Najnebezpečnejšia myšlienka medzinárodných vzťahov modernej doby

Alebo, kľudne môžeme podporiť zmenu režimu, ak terajší je “autoritársky” a “nedemokratický”.

Vo februári 2011 davy na námestí Tahrir v Káhire oslavovali pád dlhoročného prezidenta krajiny Hosního Mubaraka. O oslavách z miesta informovala aj reportérka americkej CBS Lara Logan.

Počas reportovania ju dav mužov na námestí oddelil od jej bodyguarda a kameramana. Strhli z nej šaty a pol hodinu ju polonahú obchytávali a strkali jej ruky dovnútra tela. Až kým ju neprišlo vyslobodiť 20 vojakov.

Nebola jediná, podobný prípad sa stal aj jej holandskej kolegyni, plus ďalším ženám. Priamo tam, uprostred tých davov.

A čo osud Egypta? Po krátkom období “demokracie”, keď voľby vyhralo Moslimské bratstvo, a chvíľu vládlo, sa k moci vrátila armáda. Je tam v mnohom ešte tvrdší režim ako za Mubaraka.

Tak skončila egyptská “Arabská jar”, ako západné médiá s marketingovou poéziou nazvali sériu protestov v krajinách severnej Afriky a Blízkeho východu.

A inde podobne. V Tunisku si po rokoch nestability, ktoré nasledovali po protestoch, obyvateľstvo v referende samo schválilo tvrdý autoritársky režim.

V Líbyi padol Kaddáfí a krajina dodnes nemá jednotnú vládu, rozdelili si ju klany. Bežní Líbyjci by často chceli naspäť Kaddáfího. Aj tí, čo ho nenávideli – ale aspoň sa nemuseli báť o to, či im z kohútikov potečie voda alebo či ich niekto na ulici nezastrelí.

V Jemene a Sýrii “Arabská jar” vyústila do mnohoročnej občianskej vojny, z veľkej časti klanovej a sektárskej.

V Bahrajne krátku občiansku vojnu ukončila intervencia S. Arábie a SAE.

NIKDE nedošlo k tomu, že by občania s radosťou zvrhli “autoritársky režim” a nastalo obdobie demokratického rozkvetu.

Tak, ako si to pýtala optická ilúzia “demokratizácie”, ktorú šírili západné médiá.

Podobné to bolo tam, kde “lepší režim” išla nastaviť priamo západná vojenská intervencia.

Kopa ľudí v západných krajinách podporovala inváziu do Iraku, alebo minimálne nad ňou mávla rukou, s tým, že predsa je tam aj tak diktátor. Veď potom tam hádam bude lepšie, nie?

Výsledok: krajina, kde ani dnes, po 20 rokoch, vlády USA a UK svojim občanom neodporúčajú cestovať. Zdravotníctvo, veda, priemysel dodnes nedosiahli úrovne pred inváziou. Státisíce a státisíce ľudí zomreli na následky kolapsu bezpečnostnej situácie a zdravotníctva. Sektárske násilie takmer vymazalo niektoré náboženské komunity, ktoré v krajine existovali dlhé stáročia.

V skutočnosti západná liberálna demokracia nikde nevznikla len tak, narýchlo, spontánne, žiada si veľmi špecifický štrukturálny vývoj.

Najmä ale: v mnohých krajinách práve naivita, že stačí rozrušiť nejaký “zlý” režim a bude dobre vedie k strašnému vypusteniu vnútorných démonov: sektárskych, klanových, etnických.

Ale predávanie ilúzie rýchlej zmeny k lepšimu vidno aj dnes v prípade Iránu.

V niečom je to pochopiteľné, krajina má široké vzdelané vrstvy mestského obyvateľstva a tak tá ilúzia možnej zmeny k lepšiemu prostou výmenou režimu ľahko vzniká.

Úprimne, ešte akou-takou šancou by bol nejaký osvietený autoritársky režim. Napríklad aj s podporou umiernenejších ajatoláhov (takí v minulosti boli, ale konzervatívnejšie sily ich vytlačili).

Lenže intervenujúce sily o stabilný, jednotný Irán proste nemajú záujem, je to ešte silnejšie, ako v prípade Iraku.

Preto by som sa o osud tej krajiny, dediča obrovskej významnej kultúry, jednej zo štyroch základných formujúcich kultúr sveta (grécko-rímska, indická, čínska a perzská s jej islamskými nasledovníkmi) dosť bál.

Toto nie je len o nejakom dočasnom regionálnom konflikte. Sčasti je to možno aj o prežití Iránu ako takého.

Medzitým myšlienka “zlý režim, teda ho môžeme ničiť” dáva Washingtonu argument pre intervencie aj inde. Ďalšia bude Kuba. A kaviareň v USA aj u nás to bude aspoň čiastočne podporovať. Veď “zlý režim”. (Ani ich nanapadne si to porovnať s tým, ako skončila intervencia USA v neďalekom Haiti.)

A keď nakoniec všetko bude ešte horšie ako “v zlom režime”, tak len mávnu plecami.