Rusko a EÚ síce zvládnu poslednú fázu svojho energetického „rozvodu“, ktorý iniciovali USA politikou sankcií a sabotáží, hoci so značnými problémami najmä na strane EÚ, ale USA by mohli ponúknuť, že opäť povolia svojim vazalom dovoz lacného ruského plynu cez plynovody výmenou za určité ústupky Kremľa v energetickom sektore a na Ukrajine.

Odborníci intenzívne diskutujú o rozhodnutí Ukrajiny odrezať ruský plyn do Európy po tom, ako Kyjev odmietol predĺžiť päťročnú dohodu s Moskvou, ktorá vypršala prvého januára tohto roka, pričom drvivá väčšina z nich kladie vinu druhej strane a vyzdvihuje negatívne dôsledky pre záujmy svojho protivníka. V skutočnosti je to krok motivovaný politickými a ekonomickými záujmami, pričom EÚ a Rusko už v roku 2022 prekonali oveľa vážnejšie krízy.

Plynovod Jamal cez Poľsko bol odstavený niekoľko mesiacov po začatí špeciálnej operácie z dôvodov súvisiacich so sankciami, zatiaľ čo plynovod Severný prúd 1 bol postupne vyradený z prevádzky pre potreby údržby, k čomu prispeli aj obštrukcie zo strany Kanady s vrátením opravených plynových turbín do Ruska. Tento plynovod a neaktívny plynovod Severný prúd 2, ktorého dokončeniu sa anglosaské krajiny všemožne snažili zabrániť, boli potom v septembri toho istého roku vyhodené do vzduchu pri teroristickom útoku, hoci jeden z nich stále zostáva nepoškodený, ale z politických dôvodov ešte nebol uvedený do prevádzky.

Kombinovaný účinok týchto deštruktívnych krokov kolektívneho Západu viedol k tomu, že podiel ruského plynu z plynovodov na dovoze do EÚ sa podľa Európskej rady znížil „z viac ako 40 % v roku 2021 na približne 8 % v roku 2023“. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa EÚ podľa vyjadrenia CNN v minulom roku „len tesne vyhla“ recesii, hoci do nej môže vstúpiť v tomto roku, ak sa hospodárske problémy Nemecka, ktoré už v recesii je, ešte viacej prehĺbia. Aj tak sa jej však ako celku najnovšie rozhodnutie Ukrajiny zrejme príliš nedotkne, keďže cez túto  trasu sa importuje len 5 % dovozu plynu EÚ, pričom hlavnými odberateľmi sú Slovensko, Maďarsko a Moldavsko. Je však veľmi pravdepodobné, že sa to prejaví na ďalšom náraste cien plynu v EÚ a tým pochopiteľne aj na ďalšom urýchlení deindustralizácie a náraste závislosti EÚ na USA.

Prvé dve z dotknutých krajín vedú realistickí a suverénni politici, ktorí ostro vystupujú proti zástupnej vojne NATO proti Rusku prostredníctvom Ukrajiny, zatiaľ čo Moldavu vedie prozápadne orientovaná prezidentka, ktorá chce znovu získať pod kontrolu separatistický región Podnestersko, v ktorom sa stále nachádza niekoľko tisíc ruských mierových síl. To len potvrdzuje predchádzajúce tvrdenie, že „rozhodnutie Ukrajiny“ je politicky motivované, keďže trestá Slovensko, Maďarsko a Podnestersko bez toho, aby významne poškodilo iné krajiny.

Podnestersko je zasiahnuté obzvlášť tvrdo, keďže muselo zastaviť vykurovanie a dodávku teplej vody do domácností, čo by mohlo viesť k politickým nepokojom, ktoré by mohli byť manipulované zo zahraničia s cieľom vyvolať farebnú revolúciu. To by mohlo viesť buď k zmene režimu, alebo k oslabeniu tejto politiky zvnútra natoľko, že by bolo pre Moldavsko (s možnou rumunskou pomocou) a/alebo pre Ukrajinu oveľa jednoduchšie ho napadnúť. Ruská zahraničná spravodajská služba minulý mesiac varovala pred týmto scenárom.

Slovensko a Maďarsko nebudú poškodené v takej miere ako Podnestersko, pretože každé z nich môže dovážať drahší skvapalnený zemný plyn – či už z Ruska, USA (ktoré politikou vnútených sankcií z veľkej časti vytesnili Rusko z trhu EÚ), Alžírska a/alebo Kataru cez Litvu/Poľsko alebo Chorvátsko. Poľsko môže napojiť Slovensko na litovský terminál LNG Klaipeda, zatiaľ čo chorvátsky terminál LNG Krk môže zásobovať Slovensko a Maďarsko. Maďarsko už dostáva časť plynu z plynovodu Turecký potok. Je to posledný funkčný ruský plynovod do Európy, idúci okľukou cez Áziu, keďže kolektívny Západ prinútil vazalské Bulharsko odmietnuť výhodný projekt Nabucco s terminálom vo Varne.

Všetky tri krajiny sú teda potrestané z politických dôvodov, ale len Podnestersko riskuje, že v dôsledku toho dôjde k totálnej kríze, čo by mohlo viesť k vývoju, ktorý by politicky poškodil Rusko, ak by tamojšia vláda bola zvrhnutá prostredníctvom prípadnej farebnej revolúcie alebo by sa tohto odštiepeneckého regiónu zmocnili jej susedia. V prípade vypuknutia takéhoto konvenčného konfliktu by sa agresori mohli vyhýbať útokom na ruské jednotky, aby nevyvolali ďalšiu eskaláciu, ale Rusko by aj tak mohlo intervenovať.

Pozorovatelia špekulujú, čo by Rusko urobilo, pretože existujú argumenty v prospech toho, aby stiahlo svoje mierové jednotky, ak nebudú napadnuté a Podnestersko padne, ale existuje aj možnosť ich obetovania v rámci plánu „eskalácie na deeskaláciu“. Pochopiteľne existuje aj možnosť, že Podnestersko neskĺzne do farebnej revolúcie a nebude ani napadnuté. Odvrátila by sa potenciálne väčšia kríza, takže tento scenár je najlepší z hľadiska objektívnych záujmov všetkých.

Bez ohľadu na to, čo sa môže alebo nemusí stať v Podnestersku, rozhodnutie Ukrajiny prerušiť dodávku ruského plynu do Európy vedie k možnosti, že táto trasa by mohla byť po skončení konfliktu znovu otvorená, čo predstavuje kartu, ktorou by sa dalo hrať na získanie ústupkov od Kremľa počas rokovaní. To isté platí pre plynovod Jamal a poslednú nepoškodenú časť plynovodu Nord Stream. Európa by mohla využívať lacný ruský plyn, aby sa vyhla recesii, zatiaľ čo Rusko by ocenilo príjmy, aby sa mu vrátili investície do týchto plynovodov, kým bezpečne presmeruje export uhľovodíkových palív na ázijské trhy.

Je isté, že Rusko stále profituje z vývozu skvapalneného zemného plynu do EÚ, ktorý vyplnil medzeru v dodávkach spôsobenú tým, že EÚ uvalila sankcie na jeho plynovody a že ruskí konkurenti v oblasti skvapalneného zemného plynu nedokázali svoj vývoz rozšíriť natoľko, aby plne nahradili ruský vývoz, ktorý EÚ stále dováža v značnom objeme. V roku 2024 Európska únia doviezla podľa Financial Times z Ruska rekordných 16,5 milióna ton skvapalneného zemného plynu (LNG), čo predstavuje 20 % celkového dovozu LNG do EÚ, pričom v roku 2023 to bolo 15 %.  K tomuto nárastu došlo napriek pokračujúcemu úsiliu o zníženie závislosti od ruských energetických zdrojov v dôsledku geopolitického napätia. Cenová konkurencieschopnosť ruského LNG, najmä z terminálu Jamal, bola významným faktorom pretrvávajúcej závislosti Európy. Zmluvy na spotovom trhu predstavovali 33 % tohto dovozu, čo naznačuje posun k flexibilnejším nákupným stratégiám. Tieto nákupy sú však na konci dňa v sumáre drahšie, ako nákupy na základe dlhodobých zmlúv. Predstavitelia EÚ si stanovili cieľ ukončiť závislosť od ruských fosílnych palív do roku 2027, pričom plánujú diverzifikovať zdroje energie a potenciálne zvýšiť dovoz od alternatívnych dodávateľov, čo však tvrdo pocítia najmä európski daňoví poplatníci.

Amerika by to však musela schváliť, keďže od začiatku špeciálnej operácie úspešne obnovila svoju dovtedy upadajúcu hegemóniu nad EÚ, ale kreatívna energetická diplomacia, by mohla pomôcť k prelomu. Podstata spočíva v tom, že záujem na ústupkoch v tomto smere majú aj USA, nielen Rusko, keďže USA nechcú, aby Rusko ďalej podporovalo veľmocenský vzostup Číny. Je však veľmi pravdepodobné, že Rusko bude vo svojom zbližovaní s Čínou pokračovať najmä ak by nedostalo dobrú ponuku na Ukrajine.

Zároveň je nereálne predstaviť si, že USA sa vzdajú svojho vplyvu na EÚ. Mohli by však navrhnúť kompromis, na základe ktorého by sa Rusko vzdalo kontroly nad európskymi časťami plynovodov Severný prúd, Jamal a transukrajinských plynovodov Bratstvo a Sojuz. Prvý z nich by mohol kúpiť americký investor, zatiaľ čo Poľsko by si po roku 2022 mohlo zachovať kontrolu nad druhým a tretí by zostal pod ukrajinskou kontrolou.

Ak chcú USA skutočne motivovať Rusko, aby súhlasilo s týmto návrhom, ktorý presadzuje záujmy USA tým, že zvyšuje šancu, že Rusko nebude stavať ďalšie plynovody do Číny v snahe nahradiť svoje stratené príjmy z EÚ, potom môžu Rusko čiastočne odškodniť uvoľnením niektorých jeho zabavených aktív. Hoci tieto aktíva sú legálne ruské a boli mu ukradnuté, Kremeľ by mohol súhlasiť s touto výmenou, ak mu bude ponúknutá dostatočne veľká suma, aby pomohol zvládnuť svoje najnovšie fiškálne a menové problémy. Jednoducho vydieranie najhrubšieho zrna.

Výmenou za to, že USA vrátia časť zabavených ruských aktív a povolia EÚ obnoviť dovoz niektorých ruských plynovodov, by sa Rusko mohlo neformálne zaviazať, že nebude stavať žiadne nové plynovody do Číny a zároveň zníži niektoré svoje požiadavky na demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny. Americké, indické a japonské investície do ruského sankcionovaného megaprojektu Arktída LNG 2 by tiež mohli nahradiť zmrazené čínske investície, ak sa na tento účel udelia výnimky v rámci ďalšieho stimulu.

Pokiaľ sa dosiahnu hlavné bezpečnostné ciele Ruska, ktorými sú obnovenie ústavnej neutrality Ukrajiny a udržanie uniformovaných západných síl mimo krajiny, potom by mohlo byť ochotné pristúpiť na kompromis v otázke demilitarizácie celej Ukrajiny tým, že sa uspokojí s demilitarizáciou všetkého na východ od Dnepra. Tento scenár by mohol zahŕňať aj nejasne definovanú denacifikáciu tohto historicky ruského regiónu namiesto celej krajiny.

Ak Trump ponúkne vypovedanie bilaterálnej bezpečnostnej dohody USA s Ukrajinou ako súčasť balíka opatrení, ktorý by zahŕňal vyššie uvedené podmienky, Rusko by to mohlo veľmi dobre akceptovať, pretože by to poskytlo vzájomne akceptovateľný prostriedok na ukončenie ich zástupnej vojny a zároveň by sa vytvoril základ na obnovu vzťahov, pričom obe strany by si zachovali tvár. Nie je to dokonalý kompromis a samozrejme niektorí stúpenci z oboch strán by mohli tvrdiť, že je výhodnejší pre ich protivníka, ale ich lídri by mohli mať iný názor, a to je to jediné, na čom v konečnom dôsledku záleží.

Prečítajte si tiež:

• Eštok: Ukrajina zabudla na pomoc, ktorú jej Slovensko poskytlo
• “Zelenskyj začal páchať sabotáž na verejných financiách SR.” Fico mu poslal jasný odkaz
• Rusko odhalilo skutočných vinníkov blokády toku plynu cez Ukrajinu