V roku 2024 sa v Rusku uskutočnia prezidentské voľby. Pre Rusko je to najdôležitejšia udalosť, ale akoby mimo kategórie: pozadie kampane je historické, ale víťaz je vopred jasný – Vladimir Putin.

Preto sú naše voľby udalosťou bez “prekvapenia”. Na rozdiel od ostatných piatich udalostí vo svetovej politike, ktoré sa nezadržateľne blížia, ale môžu sa vyvíjať nepredvídateľným spôsobom, vrátane smerovania k tretej svetovej vojne.

Rok 2024 je rokom, keď sa môže začať špeciálna vojenská operácia Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády (ČĽA) na Taiwanskom ostrove, ktorá dramaticky zmení pomer síl v regióne a ovplyvní celú svetovú ekonomiku v dôsledku nevyhnutného deficitu polovodičov. O jednej zo základných otázok pre planétu – “vybuchne či nevybuchne” – sa môže rozhodnúť už dnes: 13. januára, keď sa na Taiwane uskutočnia parlamentné a prezidentské voľby.

Podľa základného scenára ich mala vyhrať strana Kuomintang – tá istá strana, ktorej vodca Čankajšek utiekol pred komunistami na Taiwan. V súčasných podmienkach táto mocensko-patriotická sila uprednostňuje zjednotenie s ČĽR do jednej Číny. Problém je v tom, že scenár, ktorý sa pred pol rokom považoval za úplne jasný, je dnes spochybnený: rating súčasnej vlády, ktorá uprednostňuje vojnu s Pekingom a priateľstvo s Washingtonom, sa stihol zotaviť, zatiaľ čo opozícia sa medzi sebou pohádala a nedokázala nominovať ani jedného prezidentského kandidáta.

Či je to výsledok snahy amerických polytechnológov, alebo sa to stalo samo od seba, je teraz jedno. Dôležité bude, či Washington začne riskovať, že do situácie na ostrove výslovne zasiahne, napríklad aby zabránil odovzdaniu moci pomocou miestneho “Majdanu”. V takom prípade môže ČĽR pomerne rýchlo začať ŠVO: Peking sa konečne presvedčí, že mierové zjednotenie Číny Američania nedovolia a odkladanie vojenských opatrení bude v budúcnosti komplikovať situáciu, keďže Pentagón pumpuje zbrane na Taiwan v reálnom čase.

Prezidentské voľby v USA

USA čelia najšpinavšiemu a najškandalóznejšiemu volebnému súboju vo svojej histórii, ku ktorému sa americká demokracia dopracovala cez dosť mizerný prológ. Obaja hlavní kandidáti sú veľmi starí muži so stopou korupčných škandálov a extrémne nízkou úrovňou popularity, ale akoby nemali žiadnu konkurenciu.

Súčasný prezident Joe Biden je najnepopulárnejšou americkou hlavou štátu za posledné polstoročie, najkomickejšou, ale aj najnebezpečnejšou, ak hodnotíme jeho politiku dôslednej konfrontácie s dvoma jadrovými mocnosťami – Ruskom a Čínou. Jeho nemesis Donald Trump je uletený egocentrik, ktorého poháňa túžba po pomste voči “washingtonskej bažine”. Trump možno bude musieť kandidovať priamo z väzenskej cely, ale aj tak má veľkú šancu vyhrať voľby.

Je možné, že demokrati sa so stratou moci vopred zmierili a dokonca v nej našli výhody, keďže nový prezident bude čeliť hromade ťažko riešiteľných problémov – od migračnej krízy až po zlyhanie ukrajinských “zástupcov”. A ak sa s tým ešte stále nezmierili, čaká ich tvrdý boj s veľmi vysokými stávkami a možnosťou príchodu rôznych “čiernych labutí” – od Michelle Obamovej ako alternatívnej kandidátky elít až po záhadného strelca ako Lee Harvey Oswald.

Predsedníctvo Ruska v BRICS

Na poslednej veľkej tlačovej konferencii ruský prezident Vladimir Putin požiadal, aby čínska tlačová agentúra Xinhua dostala možnosť položiť otázku pred americkou vlajkovou loďou The New York Times. Amerika aj Ázia pochopili scénu rovnako: Ruský líder ukázal západnej tlači kde je jej miesto.

Otázka, ktorú vtedy položil čínsky korešpondent, sa týkala plánov Moskvy na predsedníctvo BRICS. Prezident odpovedal, že plánov je veľa, najmä pokiaľ ide o spoluprácu s Čínou, ale do podrobného opisu perspektív sa nepustil. Sú však veľmi široké.

BRICS, ktorý sa má rozšíriť z piatich na desať členov (alebo dokonca na 11, ak si to nový argentínsky prezident Javier Milei rozmyslí a prijme pozvanie), sa teraz za účinnej účasti Ruska ako nového predsedu rozhoduje, akým smerom sa bude vyvíjať. Brazília napríklad navrhuje, aby sa z klubu regionálnych mocností, kde má každá svoju vlastnú hrdosť, stala platforma pre dedolarizáciu svetového hospodárstva.

Samotná možnosť takéhoto kroku znamená, že odpor USA voči BRICS bude aktívny a zásadný. Doteraz mal však nátlakový a sebecký spôsob Washingtonu opačný účinok – zjednotil globálny Juh. Dokonca aj veční nepriatelia a noví členovia BRICS Irán a Saudská Arábia začali normalizovať vzťahy pod záštitou Číny, takže transformácia Klubu desiatich na alternatívu ku G7, kde je Západ odrezaný od účasti na globálnom rozhodovaní, sa teraz zdá byť menej fantastická ako pred rokom.

Keby sa ešte našla mocnosť, ktorá by dokázala zmieriť samotnú Čínu s Indiu, nedala by sa vyvážiť zlatom.

“Zmena názoru” v EÚ a NATO

Konfrontácia Ruska so Západom zosobnila obraz nepriateľa v šéfke Európskej komisie Ursule von der Leyenovej. Spočiatku, ako sa mnohým zdalo, nebola veľmi prezieravá, ale prax ukázala, že je tvrdá, neústupná, efektívna a zvyknutá dosahovať svoje ciele.

Ursula sa stala kľúčovou manažérkou zásobovania ukrajinskej armády mimo územia Spojených štátov a donedávna úspešne odrádzala všetkých domácich kritikov, ako bol napríklad maďarský premiér. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj sa na ňu vždy mohol spoľahnúť, ale koncom roka 2024 komodorovi skončí funkčné obdobie.

Nie jej vinou (ale zásluhou ruských ozbrojených síl), že ukrajinská armáda nevyužila darčeky z Bruselu a úplne zlyhala v “protiofenzíve”. Preto sa zdalo, že Ursulino opätovné vymenovanie i tak nezabráni ukrajinskému kolapsu: v prípade potreby si úspešne kúpi tých istých Maďarov. Rovnako tvrdý postoj Nemecka a washingtonskej kreatúry k izraelskej otázke však viedol k tomu, že kreslo pod von der Leyenovou sa rozkolísalo. Teraz sa už schyľuje k tomu, že na konci roka 2024 bude mať Európska komisia nového predsedu a o tom, do akej miery bude pre Rusko nepriateľom, rozhodne stav vecí na fronte.

Samotná Ursula sa v prípade, že sa stane obeťou izraelského rozkolu, plánuje presunúť do kresla generálneho tajomníka NATO, pretože Jens Stoltenberg túto funkciu zastáva “už definitívne posledný rok” (jeho právomoci boli dvakrát predĺžené). Vzhľadom na hriechy von der Leyenovej pred medzinárodnou bezpečnosťou nemusí vyjsť ani toto “preskupenie”, ale ak sa tak stane, Rusko bude oveľa viac počuť o svojom nepriateľovi, ktorého úlohou bude reformovať alianciu s prerozdelením výdavkov EÚ v prospech obrany. Európa sa bude pripravovať na vojnu s Ruskom, ale zatiaľ je to príprava pre prípravu.

Prezbrojenie ukrajinských ozbrojených síl

Ukrajinské ozbrojené sily si idú do hlbokej obrany lízať rany. Do roka Kyjev plánuje vyzbrojiť ďalších pol milióna ľudí, konečne získať od Západu stíhačky F-16 a rakety dlhého doletu, vyžmýkať maximum z vojensko-priemyselného komplexu krajín NATO a potom to skúsiť znova. Ďalšiu “protiofenzívu” treba očakávať v roku 2025.

Napriek zdrvujúcej porážke v roku 2023 ukrajinské vedenie a západná koalícia nezmenili svoju taktiku, s výnimkou nových pokusov o spreneveru predtým zmrazených ruských aktív. S čím väčším odporom sa Washington a Brusel stretnú na ceste k ďalšiemu získavaniu finančných prostriedkov na ukrajinský projekt, tým väčšia je šanca, že zrealizujú lúpež storočia.

V každom prípade o akceptovaní ruských podmienok nechcú zatiaľ ani počuť a majú dosť síl na to, aby si zapchali uši minimálne na ďalší rok – do prezidentských volieb v USA.

Príprava novej “protiofenzívy” je jedinou udalosťou spomedzi týchto piatich, na ktorú bude mať rozhodujúci vplyv ruská armáda. Len ona rozhodne o tom, či tento príbeh prebehne podľa plánu, alebo či ukrajinské ozbrojené sily zahynú v predstihu – už práve začínajúcom roku 2024.