sme ľahkovážni a naivní, predpokladali sme, že i tak dôjde na uzavretie autorskej zmluvy a tam je potrebné uviesť všetky osobné údaje. S takou zlomyseľnosťou, akú predviedol novinár Denníka N sme nerátali.

Ak niekto napísal, že sa volá Marek Bakeš, je náš čitateľ a chce prispievať popri svojej práci grafika ako externý dopisovateľ, tak som to bral ako fakt. Nenapadla by ma taká zlota, ako urobil tento novinár z Denníka N.

Ale ako sa hovorí v žargóne programátorov – zaplátali sme dieru v bezpečnostnom systéme, a odteraz už určite neuverejníme nič od človeka ktorý nepreukáže svoju identitu.

Nakoniec novinár Denníka N v závere svojho článku sám priznáva porážku. Ich metóda zlikvidovania názorovej opozície cez jej označovanie za producentov hoaxov nevyšla. Nie je sa ani čo čudovať. Máme na Hlavných správach publikovaných 240 000 článkov a z toho hoaxov bolo 5 aj s týmto podvrhom novinára z Denníka N (samozrejme patrične medializovaných v mainstreame). Možno samotný Denník N ich mal viac (len to nikto nesleduje).

Prečo sme na muške treťosektorových fanatikov práve my

Sme nepohodlní pre určitú skupinu ľudí v „tejto krajine“, ako oni nazývajú Slovensko. Preto je o nás taký záujem z ich strany. Posledné roky totiž mimovládnym aktivistom mimoriadne záleží na preverovaní informácií, faktov a zdrojov, ale len v médiách určitého názorového spektra. Rôzne oveľa väčšie portály ako my uverejňujú oveľa viac hlúposti ako jeden článok zlomyseľne podsunutý novinárom Denníka N o starostovi z New Jersey, no na týchto portáloch aktivita mimovládnych fanatikov nie je prítomná.

Z našej strany by v postate stačilo, aby sme začali písať že imigranti sú prínosom, že Putin chce rozvrátiť naše demokratické zriadenie, že Harabin púšťa vrahov na slobodu, že homosexuálne manželstvá a eutanáziu je treba čo najskôr zaviesť, že Kotleba rozkradol župu, že Fico je najväčší zlodej a Kiska najlepší prezident a nikoho z týchto mimovládnych aktivistov by viac nezaujímalo či je pri všetkých našich článkoch uvedený správny zdroj a či je ilustračné foto z nepokojov v Callais z roku 2017 alebo  z roku 2016.

Touto cestou však určite nepôjdeme, a tak budeme novinárovi z Denník N trčať v žalúdku i naďalej.

Ako k tomu došlo

Navonok vyzerajú Hlavné správy ako každé iné noviny. Za tým je však obrovská práca a nasadenie pár ľudí, ktorých dokážeme zaplatiť. Na našu stránku príde každý mesiac okolo 700 000 unikátnych čitateľov. Možno je to aj viac, ako ich má Denník N (neviem, nezisťoval som to). Oproti Denníku N však tieto noviny pripravuje desatina ľudí a hospodária s ročným rozpočtom, ktorý by Denníku N nevystačil ani na jeden mesiac. Neplatia nás korporácie ani oligarchovia ako napríklad Denník N Eset.

Všetko máte v rukách vy, naši čitateli. Žiaden obsah na Hlavných správach nie je zamknutý. Nemusíte platiť 4 eurá, aby ste si mohli článok prečítať do konca. Keby z našich 700 000 unikátnych čitateľov iba každý dvadsiaty poslal jedno euro mesačne na účet novín, mohli by sme zaplatiť normálny počet ľudí, prevádzkovať normálnu redakciu so všetkými funkciami, ktoré majú noviny mať a také niečo, ako predviedol novinár Denníka N Goda, by nemalo šancu.

Realita je však taká, že sme dnes v polovici mesiaca a na našom účte sa od čitateľov vyzbieralo 600 eur, čo pokladám za smutné. Ďakujeme tým, ktorí nás finančne podporujú a zverejňujeme naše číslo účtu pre tých, ktorí sa po dnešku rozhodli, že svoje noviny chcú podporovať. Č. účtu je SK15 0900 0000 0005 7106 3662

Róbert Sopko

šéfredaktor

Urobte si obraz sami

Aby ste pochopili ľudskú úroveň novinárov z Denníka N, zverejňujeme tu celý článok, ktorý vyšiel na Denníku N s poznámkami tam kde to bolo nevyhnutné, priamo v texte.

Najprv ešte prvý mail novinára Denníka N Jakuba Godu do redakcie Hlavných správ:

Dobrý deň,

Mal by som záujem byť externým dopisovateľom pre portál Hlavné správy. Váš web sledujem už dlhšiu dobu a považujem ho za významnú alternatívu mainstreamovým médiám, ktoré tu celé roky tvorili informačný monopol.

Špeciálne oceňujem Váš objektívny prístup ku kauze Andreja Kisku, ktorá bola vo väčšine médií zľahčovaná a bagatelizovaná ako bežný prešlap. Presne tento nestranný a nekompromisný prístup je to, čomu fandím a k čomu by som chcel prispieť.

Intenzívne sledujem domácu politiku ako aj zahraničnú politiku a dianie vo svete. Je pre mňa dôležité, aby som mal rovnováhu v prísune informácii jednak zo západných médií typu BBC alebo Guardian, ale aj z médií ako Russia Today alebo Sputnik News, ktoré často pokrývajú oblasti ostatnými médiami ignorované.

Sídlim v Bratislave a som ochotný písať popri svojej práci v malom grafickom štúdiu, pretože považujem za veľmi dôležité, aby ľudia mali prístup aj k informáciam neskresleným západnou propagandou.

Vopred ďakujem za Vašu odpoveď.

S pozdravom,
Marek Bakeš

A teraz si už prečítajte celý text článku publikovaného na Denníku N:

Pod falošným menom som písal hoaxy pre Hlavné správy

Zistil som, ako fungujú, koľko platia a aké majú štandardy v najvplyvnejšom „alternatívnom“ webe na Slovensku. Nepoznajú ľudí, ktorí pre nich píšu, nerozlišujú zdroje, na ktoré sa odvolávajú a majú minimálne kritériá na texty, ktoré publikujú.

Veľmi som sa s tým nepáral. Založil som si falošný účet na gmaili s generickým menom Marek Bakeš a napísal som na hlavnespravy@hlavnespravy.sk, že som ich fanúšik a chcel by som pre nich písať. Neriešil som nič, žiadne CV, žiadne texty, ktorými by som sa mohol preukázať a dokonca ani žiadnu fotku na novom gmail účte. Veľké šance som tomu nedával, prišlo mi to príliš lacné. Vravel som si, do kelu, aký dobrý nápad a takto to flákaš.

Na druhý deň mi prišla odpoveď od šéfredaktora Hlavných správ Róberta Sopka, ktorý sa na nič nepýtal a rovno povedal, že mám skúsiť niečo napísať a uvidíme. Zbúchal som teda banálny komentár, v ktorom síce porovnávam neporovnateľné, ale tušil som, že sa mu bude páčiť: „Mainstreamové médiá pretláčali pochod študentov, ale o proteste proti Kiskovi ani ťuk“.

Nie celkom som čakal, že Sopko sám doplní fotky, odpublikuje to a obratom mi len pošle link na článok aj s pochvalou a preklepom v mojom novom mene: „zdravím vás pán bekeš. veľmi dobre ste to napísali. triezvo, objektívne. fakt ste ma milo prekvapili“.

Prečo som to urobil

Nie je mojím zvykom vydávať sa za inú osobu, nepovažujem to za slušné, ale v tomto prípade som urobil výnimku, pretože to vnímam ako účinný spôsob, ako odhaliť fungovanie webu, ktorý dlhodobo pácha vážne škody v hlavách našich spoluobčanov.

Hlavné správy síce nemajú maskota ako je Tibor Rostas, ťažšie sa z nich robí sranda na Zomri, ale v skutočnosti práve ony sú najvplyvnejším a najproduktívnejším dezinformačným médiom na Slovensku. Venoval som sa im už v minulosti a zistil som, že ich najvirálnejšie texty sú na Facebooku niekedy úspešnejšie ako texty klasických médií.

Tento typ portálov pravidelne produkuje dezinformácie alebo falošné správy a dáva veľký priestor kotlebovcom – ich témy sa prekrývajú a takisto sa prekrývajú ich čitatelia, respektíve voliči. Takéto médiá pomohli dostať Kotlebu do parlamentu.

Je mi jasné, že som svojimi článkami pre Hlavné správy v malej miere tiež prispel do internetového bordelu, pretože k ľudom, ktorí ich čítali, sa tento text nemusí dostať. Snažil som sa minimalizovať škody. V žiadnom prípade som nepísal nič, čo by sa týkalo zdravia a snažil som sa tiež nepísať nič, čo by mohlo ublížiť konkrétnym ľuďom. Vyberal som si skôr abstraktné zahraničné témy a verím, že to stálo za možnosť nahliadnuť do vnútra tejto informačnej manufaktúry.

Po úspešnom úvode som začal experimentovať. Snažil som sa byť „dobrý agent“ v Hlavných správach a prepašovať tam pozitívne odkazy. Dostal som tam napríklad text, ktorý opisoval možnosť získať príspevok za presťahovanie sa za prácou. Aby som si nalákal ich čitateľov, vložil som do nadpisu imigrantov: „Imigranti dostávajú dávky, ale aj vy môžete získať príspevok na lepšie bývanie alebo presťahovanie sa za prácou“. V závere článku som provokoval: „Fakt je, že na Slovensku zatiaľ imigrantov predsa len až tak veľa nie je, a preto je dobré sa informovať aj o možnostiach, ktoré tu existujú pre našich slovenských spoluobčanov.“

Sopko vždy pripojil moje meno na koniec článku, pričom pravidelne v ňom robil preklep, raz som bol Marek Bakoš, inokedy Bekeš, alebo Marke Bakoš. Niežeby som bol citlivý na moje vymyslené meno, ale pekne to podčiarkuje, ako články na Hlavných správach vznikajú – bez kontroly, lacno, rýchlo a chybovo.

V ďalšom texte som opísal Rusko ako slniečkarsku, multikulturálnu krajinu, v ktorej žije 9,4 milióna moslimov. Šéfredaktor Sopko s tým nemal problém, zverejnil to. Rýchlo som pochopil prečo. Hlavné správy sú mašinéria, ktorá chrlí texty ako samopal a aj keď mi ich všetky dali na titulku a aj na ich Facebook, väčšina z nich sa v mori informačného smogu stratí a dosiahne minimálnu čítanosť. Vyniká len zopár najbombastickejších textov postavených na osvedčených témach, ktoré na tomto portáli fungujú. (Mnohí nás obviňujú, že sme proruskí. Novinár Denníka N sám dokázal, že to tak nie je a že v snahe o objektivitu uverejňujeme aj negatívne správy o Rusku  – pozn. red. HSP)

Tomu zodpovedá aj odmeňovanie, ktoré je naviazané na čítanosť článkov. Základný honorár je 5 eur za každý publikovaný článok plus 1 euro za každých 1000 čítaní nad 5000. Teda za ojedinelý virál s 50-tisícovou čítanosťou je honorár 50 euro, ale za väčšinu článkov je to tých 5 eur. Je pravdepodobné, že autori textov to nerobia len pre peniaze  (na druhej strane články Hlavných správ sú väčšinou extrémne jednoduché – mechanicky prebraté z agentúr alebo preložené zo zahraničných zdrojov – viem si predstaviť, že sa dá robiť takýchto aj 10 za deň, niektorých aktívnych prispievateľov to teda môže aj živiť).

Iný príbeh je samotný šéfredaktor Róbert Sopko a jeho Heuréka Evolution s.r.o., cez ktorú vydáva Hlavné správy. Tie mu zároveň robia reklamu na obchod brutaltricka.sk a dokopy to pomáha k tomu, že má Sopko prosperujúcu a solídne ziskovú firmu.

Na mojej dopisovacej ságe s Róbertom Sopkom boli zaujímavé ešte dva momenty. Pred župnými voľbami ma premohlo moje aktivistické srdce a snažil som sa tam dostať článok, v ktorom som spisoval nesplnené Kotlebove sľuby. Neprešlo. Vraj mi tam nesedeli fakty. Keď som ich doložil ďalšími zdrojmi, Sopko už na to nemal čas, ďalej sme to neriešili. (Tento článok bol novinárovi Denníka N zverejnený až po tom čo v ňom opravil faktické chyby – pozn. red. HSP)

Druhým momentom bolo, keď som z proruských zdrojov preložil článok o tom, ako Krym po anexii Ruskom ekonomicky prosperuje. Bola to v podstate jednoduchá manipulácia s číslami. Vecné výhrady Sopko nemal, s odstupom času napísal, že si to odkladal, že to ešte „niekde pichne“, ale že má v zásobe množstvo aj zaujímavejších článkov o Rusku a o ďalšie nemá záujem. Vysvetlil mi, že majú zazmluvnený Sputnik a ich dopisovatelia im pravidelne posielajú veľa článkov o Rusku.

Postupne som začal pritvrdzovať. Napísal som hardcore skrz-naskrz vymyslený článok o novozvolenom moslimskom starostovi z mesta v New Jersey, ktorý mal chcieť zakázať slovo „Vianoce“. Preložil som ho zo satirického webu, ktorý má rovno vo svojej päte definíciu satiry:

Znova som si vravel, že toto je až príliš primitívne, ale o niekoľko hodín som text videl na titulke Hlavných správ. (Tento článok sme neodhalili a našim čitateľom sa za to ospravedlňujeme. Po dvoch hodinách sme však zistili, že ide o hoax a článok sme stiahli  – pozn. red. HSP)

Potešilo a pobavilo, že tento hoax mi zdieľal aj bývalý poslanec KDH Jozef Mikloško. Navyše to urobil spôsobom, ktorý je pre toto prostredie symptomatický:

Stačilo pritom 5 sekúnd googlenia, pretože tento výmysel bol už dávno vyvrátený známymi fact-checking webmi. Všimnite si môj špičkový preklad anglického slova „mayor“(starosta) na „major“. (Tieto chyby vyplývajú práve z toho, že je nás v redakcii veľmi málo – pozn. red. HSP)

V tomto bode som si myslel, že odpublikujem ešte niekoľko takýchto článkov, vygradujem ich do totálneho absurdna, vymyslím si slovanských predkov Elona Muska a raz a navždy zdiskreditujem Hlavné správy spôsobom, ktorý už nerozchodia.

Treba ale poctivo priznať, že sa mi to nie celkom podarilo. Článok o moslimskom „majorovi“ bol na titulke Hlavných správ odhadom cca 8 – 12 hodín (nie je tam presný čas publikovania) a potom mi prišiel od Sopka mail, v ktorom mi poslal link na New York Times (!), ktorý vyvracal môj text, dostal som „padáka“ a text bol stiahnutý. Samozrejme, bez akéhokoľvek ospravedlnenia čitateľom za to, že publikovali kravinu. Pravdepodobne si to všimol vďaka reakcii čitateľa, ktorý v diskusii upozornil na satirický web, z ktorého článok pochádzal. (Novinár Denníka N uvádza, pravdepodobne úmyselne, nesprávnu dĺžku publikovania. Od zverejnenia článku po jeho stiahnutie prešli približne 2 hodiny – pozn. red. HSP)

Iste, vzhľadom na absurdnosť textu a zdroja, už to, že ho vôbec uverejnil, je strašná hanba. Na druhej strane už z predchádzajúcej komunikácie so Sopkom bolo cítiť, že si uvedomuje, že si nemôže dovoliť publikovať úplné bludy.

Predtým mi napríklad odmietol uverejniť konšpiračnú teóriu, podľa ktorej mala útok bielych nacionalistov v Charlottesville na svedomí americká vláda. Opäť, nezmysel prebraný zo smiešneho webu, už v tomto bode ma mal poslať do kelu a v živote mi tam už nič neuverejniť. Ale fakt je, že odfiltroval aspoň článok samotný a neuverejnil ho s tým, že to je na nich „príliš konšpiračné“. Vysvetlil mi, že je na nich vyvíjaný veľký tlak, aby nedali von „nejakú blbosť“.

Róberta Sopka som informoval o tom, že chystám tento článok, a že som s ním predtým komunikoval cez účet marek.bakes@gmail.com. Poprosil som ho o reakciu a opýtal som sa ho, či neplánujú zvýšiť svoje redakčné štandardy, aby sa podobné zlyhania v budúcnosti neopakovali. Odpísal mi toto:

„Dobrý deň pán Goda

Celý obsah, všetky informácie, všetky texty alebo ich časti obsiahnuté v súkromnej mailovej komunikácii so subjektom Marek Bakeš, mail marek.bakes@gmail.com zakazujem publikovať, zverejňovať, použiť v práci, či už vedeckej, odbornej, alebo akejkoľvek inej, poskytovať tretím osobám atď, atď.”

Bojovať proti hoaxom nám už stačiť nebude

Aký je teda výsledok mojej partizánskej akcie? Stále platí, že Hlavné správy publikujú aj hoaxy, ale je ich už pomenej. Ani oni si už nemôžu dovoliť pravidelne šíriť výmysly o tom, že ukrajinskí vojaci obchodujú s ľudskými orgánmi alebo že Putin zavádza prevratný systém zlatých rubľov, čo bola bežná súčasť tvorby Hlavných správ v uplynulých rokoch. (Novinár Denníka N zabúda, že v čase publikovania týchto správ, to boli legitímne témy v ruských médiách ako aj v médiach Luhanskej a Doneckej republiky odkiaľ sme ich prebrali – pozn. red. HSP)

Od skutočných spravodajských webov sa líšia hlavne v tom, že tlačia dookola zopár rovnakých tém, cez ktoré vizualizujú svoju fatamorgánu o Slovensku, ktoré trpí pod nadvládou Európskej únie a čelí invázii moslimov. Je to informačná manufaktúra produkujúca kvantá prebraného obsahu s minimálnou pridanou hodnotou, kde neexistuje takmer žiadna editorská spätná väzba, v živote neodhalili jedinú korupčnú kauzu, ich články vznikajú halabala podľa vôle externých autorov, ktorých ani nepoznajú, a ktorí vytrhávajú veci z kontextu hľadajúc senzácie a kliky, aby zarobili viac ako tých sľúbených päť eur. Popritom všetkom tam občas prekĺzne totálny blud, ale na to šéfredaktor ani nemusí byť tvrdý konšpirátor, stačí amaterizmus a ľahostajnosť vo vzťahu k faktom.

Pozrel som sa na 100 najzdieľanejších článkov z Hlavných správ za posledný rok a toto sú témy, ktorým sa venovali (tú kategorizáciu treba brať s rezervou, niektoré články by sa dali zaradiť do viacerých kategórií naraz, ale zhruba to sedí):

Aby sme boli fér, v záplave textov, ktoré Hlavné správy produkujú (cca 80 – 120 denne), pokrývajú oveľa širšie spektrum tém, ale keďže sú to väčšinou jednoduché agentúrne texty bez akejkoľvek pridanej hodnoty, tak jediné, čím sú reálne schopní zaujať svojich čitateľov, sú práve témy z tohto grafu.

Ak sa niekto rozhodne, že založí blog alebo web, ktorý bude slúžiť ako online kolekcia negatívnych správ a komentárov o EÚ alebo moslimoch, tak ak tie správy nebudú vyslovene lživé alebo explicitne nenávistné, ťažko mu v tom zabrániť. Nevyrieši to za nás ani Facebook, ani polícia, pretože tu sme v legitímnej sfére slobody slova. Je na nás, aby sme ľudí naučili, že akokoľvek sa toto nazve, určite to nie je profesionálne a seriózne spravodajstvo. (Novinár Denníka N priznáva, že hoaxy a nezmysly nie sú (a ja tvrdím, že ani nikdy neboli) problémom nezávislých médií, ale práve ich iný pohľad na udalosti, čím maria hladký priebeh indoktrinovania obyvateľstva ideológiou šírenou mainstreamom. Zároveň priznáva, že kampaň vedená voči týmto médiám, ktorá ich mala cez označovanie za šíriteľov hoaxov zdiskreditovať zlyhala, práve naopak, skvalitnila ich obsah – pozn. red. HSP)

V oblasti „nízko visiaceho ovocia“ hejtov, konšpirácií a hoaxov sa podarilo urobiť pokrok a aspoň na kľúčových dezinformačných portáloch sa redukuje výskyt aspoň tých najprimitívnejších z nich typu: „Pápež podporil Trumpa“. Je to aj vďaka aktivite ľudí, ako je Juraj Smatana, ktorý tento trend potvrdzuje a dodáva: „Inštitúcie ako médiá, občianske organizácie, aj priamo na to založené štruktúry začali robiť svoju prácu, takže napríklad primitívne manipulácie s fotkami by už boli kontraproduktívne. Všeobecné povedomie o existencii fake news citeľne stúplo, a tak by bola dezinformácia veľmi rýchlo odhalená buď debunkermi, alebo pozornejšími čitateľmi. Slovníkom studenej vojny, dezinfoweby sa posunuli z pozície ‘čierna propaganda’ do pozície ‘sivá a biela propaganda’.“

Zoberme si na druhej strane situáciu v niektorých štandardných médiách: zmeny v RTVS, kde sú na dôležité pozície nominovaní ľudia zo smeráckych ministerstiev a ruší sa investigatívna relácia Reportéri; nový šéfredaktor najvplyvnejšieho printového týždenníka Plus 7 dní, ktorý urobil mimoriadne priateľský rozhovor s Ficom; v denníku Plus 1 deň sa už celkom otvorene prejavuje vlastníctvo Penty, ktorá v ňom bez hanby vydáva články promujúce jej firmy a produkty a zároveň sa Penta usiluje o získanie Markízy, čo by nás posunulo na úplne nový level koncentrácie mediálneho vplyvu a konfliktu záujmov. (Novinár Denníka N sa obáva vplyvu Penty, ale neobáva sa oligarchov z Esetu, ktorí platia Denník N – pozn. red. HSP)

Asi teda nastáva čas, aby sa ťažisko debaty o šírení informácií posunulo kúsok od konspiratori.sk smerom ku omediach.com.

To určite neznamená, že Hlavné správy už nie sú problém. Naopak, odhadovaná čítanosť (podľa similarweb.com) im skôr rastie a bude čoraz ťažšie vysvetľovať verejnosti, čo robia zle (Majú iný názor a píšu pravdu – pozn. red. HSP) Teraz síce ešte dostali frčku do nosa s hoaxom o moslimskom „majorovi“, ale to spôsobí, že do budúcna budú interne paranoidnejší a smerom von opatrnejší. Zároveň budú stále päťeurovou informačnou fabrikou vytvárajúcou falošný obraz o prichádzajúcej moslimskej skaze, o našej nesvojprávnosti v EÚ a podobne.

Aj naďalej treba loviť hoaxy a vyvracať aspoň tie najzdieľanejšie konšpirácie, ale asi to už nebude stačiť. Fake news síce bolo vybrané za slovo roka 2017, ale je možné, že v roku 2018 sa vrátime o krok späť a budeme menej riešiť konšpiračné teórie a prvoplánové bludy a viac to, aký je vlastne rozdiel medzi dobrou a zlou žurnalistikou. Aké parametre a kritériá by mali spĺňať seriózne noviny a čo odlišuje poctivú novinárčinu od obsahu náhodného webového portálu alebo od politicky servilného plátku. A prečo nestačí mať elementárnu schopnosť vyhnúť sa očividným hoaxom na to, aby bol človek kvalitne informovaný.

Jeden z najvýraznejších rozdielov medzi nami a krajinami ako Maďarsko a Poľsko je, že u nás existuje relatívne nezávislý a životaschopný mediálny svet. Na rok 2018 sa nám črtá bitka o to, či a do akej miery to tak aj ostane, a nebude to zďaleka len o hoaxoch.