Ak vám záleží na Izraeli, mali by ste sa obávať viac ako kedykoľvek predtým od roku 1967. Vtedy Izrael porazil armády troch arabských štátov – Egypta, Sýrie a Jordánska – v tzv. šesťdňovej vojne. Ak sa dnes pozriete pozorne, zistíte, že Izrael teraz vedie vojnu na šiestich frontoch, píše denník The New York Times.

Túto vojnu vedú neštátni aktéri, národné štáty, sociálne siete, ideologické hnutia, komunity na Západnom brehu a izraelské politické frakcie a je to najkomplexnejšia vojna, akú sme kedy videli. Jedna vec je nám však úplne jasná: Izrael nemôže vyhrať túto vojnu na šiestich frontoch sám. Môže vyhrať len vtedy, ak Izrael – a Spojené štáty – dokážu zostaviť globálnu alianciu.

Žiaľ, Izrael má dnes premiéra Benjamina Netanjahua a vládnucu koalíciu, ktorá nechce a nemôže vytvoriť základný kameň potrebný na udržanie takéhoto globálneho spojenectva. Týmto základným kameňom je vyhlásenie o ukončení rozširovania izraelských osád na Západnom brehu Jordánu a revízia vzťahov Izraela s Palestínskou samosprávou tak, aby sa stal dôveryhodným, legitímnym palestínskym partnerom, ktorý môže spravovať Gazu po nástupe Hamasu a vytvoriť širšie riešenie dvoch štátov vrátane Západného brehu Jordánu.

Ak Izrael žiada svojich najlepších spojencov, aby pomohli židovskému štátu pri hľadaní spravodlivosti v Gaze, a zároveň ich žiada, aby sa prizerali, keď Izrael buduje osídľovacie kráľovstvo na Západnom brehu s jasným cieľom anexie, je to strategicky a morálne nesúrodé.

Nebude to fungovať. Izrael nebude schopný získať čas, finančnú pomoc, legitimitu, palestínskeho partnera ani globálnych spojencov, ktorých potrebuje na to, aby vyhral túto vojnu na šiestich frontoch.

A všetkých šesť frontov sa teraz odkrýva:

Po prvé, Izrael vedie plnohodnotnú vojnu proti Hamasu v Gaze a jej okolí, v ktorej, ako teraz vidíme, má Hamas stále toľko zostatkových kapacít, že bol v utorok schopný zaútočiť na Izrael z mora a v stredu vystrelil rakety dlhého doletu na južné prístavné mesto Ejlat a severné prístavné mesto Haifa.

Snom Hamasu je už dlho zjednotenie frontov obklopujúcich Izrael, a to na regionálnej i globálnej úrovni. Stratégiou Izraela bolo vždy konať tak, aby tomu zabránil – až kým sa vlani v decembri nedostala k moci Netanjahuova koalícia ultraortodoxných a židovských supremacistov a nezačala sa správať spôsobom, ktorý v skutočnosti pomohol zjednoteniu protiizraelských frontov.

Čo vedie k druhému frontu: Izrael proti Iránu a jeho ďalším zástupcom. Teda Hizballáh v Libanone a Sýrii, islamistické milície v Sýrii a Iraku a húsíjské milície v Jemene.

Všetky z nich v posledných dňoch vypálili bezpilotné lietadlá a rakety na Izrael alebo na americké sily v Iraku a Sýrii.

Hizballáh si zároveň uvedomil, že ak Izrael zlikviduje Hamas, ako vyhlásil, Hizballáh bude ďalší na rade. Bez Hamasu, ktorý by odčerpával energiu a pozornosť izraelskej armády, by bol tiež oveľa slabší. Preto sa Hizballáh rozhodol, že proti Izraelu musí otvoriť minimálne druhý front nízkej úrovne.

Tretím frontom je vesmír sociálnych sietí a iných digitálnych naratívov o tom, kto je dobrý a kto zlý. Keď sa svet stane takýmto vzájomne závislým, keď – vďaka smartfónom a sociálnym sieťam – nič nie je skryté a môžeme sa navzájom počuť šepkať, dominantný naratív má skutočnú strategickú hodnotu.

Ak Izrael skutočne napadne Gazu, korporácie budú všade čeliť konkurenčným požiadavkám zamestnancov, aby odsúdili Izrael alebo Hamas.

Štvrtým frontom je intelektuálny/filozofický boj medzi medzinárodným pokrokovým hnutím a Izraelom. Niektoré zložky tohto progresívneho hnutia, ktoré je, ako si uvedomujem, veľké a rôznorodé, stratili v tejto otázke morálnu orientáciu. Boli sme napríklad svedkami mnohých demonštrácií na amerických univerzitných kampusoch, ktoré v podstate obviňujú Izrael z barbarskej invázie Hamasu a tvrdia, že Hamas vedie legitímny “protikoloniálny boj”. Zdá sa, že títo progresívni demonštranti sú presvedčení, že celý Izrael je koloniálnym podnikom – nielen osady na Západnom brehu -, a preto židovský národ nemá právo ani na sebaurčenie, ani na sebaobranu vo svojej pôvodnej vlasti, či už v hraniciach po roku 1967 alebo pred rokom 1967.

Piaty front je vo vnútri Izraela a na okupovaných územiach. Na Západnom brehu Jordánu pravicoví židovskí osadníci útočia na Palestínčanov, pričom narúšajú úsilie izraelskej armády udržať ich pod kontrolou v spolupráci s bezpečnostnými silami Palestínskej samosprávy, ktorú vedie Mahmúd Abbás. Musíme si uvedomiť, že Palestínska samospráva uznala právo Izraela na existenciu ako súčasť dohôd z Osla. Bolo by hrozné, ak by tento front prerástol do konfrontácie medzi Palestínskou samosprávou a Izraelom, pretože potom by bola len malá nádej, že samospráva niekedy získa pomoc pri riadení Gazy.

Šiesty front je vo vnútri samotného Izraela, väčšinou medzi jeho židovskými občanmi. Tento front bol zatiaľ prekrytý, ale skrýva sa tesne pod povrchom. Je to stret, ktorý je poháňaný Netanjahuovou trvalou politickou stratégiou doma: rozdeľuj a panuj. Celú svoju politickú kariéru postavil na tom, že proti sebe postavil frakcie izraelskej spoločnosti a narušil tak spoločenskú jednotu, ktorá je nevyhnutná na víťazstvo vo vojne.

Ako vyhrať vojnu na šiestich frontoch? Iba s koalíciou ľudí a národov, ktorí veria v demokratické hodnoty a právo na sebaurčenie pre všetkých ľudí. Kým Izrael nevytvorí vládu, ktorá dokáže vytvoriť takúto koalíciu, nebude mať čas, zdroje, palestínskeho partnera a legitimitu, ktorú potrebuje na zničenie Hamasu v Gaze, uzatvára “The New York Times”.

Prečítajte si tiež:

• Naliehavé slová Erdogana: Hej, Západ! Obraciam sa na vás!
• Ako pokračuje izraelská pozemná operácia v pásme Gazy