Svätý Otec zdôraznil, že Cirkev nemá byť uzavretým spoločenstvom strachu, ale živým telom, ktoré premieňa svet mocou evanjelia. V závere homílie zaznela aj naliehavá modlitba za oslobodenie ľudstva od vojny, biedy a hriechu.

Homília Svätého otca Leva XIV.
Svätá omša na slávnosť Zoslania Ducha Svätého
24. mája 2026

Drahí bratia a sestry,

Veľkonočné obdobie dnes, na slávnosť Zoslania Ducha Svätého, dosahuje svoje naplnenie. Preto, aby sa zdôraznila jednota tejto udalosti spásy, evanjelium nás opäť privádza k „prvému dňu týždňa“ (porov. Jn 20, 19), teda k tomu novému dňu, keď sa zmŕtvychvstalý Ježiš zjavuje učeníkom a ukazuje im „ruky a bok“ (v. 20). Pán zjavuje svoje oslávené telo, práve svoje rany, stopy ukrižovania. Tieto znaky utrpenia, výrečnejšie než akýkoľvek prejav, sú premenené: Ten, ktorý zomrel, žije naveky.

Keď učeníci uvideli Pána, aj oni znovu ožili: boli uzavretí vo večeradle plní strachu, no Ježiš vstupuje napriek zatvoreným dverám a napĺňa ich radosťou. Prechádza cez našu smrť, otvára hrob a rozráža ho tam, kde pre nás už nebolo východisko. K svojmu gestu Kristus pripája slová: „Pokoj vám!“ (v. 19); a hneď nato vdýchne učeníkom Ducha Svätého. Zmŕtvychvstalý je plný života: po tom, čo ukázal život tela ako pravý človek, dáva aj život Boží ako Syn milovaný Otcom, ktorý sa pre nás stal bratom a Vykupiteľom. Práve vo večeradle, kde ustanovil novú a večnú zmluvu, Ježiš vylieva Ducha: miesto večere a zrady sa premieňa a z hrobu apoštolov sa stáva pre celú Cirkev lono zmŕtvychvstania. Preto sú Turíce veľkonočným sviatkom a sviatkom Kristovho tela, ktorým sme z milosti my sami.

Pri slávení tohto tajomstva by som sa chcel zastaviť pri troch aspektoch.

Predovšetkým Duch Zmŕtvychvstalého je Duchom pokoja. Kristus totiž svojou Veľkou nocou prináša pokoj medzi Bohom a ľudstvom a Duch Svätý ho vlieva do sŕdc a šíri vo svete. Tento pokoj pochádza z odpustenia a vedie k odpusteniu: začína odpustením, ktoré daruje sám Ježiš, ten, ktorého sme zradili, odsúdili a ukrižovali. Prekvapujúc nás svojou láskou, práve on, Zmŕtvychvstalý, hovorí: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené“ (Jn 20, 23). Týmito slovami nám Ježiš zveruje Božie dielo, pretože iba Boh môže odpúšťať hriechy (porov. Mk 2, 7). Táto moc je darovaná ako znak univerzálneho zmierenia: Pán vylieva Ducha pokoja od jedného konca dejín po druhý, pretože ten, ktorý vykúpil všetkých zo smrti, nikoho nevylučuje. Duch Svätý je totiž Pán a darca života už od počiatku stvorenia, keď sa vznášal nad vodami (porov. Gn 1, 2), a teraz pri vykúpení premieňa dejiny sveta: Turíce sa naozaj napĺňajú ako sviatok novej zmluvy, teda zmluvy medzi Bohom a všetkými národmi zeme. Hukot z neba, vietor a ohnivé jazyky vo večeradle pripomínajú dávne znamenia Sinaja (porov. Sk 2, 2 – 3; Ex 19, 16 – 19), a svätý Boží zákon je vpísaný do sŕdc, vyrytý Duchom znakmi lásky do Kristovho tela a do jeho tela, ktorým je Cirkev.

Tento zákon je kódexom pokoja: je dvojitým prikázaním lásky, ktoré nám Duch pripomína pri každom údere srdca. Preto môžeme zo svojho srdca volať: „Veni Sancte Spiritus“, pretože nám už bol darovaný. Môžeme po ňom túžiť, pretože nám už bol prisľúbený. Môžeme ho prijať, pretože on sám je sladkým hosťom duše.

Druhý aspekt: Duch Zmŕtvychvstalého je Duchom misie: „Ako mňa poslal Otec,“ hovorí Pán, „aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21). Tak sme vtiahnutí do Ježišovho poslania: do poslania toho, ktorý vychádza od Boha a vracia sa k Bohu mocou Ducha, ktorý vychádza z Otca i Syna a spolu s nimi je zvelebovaný a oslavovaný ako jediný Boh. Duch Svätý je živou Kristovou láskou, ktorá nás preniká, podnecuje a podopiera v misii (porov. 2 Kor 5, 14). Keď apoštolom dáva moc hovoriť rozličnými jazykmi (porov. Sk 2, 4), ten istý Duch učí ľudstvo slovo spásy. Teraz, keď apoštoli prijali dych Zmŕtvychvstalého, toto ohlasovanie vychádza z ich úst, má hlas Petra a tých, čo sú s ním. Práve na Turíce začínajú apoštoli hlásať Ježiša ukrižovaného a zmŕtvychvstalého: „veľké Božie skutky“ (Sk 2, 11) sa všetky zhrnujú do vykúpenia, ktoré sa začína vierou. Prvým dielom Ducha Svätého v nás je totiž viera, ktorou vyznávame: „Ježiš je Pán!“ (1 Kor 12, 3). Táto viera žije a prejavuje sa v každom dobrom skutku, v každom čine milosrdenstva a čnosti. Božím dielom sme teda my, ktorí dnes prichádzame zo všetkých častí sveta, pozvaní k Pánovmu stolu, zhromaždení pri počúvaní jeho slova a vyslaní vydávať o ňom svedectvo všade.

Drahí, my sme naozaj účastníkmi evanjelia: celá Cirkev je jeho protagonistkou, nielen strážkyňou. Silou Ducha sa naše ohlasovanie stáva plným radosti a nádeje, pretože práve my sme novosťou sveta, svetlom a soľou zeme (porov. Mt 5, 13 – 14). Nie pre naše zásluhy ani pre privilégiá, ale pre Pánovo slovo, ktoré posväcuje hriešnika, uzdravuje malomocného a z toho, kto ho zaprel, robí apoštola. Na jednej strane – a dobre to vidíme – existujú zmeny, ktoré svet neobnovujú, ale ho omylmi a násilím robia starším. Na druhej strane Duch Svätý osvecuje mysle a vzbudzuje v srdciach nové sily života. Tak premieňa dejiny a otvára ich spáse, teda daru, ktorý jediný Pán zdieľa so všetkými. Poslanie Cirkvi svedčí o tomto zdieľaní a premieňa zmätok sveta na spoločenstvo s Bohom i medzi nami navzájom.

Táto misia sa začína hovorením pravdy o Bohu a človeku, pretože Duch Zmŕtvychvstalého je „Duch pravdy“ (Jn 14, 17). Sám Pán nám ho prisľúbil, keď prosil o jednotu svojej Cirkvi, jednotu založenú na Božej láske, prameni našej lásky. Duch, ktorý hovoril ústami prorokov, vždy podporuje jednotu v pravde, pretože v nás vzbudzuje porozumenie, svornosť a súlad života. Ako učí svätý Augustín, „Duch Svätý chcel, aby toto bolo znakom jeho prítomnosti“ (Sermo 269, 1): dar jazykov, ktorým si ľudia rozumejú v jednej viere. Utešiteľ nás preto chráni pred všetkým, čo tejto zhode prekáža: pred straníckosťou, pokrytectvom a módami, ktoré zatemňujú svetlo evanjelia. Pravda, ktorú nám Boh daruje, tak zostáva oslobodzujúcim slovom pre všetky národy, posolstvom, ktoré premieňa zvnútra každú kultúru.

Duch Zmŕtvychvstalého totiž nie je vyliaty raz a navždy, ale neustále. Tak ako Eucharistia je živou prítomnosťou Krista, ktorý nás stále živí, tak Duch Svätý vtláča do nás svoj znak v krste, ktorý z nás robí kresťanov; v birmovaní, ktoré z nás robí svedkov; vo sviatosti posvätného stavu, ktorá ustanovuje služobníkov a pastierov Božieho ľudu. V každej sviatosti je dator munerum, prameň svätosti, ktorý rozmnožuje dary a charizmy v modlitbe, skutkoch milosrdenstva a v štúdiu Božieho slova. Ako učí apoštol: „Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12, 7). Práve preto sme Cirkvou, jediným telom, ktoré žije z Boha a slúži svetu. Vďaka Duchu môžeme všetkým prinášať pravý pokoj a pravdu, ktorá zachraňuje, teda samotného Krista Pána.

Drahí, dnes sa s horiacim srdcom modlime, aby nás Duch Zmŕtvychvstalého zachránil od zla vojny, ktorú neporáža nijaká superveľmoc, ale všemohúcnosť lásky. Modlime sa, aby oslobodil ľudstvo od biedy, ktorú nevykupuje nesmierne bohatstvo, ale nevyčerpateľný dar. Prosme ho, aby nás uzdravil z rany hriechu vykúpením, ktoré je ohlasované všetkým národom v Ježišovom mene. Toto je milosť, ktorá vlieva odvahu apoštolom: nech ju vlieva aj nám dnes i navždy na príhovor Panny Márie, Matky Cirkvi.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk