Napriek tomu, čo hovoria médiá, zdravý rozum a kultúrna sebaobrana nie sú „fašizmom”

Ak ste Američan, ktorý je pri získavaní informácií o politike kontinentálnej Európy závislý od amerických a iných anglicky hovoriacich médií – a väčšina Američanov zjavne je – potom sa možno obávate, že Európou sa valí vlna fašizmu.

Americké a britské tlačové agentúry uvádzajú, že „krajne pravicová“ strana VOX pravdepodobne dosiahne dobré výsledky vo víkendových španielskych voľbách. V nemeckých prieskumoch verejnej mienky prudko stúpa „krajne pravicová“ Alternative für Deutschland (AfD). Zdá sa, akoby to bolo len včera, keď sa „krajne pravicová“ strana Giorgie Meloniovej dostala na vrchol talianskych volieb. Krajne pravicové strany sú kľúčom k vládnym koalíciám vo Fínsku a Švédsku.

A samozrejme, web BBC informuje svojich čitateľov, aby si všímali „ultrakonzervatívne, autoritatívne orientované vlády v Poľsku a v Maďarsku“. Krajne pravicové strany, ktoré sú na dosah ruky, že?

No, nie. Ani zďaleka. Americkí konzervatívci by mali pochopiť, že podľa amerických štandardov sú „krajne pravicové“ strany v podstate stredopravými súčasnými republikánmi. Upadajúce konzervatívne strany establišmentu na európskom kontinente sú viac-menej demokratmi Clintonovho typu. V Európe síce existujú skutočne krajne pravicové strany, ale nie sú ani zďaleka vládnuce.

(Hoci v maďarských voľbách na jar tohto roku išla skutočne krajne pravicová strana Jobbik, ktorá považuje Viktora Orbána za “squisha”, do koalície s ľavicovými stranami. To spôsobilo, že koaličný kandidát na premiéra sa debilne chválil, že jeho strana je skutočne rôznorodá, pretože zahŕňa ideologické spektrum od komunistov až po fašistov).

Keď americkí novinári opisujú tieto nacionalistické a populistické strany ako „krajne pravicové“, chcú tým vyvolať obrazy zavalitých fašistov, ktorí pochodujú po dláždených uliciach v čižmách a vykrikujú nadávky na Židov a menšiny. Neviem sa rozhodnúť, či to robia zámerne, aby amerických čitateľov zavádzali, že Európa je dva kliky od nacistického záchvatu, alebo sú samotní reportéri takí pohltení ideológiou svojej triedy, že úprimne nedokážu rozoznať stupňovanie pravicovej politiky.

V roku 2019 napísal akademik a novinár z Kolumbijskej univerzity Mark Lilla dlhú, diferencovanú esej pre New York Review of Books, popredný časopis liberálnej americkej inteligencie, v ktorej skúmal nový prúd pravicovej francúzskej politiky. Bol sociálne konzervatívny, „zelený“ a silne priťahoval katolíkov. Títo pravičiari však neboli napojení ani na etablovanú francúzsku konzervatívnu stranu, ani na Národný front Marine Le Penovej; skôr sa snažili o akúsi chrumkavo-konzervatívnu tretiu cestu. Lilla nie je konzervatívec, ale jeho reportáž bola spravodlivá a prenikavá.

V nasledujúcom čísle však časopis uverejnil rozhorčený list od korešpondenta denníka Washington Post v Paríži, ktorý Lillu obvinil z bielenia krajnej pravice. Tak sa stalo, že som vedel, o akú hroznú chybu v úsudku ide, pretože poznám osobne niektorých z ľudí, ktorých Lilla profiloval, a keď som bol naposledy v Paríži, počúval som ich kritické vyjadrenia o neofašistických živloch na pravici. Je naozaj možné, že reportér, na ktorého sa čitatelia v hlavnom meste amerického impéria spoliehajú, že im povie, čo sa deje v Paríži, nevie rozlíšiť Hilaira Belloca od Heinricha Himmlera?

Anglický priateľ, ktorý žije v Budapešti so svojou maďarskou manželkou, mi povedal, že odkedy sa pred siedmimi rokmi presťahoval do Magyaropolisu, pravidelne dostáva znepokojujúce správy od kamarátov z Británie, ktorí sa pýtajú na jeho bezpečnosť. Nejde o kriminalitu (ktorá je mimochodom v maďarskom hlavnom meste oveľa nižšia ako v britskom). Čítajú, sledujú a počúvajú britské médiá, ktoré im rozprávajú o krajne pravicovej diere, akou je Maďarsko, a nemôžu sa zbaviť obáv.

Za dva roky, čo žijem v Maďarsku, som videl mnohých Američanov a Západoeurópanov, ktorí prišli do Budapešti po prvý raz a viditeľne sa obávali, čo tam nájdu, keďže mesto a krajinu poznajú len zo svojich médií, ktoré Orbánovu vládu bežne odsudzujú ako „autoritársku“ a, áno, „krajne pravicovú“. Stačí pár dní, aby si uvedomili, že im klamali a že Viktor Orbán je taký rozumný a efektívny konzervatívec, v akého väčšina Američanov na pravici dúfa, keď volí republikánov, ale málokedy sa im ho dostane.

Ako hovorím Američanom, ktorí sem smerujú: „Budapešť vyzerá ako veľké americké mesto na stredozápade, približne v roku 1998“. Ak si pod pojmom “Nazitown” predstavujete Omahu z Clintonovej éry, ale s lepšou architektúrou a jedlom, možno je problém vo vás.

Aby sme boli spravodliví, nacionalistické a populistické strany sú naozaj viac napravo ako etablované stredopravé a konzervatívne strany, ako napríklad Ľudová strana v Španielsku a Kresťanskodemokratická únia v Nemecku. V užšom zmysle teda nie je nepresné nazývať ich „krajnou pravicou“. Zahraniční korešpondenti však určite chápu, že americkí čitatelia nechápu relatívne odstupňovanie európskej politiky. Čítajú, že VOX je označovaný ako „krajne pravicový“, a bez kontextu nevedia, že veci, ktoré táto prudko rastúca španielska strana presadzuje, sú veci, ktoré by väčšina amerických konzervatívcov považovala za úplne normálne.

VOX je napríklad proti potratom, kritizuje široké rozšírenie práv LGBT, je proti otvoreným hraniciam a za národnú suverenitu. To je „krajná pravica“? Samozrejme, na označenie tohto druhu pravicovej politiky by mal existovať užitočný termín – možno „populistický“ alebo „národno-populistický“, možno dokonca „národný konzervatívec“ – ale vrátiť sa k historicky zaťaženému označeniu „krajná pravica“ je hanlivé a skresľujúce.

Ak naozaj nevidíte rozdiel napríklad medzi maďarskou vládnucou stranou Fidesz a tvrdou pravicovou politikou opozičných strán Jobbik a Mi Hazank, ktoré sú v médiách označované za rovnako „krajne pravicové“, potom sa nemôžete spoľahnúť, že budete voči svojim čitateľom a divákom úprimní. Ako novinár by ste sa mali poriadne zamyslieť nad tým, či ste nestratili kontakt so svetom mimo svojich spoločenských kruhov. A mali by ste sa zamyslieť nad tým, či svoju úlohu vnímate ako podávanie správ, alebo skôr ako snahu očierňovať a démonizovať ľudí, ktorých politikou opovrhujete.

Americkí konzervatívci sotva tušia, aká skreslená je európska politika v médiách. Minulý rok Irene Monterová, komunistka, ktorá v španielskej vláde vedie ministerstvo pre rovnosť (to je ale orwellovský výraz!), povedala, že deti majú právo na sex, ak s tým súhlasia. Dobre si to všimnite: Monterová nie je okrajovou členkou strany Podemos, ale úradujúcou ministerkou a partnerkou Pabla Iglesiasa, spoluzakladateľa Podemos, ktorý nedávno pôsobil ako podpredseda vlády. Je súčasná španielska vláda v mainstreamových médiách niekedy označovaná za „krajne ľavicovú“? Ak komunistický minister, ktorý obhajuje pederastiu, nie je „krajne ľavicový“, čo potom je?

Ale hej, VOX sú „extrémisti“. Vidíte, ako to funguje.

Väčšina amerických konzervatívcov už pochopila, že pre mainstreamové americké médiá je každý, kto je napravo od umiernených republikánov, „krajná pravica“, pretože títo novinári, ktorí odmietajú pochopiť krajinu, v ktorej žijú, posudzujú americké politické spektrum podľa štandardov Georgetownu, Manhattanu a Los Angeles. Keďže populistické pravicové strany dosahujú v Európe volebné úspechy, je pre amerických konzervatívnych čitateľov (a rovnako aj pre britských) životne dôležité, aby si ujasnili, že takmer vo všetkých prípadoch títo ľudia nie sú extrémisti. Sú to v prevažnej miere skôr dlho potláčaní zástancovia zdravého rozumu a stability.

Tento týždeň dvaja európski liberálni akademici, Lorenzo Marsili a Fabrizio Tassanari, v očakávaní odklonu od Sorosovej a von der Leyenovej utópie, ktorú presadzuje európska nadnárodná vládnuca trieda, zvraštili obočie a trápili sa nad „krajne pravicovou“ budúcnosťou, ktorá sa v Európe objavuje. Napísali to na webovej stránke Al-Džazíry:

Vždy sme predpokladali, že európska jednota bude znamenať väčší kozmopolitizmus a multikulturalizmus. Ale čo ak sa ukáže, že zjednotená Európa buduje to, čo Hans Kundnani nazýva „etnoregionalizmus“, alebo apel na obranu európskej „civilizácie“?

Otázka nakoniec znie takto: Mohla by krajná pravica zanechať svoj staromódny, malicherný nacionalizmus a prijať nový „európsky nacionalizmus“, ktorý by ešte viac zjednotil a posilnil kontinent, aj keď za cenu toho, že by sa stal škaredším?

Preklad: Dúfajme, že ak sa títo poľutovaniahodní ľudia dostanú k moci, bude ich možné kooptovať a neutralizovať zo strany establišmentu.

Ja rozhodne dúfam, že nie. Popularita týchto populistických strán stúpa, pretože etablované strany ľavice aj pravice zapredali záujmy svojich národov v prospech škodlivej globalistickej vízie, ktorá prináša výhody niekoľkým na úkor mnohých. Je to tá, ktorá znižuje moc samosprávy, usiluje sa potlačiť náboženstvo, tradičnú rodinu a prejavy, ktoré kritizujú posvätné elity, zaplavuje Európu migrantmi a napokon otvára dvere k civilizačnej samovražde Európy.

Ak „krajnú pravicu“ začne väčšina európskych voličov vnímať ako označenie typu politikov, ktorí sa skutočne zasadzujú za obranu európskych záujmov a tradičných európskych hodnôt, potom ich budeme vidieť oveľa viac, bez ohľadu na to, čo hovoria elity. Pokrokové psy ľavicových médií a elitných inštitúcií môžu štekať, ale karavána zdravého rozumu a kultúrnej sebaobrany ide ďalej.