Po Kennedym, De Gaullovi či Havlovi bolo pomenované letisko. Ale po Andrejovi Kiskovi? Ani len to popradské – a pritom sa z neho toľko nalietal, keď dochádzal za svojou prácou do Bratislavy… Je toto spravodlivé?

Kiska je pritom človek, ktorý nám všetkým tak láskavo a pritom nenásilne otvára oči. Je nám vzorom v tom, ako treba pristupovať k extrémizmu: po voľbách 2016 napríklad exemplárne neprijal na audiencii zástupcov strany ĽSNS, čím dal jasne najavo, že je prezidentom všetkých občanov, avšak s výnimkou tých niekoľko stotisíc, ktorí nemajú správny demokratický svetonázor.

Je nám vzorom v tom, ako si priznať chybu: keď mu prišli na daňový podvod, účinne to oľutoval, aby nemusel ísť do basy. Koľkí z vás, čo ho kritizujete, už niečo také urobili?

Je tiež vzorom v tom, ako slušne podnikať a kupovať nehnuteľnosti, všetko transparentne a prísne eticky. Nemalý je aj jeho príspevok k rozvoju demokratického inštitútu občianskej exekúcie… a takto by sme mohli pokračovať. Napriek tomu sa na Slovensku nájde nemálo neprajníkov, ktorí stále proti Andrejovi Kiskovi čosi namietajú.

A tak nám musia otvoriť oči až susedia, aby sme si všimli, koho to vlastne doma máme. Na Masarykovej univerzite v Brne si dnes Kiska pri príležitosti 100. výročia jej založenia z rúk rektora prevezme Veľkú zlatú medailu. Toto ocenenie udeľuje druhá najväčšia česká univerzita významným osobnostiam z Českej republiky a zahraničia za ich zásluhy o demokraciu. V minulosti bola Veľká zlatá medaila udelená aj princovi Charlesovi, bývalej ministerke zahraničných vecí USA Madelaine Albrightovej, či bývalému poľskému prezidentovi Aleksandrovi Kwasniewskému.

Pán prezident bude potom prednášať a diskutovať so študentmi Masarykovej univerzity, rokovať s primátorkou Brna a pracovnú cestu zakončí vo vile Tugendhat otvorením výstavy k filmu „Sklenená izba“, ktorý sa natáčal v jej priestoroch.

Nalejme si čistého vína. Je načase si otvorene povedať: dávajme si pozor, aby sme o neho neprišli. Mohlo by sa totiž ľahko stať, že by nám Kisku vyfúkla niektorá z dlhého zástupu krajín, ktoré nám ho závidia. Keď niektorí špičkoví športovci, ku ktorým sa ich vlasť zachovala macošsky, môžu štartovať za inú krajinu, prečo by nemohli špičkoví demokrati? A veru, svet pozná také príklady: Gruzínsko takto prišlo o demokrata Saakašviliho, podobne utiekli zo svojich krajín aj prezidenti Kirgizska, Sudánu, Madagaskaru… a napokon, aj Slovensko môže bedákať, že už prišlo o dva svoje demokratické poklady Dzurindu a Mikloša, pretože sme si ich lepšie nestrážili. Kedy už pochopíme my Slováci, že tento typ ľudí treba veľmi dôsledne strážiť, inak krajina utrpí nevratnú škodu?

Ivan Lehotský