Príhovor Svätého otca

Stretnutie s diecéznymi charitatívnymi a pomocnými dielami
Barcelona, Kostol sv. Augustína
Streda 10. júna 2026

Drahí bratia a sestry, dobrý večer!

Ďakujem pánovi kardinálovi arcibiskupovi za srdečné privítanie a slová, ktoré mi adresoval, ako aj delegátovi pre sociálnu pastoráciu a tým, ktorí sa s nami podelili o svoje svedectvá o diecéznych charitatívnych a pomocných dielach. Chcel by som poďakovať Renzovi za jeho list a za otázky, ktoré mi kladie. Pokúsim sa na niektoré odpovedať.

Skôr než odpoviem na otázky, chcem vám len povedať: veľmi pekne ďakujem za prijatie, tu sa naozaj cítim ako doma. A ďakujem za všetko, čo predstavujete. Dôvod, na ktorý myslíte, je zrejmý a očividný: je to svätý Augustín. No poviem vám, že keď som po prvý raz prišiel do tohto kostola, tento pán arcibiskup vtedy ešte nestál po mojom boku, bolo to v roku 1984, cestoval som po súši z Ríma do Leónu. Prišiel som a povedal som si: Pozrite, v Barcelone je Kostol sv. Augustína, poďme ho navštíviť. Bol zatvorený, dnes je otvorený. A aké krásne je nájsť kostol so spoločenstvom augustiniánov a s toľkými ľuďmi, ktorí tu žijú, chvália Boha a nachádzajú spoločenstvo, prijatie a začlenenie v tomto kostole a v tejto sociálnej pastorácii. Naozaj vám všetkým veľmi pekne ďakujem.

Pokiaľ ide o to, či mám rád futbal, priznám sa ti, že hrám tenis a veľmi sa mi páči, ale vážim si aj futbal. V skutočnosti som počas rokov, keď som bol biskupom v Peru, rád sledoval, ako sa darí niektorým miestnym tímom. A teraz, ako pápež, som prijal aj futbalové kluby a športové skupiny. Šport je dôležitý, pretože pomáha zdravo rásť na tele i na duchu. Zajtra sa začnú majstrovstvá sveta a mnohí budú sledovať zápasy. Futbal nám pripomína niečo, na čo nesmieme zabúdať: život nie je pretekmi, v ktorých sa má človek predvádzať sám, ale cestou, po ktorej sa učíme kráčať spoločne. Kto nevie prihrať loptu, hoci má talent, ešte nepochopil hru. A kto nevie žiť s druhými a pre druhých, ešte nepochopil život.

Pýtaš sa ma, či som ako malý chcel byť pápežom. Nuž, Renzo, myslím, že nie. Myslím, že mi to nikdy nenapadlo. Ale jednu vec ti môžem povedať: už od detstva som cítil túžbu odovzdať svoj život Bohu. Ešte som celkom nevedel, ako ani kadiaľ ma Pán povedie. Časom som objavil, že Ježiš ma volá, aby som ho nasledoval ako kňaz, a že táto cesta vedie cez Rehoľu svätého Augustína. No toto neplatí iba pre mňa. Každé dieťa je Božím snom. Aj ty ním si. Boh túži po šťastí všetkých a chce, aby sme si od detstva a počas celého života zachovali srdce ako deti (porov. Mt 18, 3): schopné dôverovať, plné dobroty. Chce, aby sme boli jeho priateľmi a nevzďaľovali sa od neho. Preto je dôležitejšie než pýtať sa, či sa človek stane kňazom, lekárom, učiteľom, otcom rodiny alebo niekým iným, položiť si otázku, či chce byť Ježišovým priateľom. Pretože priateľstvo s Ježišom nám dáva radosť, robí nás slobodnými a pomáha nám krok za krokom vidieť povolanie a cestu, ktorú Boh pripravil pre každého z nás.

Nie je ľahké, Renzo, nájsť odpoveď na tvoju otázku, prečo sa niektorým ľuďom dejú zlé veci a iným nie. Pomôcť nám môže pohľad na Ježišov život. Božie slovo nám hovorí, že náš Pán „chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom“ (Sk 10, 38), a predsa vieme, že bol ukrižovaný. Tým sa však príbeh neskončil, pretože na tretí deň vstal z mŕtvych a premohol zlo i smrť. Prostredníctvom života Ježiša Krista nám Boh ukazuje, že aj keď existuje utrpenie, nikdy neopúšťa nijaké zo svojich detí, pretože nám pripravil večnú radosť, kde už nebude smútok ani bolesť. Dôverujme: Ježiš je s nami, pomáha nám a sprevádza nás, dáva nám silu prejsť ťažkými chvíľami, ktoré môžeme v živote stretnúť.

Pokiaľ ide o starých rodičov, áno, starí rodičia sú v živote rodín veľmi dôležití. Nikdy by nemali zostať sami. Často sú to práve oni, ktorí sa starajú o vnúčatá, kým rodičia chodia do práce, a tak im s láskou a oddanosťou pomáhajú spoznávať lásku k Bohu a k blížnemu, aby sa zakorenila v ich srdciach a aby sa raz stali dobrými mužmi a ženami. A ako máme odpovedať na lásku? Láskou. To je to, čo od nás chce Ježiš. Máme sa starať o svojich starých rodičov a sprevádzať ich v starobe, tak ako sa oni svojho času starali o nás. Nedovoľme, aby sa osamelosť a opustenosť stali v živote starších ľudí niečím normálnym. Je to veľmi smutné. Majme otvorené srdce pre všetkých starších ľudí. A hoci nie sú našimi starými rodičmi, nedovoľme, aby sa cítili sami a bez ochrany. Pretože ak nechceme osamelosť pre seba, nesmieme ju dopustiť ani pre druhých.

Pokiaľ ide o otázku, či máme vždy odpúšťať, Ježiš nám hovorí, že áno. Jedného dňa sa ho Peter spýtal: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ A Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 21 – 22). Tým chcel povedať: odpúšťaj vždy. Treba však dobre pochopiť, čo znamená odpustiť. Odpustiť neznamená povedať, že zlo bolo dobré, ani dovoliť, aby niekto ďalej ubližoval. Neznamená to nasilu zabudnúť, akoby sa nič nestalo. Odpustiť znamená nedovoliť, aby sa nenávisť stala pánom nášho srdca. Ježiš nás žiada odpúšťať, pretože je to jediný spôsob, ako zakúsiť Boží pokoj a uzdraviť duchovné rany. Keď odpúšťame, napodobňujeme príklad Ježiša, ktorý odpustil tým, čo ho križovali. Naša ochota odpúšťať je podmienkou odpustenia, ktoré prijímame od Boha.

Bratia a sestry,

byť tu, v Kostole sv. Augustína, otvára naše srdce pravde, na ktorú nás upozorňuje svätý biskup z Hippo: byť kresťanmi je predovšetkým dar, milosť. Zakorenení v Kristovi, ktorý je živým kameňom, zakúšame pôsobenie Ducha Svätého s presvedčením, že každé úsilie úprimne vynaložené na spoluprácu s ním v prospech blížneho bude požehnané nebeským Otcom, do ktorého vkladáme svoju nádej. Ako údy Kristovho mystického tela sme skutočne spojení s osudom tých, ktorých Boh miluje a pozýva k účasti na svojom živote.

Povolaní milovať Boha a z lásky k nemu aj svojich bratov a sestry, sme zároveň poslaní vychádzať v ústrety všetkým. Kresťan má byť nielen dobrý a láskavý, ale aj súcitný, má milovať nezištne a hľadať dobro druhých s vedomím, že v každom trpiacom bratovi a sestre je sám Pán, ktorý prosí a prijíma, ktorý je prijatý alebo odmietnutý, milovaný alebo opovrhnutý.

Evanjeliová láska, založená na Ježišovi Kristovi a živená jeho láskou, dáva podobu a identitu osobnému i komunitnému životu každého kresťana. Preto je každé diecézne cirkevné spoločenstvo, vedené láskou a poučované Duchom Svätým, povolané približovať sa podľa vlastných možností a schopností, s diskrétnosťou, jemnosťou a vytrvalosťou, k ranám a potrebám tých najmenších a najzraniteľnejších, aby zmierňovalo ich utrpenie a odpovedalo na ich chudobu. Robí tak napodobňovaním štedrosti nášho Pána Ježiša Krista, ktorý sa z lásky k nám, hoci bol bohatý, stal chudobným, aby nás obohatil svojou milosťou a spásou. A volá nás, aby sme ho spoznali a pomohli mu v tých najnúdznejších (porov. Mt 25, 40).

Preto je pre mňa radosťou stretnúť sa dnes popoludní s vami všetkými, ktorí ste rôznym spôsobom konkrétne spojení s pomocou, sprevádzaním a podporou tých, ktorí to najviac potrebujú, najmä v časoch, ktoré prežívame a v ktorých sa akoby stratil zmysel pre posvätnú dôstojnosť človeka.

Chcel by som zdôrazniť, že ako kresťania sme povolaní k úlohe sprítomňovať Božiu lásku ku každému mužovi a každej žene v konkrétnom tkanive dejín. Kniha Genezis nám rozpráva, že Boh stvoril „človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). V tom spočíva neodňateľná dôstojnosť každého človeka, ktorá nezávisí od schopností, ktoré má, od bohatstva, ktoré nahromadí, ani od úlohy, ktorú zastáva, ale od daru, ktorý ho predchádza a presahuje, darovaného Bohom ako výraz jeho lásky, ktorá nikdy nesklame (porov. Magnifica humanitas, 50).

Pán nás teda pozýva, aby sme každú ženu prijali ako sestru a každého muža ako brata. Ako deti toho istého Otca je každý človek bytostne stvorený pre vzťah; Boh ho zamýšľal a chcel, aby vstúpil do príbehu spoločenstva s ním, s druhými a so stvorenstvom (porov. tamže). Osobitným výrazom tejto Božej túžby sú diecézne charitatívne a pomocné diela, ktorých ste súčasťou a ktoré s námahou a oddanosťou rozvíjate, s vedomím, že ľudská osoba stojí v centre konania Cirkvi (porov. Gaudium et spes, 24) a že láska je „najväčším sociálnym prikázaním“ (KKC, 1889).

Povzbudzujem vás, aby ste zjednotení so svojimi pastiermi naďalej oživovali tieto apoštoláty, vydávali svedectvo o evanjeliu a ukazovali svetu krásu kresťanského života, ktorý už tu a teraz predznamenáva spravodlivosť a pokoj, ktoré budú plné v Božom kráľovstve. Buďte teda dôveryhodnými svedkami kresťanskej nádeje v ochotnej službe bratom a sestrám, ktorí v neistých životných podmienkach, poznačených nedostatkom, krehkosťou alebo marginalizáciou, potrebujú okrem materiálnej pomoci a morálnej podpory aj Boha, jeho priateľstvo, jeho požehnanie, jeho Slovo, jeho sviatosti a ponuku cesty rastu a dozrievania vo viere (porov. Evangelii gaudium, 200).

K nohám Panny Márie Dobrej rady kladiem vašu prácu a vašu obetu, aby vás sprevádzal jej príhovor a aby Pán dal hojne prinášať ovocie všetkému dobru, o ktoré sa usilujete. Nech vás Boh žehná. Ďakujem vám veľmi pekne.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk