PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Stretnutie s biskupmi, kňazmi, diakonmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami, seminaristami a pastoračnými pracovníkmi
Katedrála svätej Anny, Las Palmas de Gran Canaria
Štvrtok 11. júna 2026

Drahí bratia biskupi,
drahí kňazi a diakoni,
rehoľníci a rehoľníčky,
seminaristi,
bratia a sestry všetci v Kristovi Ježišovi,

je pre mňa veľkou radosťou môcť prežiť toto stretnutie s vami. Ďakujem za srdečné prijatie, za vašu láskavú prítomnosť i za vaše svedectvá, ktoré sú odrazom živej Cirkvi, v ktorej srdci zaznievajú „radosti a nádeje, smútky a úzkosti ľudí našich čias, najmä chudobných a všetkých trpiacich“ (Gaudium et spes, 1).

Prichádzam na tieto ostrovy ako Otec a brat vo viere: „s vami som kresťan a pre vás biskup“ (porov. Prvé požehnanie Urbi et Orbi, 8. mája 2025). Každý z nás dostal rozličné dary a služby na budovanie Kristovho tela, ako sme počuli v čítaní z Listu Efezanom. A toto je Pánovo volanie, ktoré dnes nanovo zaznieva v našich srdciach a potvrdzuje naše povolanie a poslanie: spoločne budovať Cirkev založenú na Kristovi, „uholnom kameni“ (porov. 1 Pt 2, 6 – 8), budovať v dobre, zosúlaďovať naše rozdiely a jednotne pracovať v prospech všetkých (porov. Magnifica humanitas, 11 – 14).

Chcel by som, aby sme sa spoločne zamysleli nad dvoma postojmi nášho kresťanského života, ktoré musíme mať na zreteli, ak chceme byť „múdrymi staviteľmi“ pri budovaní civilizácie lásky (porov. tamže, 236).

Vy, Kanárčania rodom alebo prijatím, Boží ľud putujúci krajinou obklopenou Atlantikom, máte výsadu každodenne sa tešiť z majestátnej prítomnosti mora. Hovorí sa, že v očiach ostrovana zostáva tento obraz – ktorý má príchuť vlasti a domova – navždy vpísaný do zreníc a že veľmi chýba, keď je človek ďaleko, „vo vnútrozemí“. Tento pocit zodpovedá zdravej túžbe po nekonečne, po otvorenom nebi a mori, ktoré sa rozprestierajú na horizonte bez hraníc a medzí; a citlivému srdcu, pripravenému so slzou sa rozlúčiť s tými, ktorí odchádzajú, a s otvorenou náručou prijať tých, ktorí prichádzajú. V tomto zmysle môže byť more niekedy aj synonymom vzdialenosti a odlúčenia, výzvy a cesty, ktorú treba prejsť.

V tejto súvislosti nám svätý Augustín hovorí: „Ak by niekto z diaľky zazrel svoju vlasť, no medzi ním a ňou by sa rozprestieralo more: vidí, kam má ísť, ale nepozná cestu. Tak je to aj s nami: túžime dosiahnuť svoj trvalý stav, […] ale medzi nami je more tohto sveta […] a aby nám ukázal cestu, prišiel sám ten, ku ktorému sme chceli ísť. A čo urobil? Pripravil nám drevo, pomocou ktorého môžeme prejsť cez more. Nikto nie je schopný prejsť cez more tohto sveta, ak ho nenesie Kristov kríž“ (Komentár k Jánovmu evanjeliu, 2, 2). Toto je prvý postoj, ktorý nás orientuje, aby sme sa vedeli plaviť vodami života a dôjsť do cieľa, do nebeskej vlasti: objať Kristov kríž.

Drahí bratia a sestry, svätí zakúsili túžbu po Bohu a keď museli čeliť búrkam existencie, vedeli vziať Ježiša do svojich lodí, dôverovali mu, objali kríž a tak utíšili vlny neistoty a strachu (porov. Mt 8, 23 – 27). Príkladom toho v týchto požehnaných krajoch je, medzi mnohými inými, ctihodný Antonio Vicente González, diecézny kňaz, známy aj ako „dobrý kanársky pastier“. Jeho život, premenený Božou milosťou, nás povzbudzuje, aby sme vzali na seba Kristov kríž a nasledovali ho (porov. Mt 16, 24), aby sme boli vernými svedkami evanjelia v tomto novom čase dejín, ktorý nie je bez nepokojov a protirečení, a tak dosiahli prisľúbený cieľ (porov. Jn 12, 32).

Prvým „navigačným pokynom“ je teda objať Kristov kríž. A vy to robíte každodenne, napríklad ako Šimonovia z Cyrény, keď sprevádzate a pomáhate niesť bremená toľkým bratom a sestrám ukrižovaným drámami života. Ďakujem vám za túto veľkodušnú službu lásky a milosrdenstva.

Chcel by som zdôrazniť ešte ďalší postoj: pestovať eucharistickú spiritualitu. Súvisí to so starobylou tradíciou, ktorá sa uchováva v tejto krásnej katedrále: so spŕškou okvetných lístkov pred Najsvätejšou sviatosťou, ktorá sa koná na deň Nanebovstúpenia ako znak duchovných a nebeských dobier, ktoré Pán vylieva, keď vystupuje do neba. Toto gesto zbožnosti toľkých generácií má hlboký význam: na našom putovaní je cieľom stretnutie s Kristom. On je stredom kresťanského života, pred ktorým sa naše kolená skláňajú v adorácii, okolo ktorého sa zhromažďujeme ako jedno telo a spolu s ktorým sa obetujeme ako „živá, svätá, Bohu milá obeta“ (Rim 12, 1).

Hovorí nám to koncil: veriaci, „keď sa zúčastňujú na eucharistickej obete, prameni a vrchole celého kresťanského života, prinášajú Bohu božskú obetu a spolu s ňou aj seba samých. A tak […] konkrétnym spôsobom prejavujú jednotu Božieho ľudu“ (Lumen gentium, 11). Pestovať eucharistickú spiritualitu teda znamená prehlbovať „spiritualitu cirkevnej jednoty v láske“ (Magnifica humanitas, 234). Urobme zo svojho života odpoveď na Ježišovu túžbu: „Aby všetci boli jedno […], aby svet uveril“ (Jn 17, 21).

Konkrétnym spôsobom, ako prejaviť túto spiritualitu spoločenstva, je kresťanská solidarita, pretože „spojenie s Kristom je zároveň spojením so všetkými ostatnými, ktorým sa on dáva“ (Deus caritas est, 14). Preto vás povzbudzujem, aby ste všetkým naďalej ponúkali lásku, ktorú ste aj vy sami prijali od Pána (porov. 1 Jn 4, 19), lásku, ktorá sa stáva pokrmom v prijímaní, počúvaní, blízkosti a starostlivosti o najkrehkejších: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ (Mt 25, 35 – 36).

Drahá Cirkev putujúca na Kanárskych ostrovoch, povzbudzujem vás, aby ste kráčali v stopách svätosti toľkých mužov a žien, ktorí vás predišli a obetovali svoje životy v spoločenstve s Kristovou obetou na kríži a na oltári. Kráčajte ďalej, pevne zakorenení v ňom, aby ste v tomto novom čase dejín naďalej odvážne vyplávali. Keď narazíte na ťažkosti, pozdvihnite zrak a proste Ducha Svätého o milosť žiť zjednotení vo viere, nádeji a láske, v čnostiach, ktoré „sú ako tri hviezdy žiariace na nebi nášho duchovného života, aby nás viedli k Bohu“ (sv. Ján Pavol II., Anjel Pána, 22. novembra 2000).

Nech nás Preblahoslavená Panna Mária, Stella maris (Hviezda morská), vedie na našej plavbe, nech nám pomáha „zatiahnuť na hlbinu“ (porov. Lk 5, 1 – 11), aby sme tak doplávali do bezpečného prístavu definitívneho stretnutia s jej Synom Ježišom Kristom.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk