Ahoj, Jožo, čo nového máme vo svete? Samozrejme, okrem holandského referenda…

No čo. Svet sa zbláznil – a tomu hovoríme 21. storočie? Všade sa bojuje: v Sýrii, v Libanone, v Iraku, v Afganistane, na Ukrajine a už aj v Náhornom Karabachu. Tam to trvá už desaťročia. Občas je to horúce, inokedy to iba tak tlie … A v posledných dňoch to zasa vrie.

Nakoľko viem, arménsko-azerbajdžanský spor sa už celé roky rieši rokovaniami pod záštitou Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, ale zatiaľ žiaden pokrok nezaregistrovali. Zasa sa ukazuje, že všetky tie mocné a múdre svetové organizácie sú slabé a bezmocné a nevedia poriadne vyriešiť pomaly ani jeden konflikt. Jediné, čo dosiahli v posledných desaťročiach, je vytvorenie nového štátu Kosovo, ale inde je to akosi bez zmien: kde sa bojovalo, bojuje sa aj naďalej. Zastaví niekto tých „bojovníkov“?

Čo sa týka Náhorného Karabachu, tak sa aspoň Rusi o niečo pokúšajú. Putin vyzval Arménsko a Azerbajdžan na okamžité zastavenie paľby a riešenie konfliktu cestou rokovaní: hocijako, len aby sa nestrieľalo. USA a Európa sa zatiaľ obmedzili na „faktické poznámky“: niečo vyhlasujú na margo ozbrojeného konfliktu v Náhodnom Karabachu, ale všetko sú to také oficiality, diplomatické bla-bla-bla. Mali by rezolútne požiadať obidve strany, aby zastavili paľbu. Akosi to nerobia, možno niekomu ten konflikt vyhovuje.

Komu by už vyhovoval vojenský konflikt? Načo? Kto a akú výhodu by z toho mal, či vyhrajú Arméni alebo Azerbajdžanci? Je do toho zamontovaná aj tretia strana?

Samozrejme, ako do každého iného konfliktu. V politike a medzinárodných vzťahoch nikdy nejde o spor iba dvoch strán: vždy je v tom aj ďalšia alebo aj ďalšie strany, ktoré majú svoje záujmy. Určite aj do arménsko-azerbajdžanského sporu sú namočení aj ďalší „účastníci“ – minimálne je to USA, EÚ, Rusko, Turecko a zopár susedných štátov. Niektorým vyhovuje, že v Náhodnom Karabachu je zasa horúco, iní sa postavili na stranu jedného zo súperov.

Len nehovor, že je niekto, kto má záujem, aby sa tento konflikt čo najskôr skončil.

Podľa mňa je. Napríklad, tí Rusi. Myslím si, že tí najmenej potrebujú, aby sa v Náhodnom Karabachu bojovalo. Po prvé, ako aj Rusko, tak aj Arménsko, Azerbajdžan a samotný Karabach ešte prednedávnom boli súčasťou jedného štátu a vojna bývalých partnerov a súčasných susedov Rusom nevyhovuje. Po druhé, z geopolitických dôvodov sa Rusi chcú kamarátiť ako s Arménskom, tak aj s Azerbajdžanom a samozrejme, arménsko-azerbajdžanskú vojnu nepotrebujú. Po tretie, Rusi určite nechcú mať vojenský konflikt blízko svojich hraníc – aj tak podobných konfliktov vo svojom okolí majú viac ako dosť. Myslím si, že Rusom ten konflikt nevyhovuje najviac a nie preto, že sú takí dobročinní a sú príkladní kresťania, ale preto, že tento konflikt ohrozuje aj ich bezpečnosť. Je to jasné.

Možno. Všimol som si, ako sa Rusi hneď zaktivizovali: do Arménska a Azerbajdžanu ako na bežiacom pase lietajú najvyšší ruskí predstavitelia a rokujú s miestnymi šéfmi. Vlastne, nie je ťažké odhadnúť, o čom rokujú. Keďže rovnako rokujú aj s Arménmi aj s Azerbajdžancami, oboch asi prehovárajú, aby prestali bojovať. Inakší dôvod nevidím.

No veď práve tento týždeň v Moskve dosiahli dohodu o ukončení paľby v Náhornom Karabachu. Stalo sa tak počas schôdzky v ruskej metropole za účasti náčelníkov generálnych štábov Arménska a Azerbajdžanu. A ešte v ten istý deň sa Putin telefonicky pozhováral s prezidentom Azerbajdžanu Iľchanom Alijevom a lídrom Arménska Seržom Sargsjanom. Vyzval strany ukončiť bojové operácie a zabezpečiť dodržiavanie režimu prímeria.

Možno aspoň tento prvý krok k prímeriu bude úspešnejší. Nie je lepšie rokovať ako bojovať? Vlastne stále presne neviem, v čom spočíva celý tento karabašský problém?   

Je to veľmi komplikované a zároveň veľmi jednoduché – ako aj mnohé medzinárodné problémy. Arménsko a Azerbajdžan vedú spor o Náhorný Karabach už desiatky rokov. Možno mali problémy ešte za čias cára baťušku, ale predtým, ako sa rozpadol ZSSR, to už bolo až priveľmi horúce. V posledných desaťročiach patril Náhodný Karabach administratívne do Azerbajdžanu. Ale prevažne arménske obyvateľstvo tejto oblasti sa odtrhlo od Azerbajdžanu vo vojne na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia. Je známe, že vtedajší konflikt si vyžiadal asi 30 tisíc mŕtvych a tisíce utečencov. Rokovaniami sa spor zatiaľ nepodarilo vyriešiť. A vlastne podobné územné spory sa veľmi, veľmi ťažko riešia.

To určite. Čítal som, že v súčasnosti je Náhorný Karabach na jednej strane akože nezávislý štát či niečo také, ale na druhej strane túto oblasť kontrolujú Arméni.

Je to tak nejako. Je to medzinárodne neuznaný „de facto štát“ v juhozápadnom Azerbajdžane. Lenže zo 150 tisíc jeho obyvateľov je cca 95 % Arménov. A v tom je celý problém. Svoju nezávislosť táto akože republika vyhlásila 2. septembra 1991, ale dodnes nebola žiadnym štátom uznaná. Jadro jej územia tvorí územie bývalej sovietskej Národnej Karabašskej autonómnej oblasti Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky a preto sa Náhorný Karabach takto volá aj v súčasnosti. Väčšina územia je pod kontrolou špeciálnej podjednotky arménskej armády zodpovednej za Národnú Karabašskú republiku a formálne je to akože „karabašská“ armáda. Čerešničkou na torte je to, že asi 15 % územia tejto „republiky“ je predsa pod kontrolou azerbajdžanskej armády, takže ani Arméni nie sú celkom spokojní so súčasnou situáciou: nepatrí im celá „karabašská republika“. Skrátka, všetci sú nespokojní, riešenie konfliktu je v nedohľadne a preto tam často vnikali ozbrojené konflikty.

Akurát včera som čítal v nejakých novinách, že v súčasnosti jednotky etnických Arménov kontrolujú aj strategické kopce okolo Náhorného Karabachu a že Baku tak prakticky stratilo kontrolu nad pätinou svojho územia, ktoré vraj právne patrí Azerbajdžanu. Jerevan konkrétne kontroluje 11 tisíc kilometrov štvorcových sporného územia ako aj 7 azerbajdžanských provincií. Potom sa nečudujem, že to tam vrie.

Samozrejme, že územné spory a hraničné spory sú mimoriadne komplikované veci. Ale v každom konflikte je viac „skrytých zdrojov“. Vždy je v tom politika, diplomacia, obrovské ambície štátov a jednotlivých politikov. Presne je to tak aj teraz. Napríklad, mnohí si všimli nielen bojové operácie, paľbu a tanky na obidvoch stranách, ale aj niektoré pozoruhodné zmeny na politickej šachovnici. Asi to nebude náhoda, že azerbajdžanský prezident llham Alijev bol na návšteve USA. Baku potrebuje všestrannú podporu Washingtonu. A všetci si určite všimli, ako sa do toho zamontovalo Turecko. Je to strategický spojenec Azerbajdžanu, ale podstatné je to, že Turecko v tomto regióne háji vlastné záujmy a mimoriadne aktívne sa zaplietlo do celého diania. Turecku nepostačí konflikt v Sýrii, montuje sa aj do ďalšieho.

Je to asi tak. Čítal som vyhlásenia tureckého prezidenta, ktoré priniesli všetky svetové agentúry: „Ak arménska strana vyhlási zastavenie paľby a ukončí vojenské operácie, tak aj Azerbajdžan je pripravený na rovnaký krok.“ Ako sa ti to páči? Keby to povedal azerbajdžanský prezident, tak to by sedelo, ale Erdogan ti normálne hovorí v mene celého Azerbajdžanu! Niečo podobné si dovoľujú iba Američania – hovoriť v mene iných vlád a riešiť za nich ich vnútorné a zahraničné problémy. A už to robí aj Erdogan.

Chová sa presne ako novodobý turecký sultán. Začal to v Sýrii a pokračuje aj ďalej. Podľa mňa je najedovaný konaním Ruska v Sýrii a preto mu konflikt v Náhornom Karabachu môže vyhovovať, pretože počíta s tým, že sa do tohto „krváku“ podarí namočiť aj Rusov a takto sa im pomstí za Sýriu a podporu Kurdov. Nezávidím Rusom: určite sa nechcú povadiť ani s Arménskom, ani s Azerbajdžanom, ale Erdogan začal poriadne mútiť vodu. Podľa mňa Rusi pripravujú spoločné stretnutie arménskeho prezidenta Serža Sargsjana, azerbajdžanského kolegu Ilhama Alijeva a ruského prezidenta Vladimíra Putina, ktorý sa ich pokúsi nejakým spôsobom zmieriť. Myslím si, že iná cesta pre Rusov ani neexistuje. Všetky ostané varianty sú pre nich horšie. Ide tam o geopolitiku, susedské vzťahy a pochopiteľne aj o ropu.

No veď! Čítal som vyjadrenia rôznych svetových expertov, ktorí predsa predpokladajú, že konflikt postupne vyriešia: v stávke sú záujmy viacerých štátov, snažia sa posilniť svoj vplyv v regióne a navyše mnohých zaujíma využívanie kaspickej ropy a plynu. Keby sa začala vojna – zbohom ťažba plynu a ropy. A podobný stav viacerým by nevyhovoval, takže je tu šanca, že konflikt predsa zažehnajú.

To dúfam, aj keď… Nezabúdajme na to, že predsa sú „jednotlivci“, ktorým konflikt v tomto regióne vyhovuje. Navyše v posledných rokoch sa tu razantne zmenila ekonomická a vojenská rovnováha. Azerbajdžan prilákal 50 miliárd dolárov britskej British Petrol a investície ďalších partnerov. Príjmy do štátnej pokladne využili pri premene Baku v žiarivú metropolu mrakodrapov a drahých obchodov. Ale poslúžili tiež aj pri budovaní armády. Azerbajdžan v posledných 10 rokoch zvýšil vojenské výdavky až 30-násobne! Vlani to bolo 4,8 miliardy dolárov, čo je viac ako celý štátny rozpočet Arménska. Takže Azerbajdžanci cítia, že sú v presile a chceli by si prinavrátiť Náhorný Karabach. Preto toto ešte nie je koniec a nie všetci prestali behať s fakľami blízko sudu s pušným prachom.

Nuž, uvidíme, ako to ďalej pôjde. Ale mohli by aspoň skončiť s paľbou a rokovať.

To by mohli. A to by mohli aj na Ukrajine, v Sýrii a inde. Viacerí však akosi nemajú chuť na debaty. Mohli by konečne zmúdrieť. Občas sa tak zamyslím: čo chýba, prečo nezmúdrejú? …

Eugen Rusnák