S prispením pápeža Inocenta XI. (a arcibiskupa Juraja Szelepcsényho) sa podarilo dať dokopy armádu Poliakov, Nemcov, Rakúšanov, Sasov, Bavorákov. 70-tisícovému zboru velil poľský kráľ Ján Sobieski, pod ním boli velitelia Karol Lotrinský, Eugen Savojský a ďalší.

Kresťanské vojská slávne zvíťazili. Prerazili obkľúčenie mesta a hnali Turkov k Budínu (dnešnej Budapešti). Cestou oslobodili Nové Zámky a do konca roku ešte Štúrovo a Ostrihom. V nasledujúcich rokoch celé Uhorsko a do začiatku 20. storočia Európa zahnala Turecko do dnešných hraníc. Smutnou pikoškou je, že na strane Turkov bojoval uhorský šľachtic Imrich Tököly, ktorý sa chcel nechať sultánom korunovať ako kráľ Horného Uhorska (dnešného Slovenska). Tököly je pochovaný v novom evanjelickom kostole v Kežmarku. Na pamäť víťazstva pri Viedni pápež ustanovil 12. september ako prikázaný sviatok Mena Panny Márie pre celú Cirkev.

Na skutočných hrdinov sa nepamätá

V 21. storočí Ján Sobieski stále ešte nemá pomník vo Viedni. Keď sa v minulých rokoch niektorí Rakúšania pokúsili čo aj len pripomenúť pamiatku bitky, najdôležitejšej v dejinách mesta, rakúska tzv. korporátna tlač ich nazvala fašistami. Na Kahlenbergu, odkiaľ útok kresťanov začal, je len v zemi zabudovaná kamenná doska s neutrálnym nápisom. Vatikán ako štát uzavrel s Rakúskom a Viedňou v roku 1983 zmluvu o postavení pamätníka Sobieskemu v centre Viedne. Rakúsko a Viedeň doteraz zmluvu neplnia.

Slovensko bolo zastúpené Jánom Čarnogurským

V sobotu na Kahlenbergu vystúpili štyri rôzne rakúske občianske združenia. Na zhromaždení prehovorili aj zástupcovia národov, ktoré zachraňovali pred viac než 300 rokmi Viedeň. Slovensko bolo zastúpené bývalým predsedom vlády a ministrom spravodlivosti Jánom Čarnogurským. Ten v prejave povedal:

Dámy a páni!

Dvanásty september je dôležitý deň pre Európu. Pred viac než 300 rokmi naši predkovia tu pod týmto kopcom prerazili obkľúčenie Viedne, oslobodili mesto a začali oslobodenie kontinentu. Priniesli ťažké obete. Tisíce vojakov padlo tu pri Viedni, ďalšie tisíce pozdĺž Dunaja, pri oslobodení Nových Zámkov, Ostrihomu, neskôr Budína (dnes Budapešť) až Belehradu. Ale oni vedeli, prečo prinášajú obete a musia ich priniesť. Dovtedy po dobu 150 rokov Osmani držali dnešné Maďarsko a ďalšie kresťanské územia, podnikali nájazdy ďalej, brali otrokov, chlapcov z rodín našich predkov unášali a prevychovali na janičiarov, dievčatá brali do háremov. V našich krajinách vznikla celá literatúra o utrpení našich predkov pod osmanskou okupáciou. Hovorí sa, že národ, ktorý nepozná svoje dejiny, bude ich musieť znovu prežiť. My nechceme znovu prežiť svoju okupáciu, ani fyzickú, ani duchovnú. Vo Viedni nie je pomník toho veľkého víťazstva preto sme my prišli sem postaviť živý pomník našim hrdinom z roku 1683 na čele s hlavným veliteľom kráľom Jánom Sobieskim. Prišli sme sem, aby sme im vzdali vďaku a zároveň prišli sme sem, aby sme sa nechali inšpirovať pre víťazstvá v našich súčasných zápasoch. Bojovníci z roku 1683 bojovali mečom a delami, ale zároveň išiel s nimi a oduševnil ich mních Marco Saviano len s krížom a bez zbrane. Pred útokom našich kňaz odslúžil tu na Kahlenbergu svätú omšu a hlavný veliteľ Sobieski slúžil ako miništrant. Vojaci išli do boja s vedomím, že ak v boji stratia život, na druhom svete ich nebude čakať 60 mladých žien, ale Boh pri posudzovaní ich hriechov vezme do úvahy obetu, ktorú priniesli pri oslobodzovaní mesta a ľudí v meste. Oni verili. Oni verili, že ich presvedčenie je správne a boli ochotní za svoje presvedčenie aj zomrieť. Na báze ich viery vznikla v Európe kultúra a ku kultúre sa hlásia aj tí Európania, ktorí vieru už stratili. Európska kultúra vytvorila zákony a životný štýl, ktorý priťahuje ľudí z celého sveta. Zase oni sú ochotní riskovať životy, len aby sa dostali do Európy. Ak chceme my zachovať atraktivitu Európy a ak chceme zachovať pohostinnosť Európy, musíme trvať na zachovaní európskej kultúry tými, ktorí tu žijú aj tými, ktorí sem prichádzajú. V 17. storočí museli naši predkovia brániť európsku kultúru až tu, pri hradbách Viedne, čiže mimo mesta. Žiaľ, dnes musíme brániť európsku kultúru vo vnútri našich miest. V európskych mestách sú desiatky takzvaných No-go zón, kam sa neodváži ani štátna polícia. Neodváži sa tam vstúpiť ani štátna polícia a život obyvateľov sa riadi inými zákonmi ako európskymi. No-go zóny vznikli aj ako dôsledok vojen najmä na juh od Európy. Spojené štáty americké sa v nich veľmi angažovali, ale dôsledky ponechávajú na Európu. Vojny uvoľnili prúd utečencov, ale do Spojených štátov sa nedostanú. Európa musí mať vlastné slovo v otázkach svojej bezpečnosti a nebyť závislá na iných, najmä mimoeurópskych mocnostiach. Príklad spojencov z roku 1683 dokazuje, že keď ide o vážne veci, môžu sa spojiť aj štáty a vlády, ktoré robia inak rozdielnu politiku. Zahraničná politika je len vyvrcholením politiky, ktorá začína pri kultúre národa. Európske národy majú svoju kultúru, ktorá vyrástla z hĺbky ich dejín. Súčasťou európskej kultúry je znalosť svojich dejín a hrdosť na veľké skutky predkov. Akú kultúru nám to vnucujú, keď doterajšie pokusy oslávenia výročia bitky na Kahlenbergu tzv. mainstreamové médiá označovali ako fašizmus. Takú kultúru nepovažujeme za kultúru a neprijímame ju. Nechceli by sme, aby sa v Európe usídlili dve alebo viac rozdielnych kultúr, ktoré by necítili medzi sebou žiadne spojivá. Žiaľ, v dejinách sa tak stávalo a vždy to Európu oslabovalo. V komunistických krajinách sme to zažili historicky nedávno a dlho taký stav nevydržal – jedna kultúra padla a bola to komunistická. Kresťanská kultúra v Európe vydržala už 2000 rokov a všetky kultúry, ktoré sa ju pokúšali nahradiť padli. Taký osud čaká aj kultúry, ktoré by sa teraz pokúšali nahradiť kresťanskú kultúru Európy. Preto si toto zhromaždenie zvolilo heslo Za slobodnú a silnú kresťanskú Európu.

Prišli sme sem aj preto, že sa nechceme stať anonymnou svetovou masou. Anonymnou masou, ktorej kultúru budú každý rok meniť hollywoodske filmy podľa momentálneho trendu alebo podľa pokynov tých, ktorých v Amerike označujú ako deep state. Nechceme byť masou, ktorá bude bezbranná voči svojim vládcom. Chceme zostať národmi so svojim historickým poslaním. Chceme zostať národmi, ktoré sa pozerajú na svoje dejiny a nachádzajú v nich činy, na ktoré môžu byť hrdí a činy, za ktoré sa im prichádza hanbiť. Len takéto národy sa dokážu zlepšovať a zlepšovať podmienky na svete. Dokážu aj poskytovať pohostinstvo. Zdá sa, že vo viacerých vládnych kruhoch a v medzinárodných inštitúciách teraz vládne iný názor. Tým viac sa musíme spájať my, dedičia víťazov od Viedne.

Pri tejto príležitosti nemôžem nespomenúť významnú osobnosť doby, o ktorej hovoríme. V druhej polovici 17. storočia žil a pôsobil Juraj Szelepcseny, arcibiskup ostrihomský a primas Uhorska slovenského pôvodu. Dočasné sídlo mal v Trnave a v Bratislave (Pressburgu), pretože Ostrihom držali Turci. Zúčastnil sa na rokovaniach, ktoré viedli k pripojeniu poľského kráľa Jána Sobieskeho do protitureckej koalície. Na poliach pri Bratislave požehnal vojská, ktoré išli brániť Viedeň. Svojim osobným majetkom prispel na financovanie vojsk. Za svoj diplomatický, organizačný, náboženský a finančný prínos na obranu Viedne po bitke na Kahlenbergu získal titul Záchranca Viedne. Pochovaný je v kostole v Mariazelli. Kto pôjde okolo nech si na neho spomenie.

Konečne, posielame z tohto miesta pozdrav do slovenského mesta Štúrovo, maďarský názov Párkány. Štúrovo oslobodila Sobieskeho armáda v decembri 1683 keď hnala Turkov od Viedne. V Štúrove sa nachádza jediný pomník kráľovi Sobieskemu v strednej Európe okrem Poľska.

Dámy a páni, prišli sme sem, aby sme spomínali na dávne doby, ale toto spomínanie nás posilňuje.

Martin Urban