Bratislava 13. februára 2021 (HSP/Foto:Facebook)

MUDr. Jozef Kubík sa na sociálnej sieti podelil o svoje hrozivé dojmy zo zmien, ktoré absolvuje na covid oddelení. Súčasná situácia na Slovensku sa podľa jeho slov dá prirovnať ku hororovému filmu a to z časti aj zásluhou otvorenia hraníc v letných mesiacoch či následného dvakrát opakovaného plošného testovania.

Zase som dlho váhal, či napísať tento príspevok. Jednak som pracovne zaneprázdnený, času na oddych mám len veľmi málo a nemal som chuť ho tráviť pri počítači. Ale to, ako sa vyvíja pandémia na Slovensku, je ozajstná katastrofa. Po dnešnej službe na COVID oddelení, ako to označil lekár, to tam vyzerá ako z hororového filmu.

Keď som pre niekoľkými mesiacmi písal o neschopnosti ľudí riadiacich tento štát v čase pandémie, nemyslel som si, že to bude mať nejakú odozvu. Ale malo. Áno, veľa ľudí nakoniec môj príspevok čítalo, dokonca oveľa viac, ako by ma aj vo sne napadlo. Následne som poskytol krátky rozhovor, kde som vyjadril svoje obavy z vývoja, ktorý sa dal predpokladať pri absolútne nekompetentnom riadení tejto pandémie.

Odvtedy situácia na Slovensku sa vyvinula tak, že moje najhoršie obavy sa naplnili, dokonca ich aj predčili. Bohužiaľ. Realita je už naozaj taká, že čo sa týka prevzatia pacienta na UPV, už musíme naozaj zvažovať, kto je a kto nie je perspektívny. Aj tak je úmrtnosť na UPV okolo 90%!!!

Áno, situácia na Slovensku je úplná katastrofa. Katastrofa menom Slovensko. Podotýkam, že nie som nijako politicky angažovaný, je mi úplne jedno, ktorá strana je pri moci, ale jedno je isté, táto vláda definitívne dorazila za pár mesiacov to, čo predchádzajúce vlády robili pomaly dlhé roky.

Som lekár s viac ako 26 ročnou praxou. Pracujem s respiračnými ochoreniami už viac ako 23 rokov. Nepasujem sa za žiadneho super odborníka, ale myslím, že predsa len nejaké skúsenosti z praxe mám. Nie z knižných údajov, ale z reálnej praxe. Mám 2 atestácie, niekoľko odborných certifikátov, jednu štátnu skúšku, funkciu krajského odborníka.

Ako pneumológ z praxe mám stále pocit, že ľudia čo riadia boj s pandémiou, si stále neuvedomujú, s čím bojujeme a čo sa vlastne deje. Svoje obavy a názory som vyslovil už v prvej vlne pandémie, kde som bol poverený vedením a celkovou organizáciou COVID oddelenia a opatrení v nemocnici. Už vtedy som tvrdil, že pandémiu treba chápať ako biologickú vojnu, lebo to biologická vojna je.

Vtedy aj mnou navrhnuté opatrenia sa nestretli s pochopením ani u mnohých mojich kolegov. Vedenie nemocnice to však našťastie chápalo, aj celý môj tím na pľúcnom oddelení. Vtedy to do určitej miery pochopila aj predchádzajúca vláda a ňou navrhnuté opatrenia celkom zafungovali. Slovensko bolo jednou, ak nie úplne najlepšou, krajinou sveta v rámci zvládnutia pandémie. Tak prečo sme teraz najhorší?

Po prvej vlne sa tí, čo mali na starosť pandémiu, uspokojili, nič neriešili, nepripravovali krajinu na prípadnú 2. a ďalšie vlny, či na podobný stav v budúcnosti, hoci ich na to viacerí odborníci z praxe upozorňovali. Cez leto nemocnice nedostali žiadnu reálnu podporu, nedopĺňali sa prístroje, ľudské zdroje, OOPP, neposilnili sa personálne RÚVZ. Neanalyzovali sa dáta zo zahraničia, z okolitých krajín. Vôbec sa nevenovalo zabezpečeniu ochrany bežného obyvateľstva. Inštitút Civilnej obrany na to v minulosti slúžil výborne.

V lete sa otvorili dokorán hranice, zrušila sa karanténa po príchode zo zahraničia. Takže si zodpovední ani nevšimli, že druhá vlna už prišla na prelome augusta a septembra. Žiaľbohu si to veľakrát neuvedomili ani kolegovia lekári. Potom to prišlo. Písal som o tom pred niekoľkými mesiacmi. Ale to bol len začiatok katastrofy. Opatrenia, ktoré prichádzali a takmer denne sa menili, boli zlé, nesúrodé, kontraproduktívne, veľakrát až protichodné, s miliónom výnimiek, samotné skrátenie karantény o 4 dni bolo kontraproduktívne.

Nakoniec WHO na to sprvu aj upozorňovalo, že to nie je správny krok. Najväčší efekt však vždy prinieslo aspoň čiastočné obmedzenie mobility ľudí. Jednoznačne si myslím, že mal byť zásadný a tvrdý lockdown už v októbri, keď začala krivka infikovaných, ale najmä chorých a hospitalizovaných prudko stúpať. Na margo toho, pozitívny test najmä antigénový, ale aj PCR neznamená vždy automaticky chorý a infekčný človek. Infekčný pacient musí mať totiž aj symptómy, ktoré zabezpečujú vylučovanie vírusu (t.j. kašeľ, kýchanie, smrkanie, a pod. ).

Potom prišiel nezmysel celoplošného testovania. Jednoznačne vždy zhoršil situáciu. Keď sa pozrieme naozaj reálne na vývoj kriviek, jednoznačne do 2 týždňov od každého kola celoplošného testovania sa vždy situácia zhoršila. Ale nielen v počte pozitívnych, ale najmä hospitalizovaných a kriticky chorých na UPV. Dáva to jednoznačný zmysel a spojitosť. Aktuálne je to ešte horšie, nakoľko britská mutácia je oveľa nákazlivejšia, a má pravdepodobne aj vyššiu úmrtnosť. Prečo je to tak? No preto, že niekto si neuvedomuje, s čím bojuje.

Toto je respiračný vírus, ktorý sa šíri vzduchom, podobne ako je to pri chrípke. Nie je to len na 1-2 metre, mylné predstavy, že 2 metrové odstupy nás chránia. U chrípky sa už dávno štúdiami dokázalo, že pri dobrých poveternostných podmienkach je jej šírenie vzduchom na niekoľko 100 až 1000 metrov. Tak ak sa obmedzuje mobilita ľudí, čo je logické, lebo vo väčších skupinách je väčšia šanca nakaziť sa, a nebodaj v uzavretých priestoroch.

Je nepochopiteľné , prečo sa majú ľudia zgrupovať na testovacích miestach, čakať tam v radoch, potom musia všetci prejsť cez miestnosť, kde si každý odkašle, vysmrká sa, čím vylúči prípadný infekčný aerosól do uzavretého priestoru. Logický následok je, že viacerí účastníci sa nakazia, ale v ten deň vykonaný test ich nezachytí. Lebo oni začnú vylučovať vírus až o niekoľko dní. Nehovoriac o tom, že ak sa zachytil pozitívny človek, mala sa celá miestnosť vyprázdniť a vydezinfikovať, čo trvá minimálne 10-15 minút, pri použití najúčinnejších dezinfekcii. To sa nerobilo, inak by testovanie muselo trvať oveľa viacej dní.

Čo sa týka použitých testov. Ide o antigénové testy, ktoré sú na celoplošné testovanie absolútne nevhodné. To už ale väčšina odborníkov opakovane namietala. Výrobca pri všetkých uvádza, že sú určené len pre symptomatických pacientov na orientačné rýchle určenie infekčnosti pacienta. Ich senzitivita a špecificita sa uvádza len v korelácii so symptomatickými pacientmi, ktorí sa nimi majú vyšetrovať.

Každý pozitívny test, ale v praxi aj negatívny , by sa mal overovať PCR metódou u symptomatického pacienta. Pri tejto metóde je princíp použitia podobný, ale sú citlivejšie, a môže zachytiť aj ľudí už v latentnom štádiu ochorenia, alebo tých, čo už antigén nevylučujú. Čiže nie sú určené pre zdravých, alebo asymptomatických ľudí, kde je možnosť falošnej negativity aj viac ako 30%!!. Celý postup pri testovaní je jednoznačne z medicínskeho hľadiska non lege artis – to znamená absolútne nesprávny.

To sa nejdem vyjadrovať k tomu, že odbery biologického materiálu robili ľudia , ktorí na to nemali absolútne žiadne oprávnenie. Nestačí len ich zaučiť za 5 minút. Na to musí mať človek už nejaký tréning, aby bol výter naozaj urobený správne. A to nehovoriac o právnom zastrešení, ktoré je veľmi pofidérne. Výsledky týchto celoplošných testovaní sú všetky úplná katastrofa. Zachytiť 0.5-3% ľudí je neadekvátne vynaloženým prostriedkom.

Z tých pozitívnych je ešte časť falošne pozitívnych. Najhoršie na tom je, že tí, čo to organizujú a vyhodnocujú , si neuvedomujú, že z tých ľudí, čo odišli s negatívnym testom , je minimálne 30% vlastne pozitívnych a z nich časť sú tí, ktorí vlastne ochorenie šíria a šírili ďalej. A ďalšie percentá ľudí sa nakazili priamo tam. Toto je výsledok celoplošných testovaní. Šírenie vírusu!!

Druhá vec, čo sa od prvého celoplošného testovania prestalo robiť, je trasovanie kontaktov. To je takisto dôležité pre šírenie infekcie. Absolútne sa prestali dohľadávať kontakty pozitívnych symptomatických pacientov. Tomu sa nedá však čudovať, lebo úrady verejného zdravotníctva to personálne nemajú šancu stíhať. Znovu však fatálna chyba. Prestali sa tým sledovať cesty šírenia vírusu v populácii.

Osobitne stojí za zmienku lockdown – nelockdown cez vianočné sviatky. Efekt = absolútna nula! To nemalo nič s lockdownom. Žiadne opatrenia na zníženie mobility ľudí, znovu milión výnimiek, protichodné opatrenia, nesúrodé. Znovu katastrofa. A výsledok? Zhoršenie situácie pred koncom roku. Reálne aký-taký lockdown prišiel až po 2.1.2021. Po 2 týždňoch, keď konečne prišiel mierny pokles čísel, aj v nemocniciach stabilizácia hospitalizovaných, znovu prichádza celoplošné testovanie a teraz cca o 2 týždne po ňom prichádza nárast hospitalizácii, nárast kritických chorých pacientov na UPV. Ďakujeme, skvelý výsledok.

Je tiež zarážajúce, že veľké hypermarkety s klimatizáciami sú otvorené. Pritom klimatizácie v nich sú ideálne na šírenie vírusu. Určite ich nedezinfikujú denne, a počty ľudí v super a hypermarketoch nikto nereguluje, ako to bolo v prvej vlne. Podobných príkladov by sme našli viacej. Nečudujme sa potom, že máme preplnené nemocnice, zúfalé čísla hospitalizovaných a kriticky chorých na UPV, tiež infikovaných.

Preto je dnešný stav aj u nás – plné COVID oddelenie, cca 80 ťažko symptomatických pacientov, s kyslíkom na tvárach, bojujúcich o život, plné COVID OAIM, len za 24 hodín prevzali ďalších 4 pacientov, obsadenosť 100% už pomaly týždeň nepretržite. Denné telefonovanie z COVID urgentu a z OAIM medzi nemocnicami, vzájomné prosenie, kto má ešte voľné lôžka, nech pomôže prevziať pacientov. To je asi najviac deprimujúce na celej službe na COVID oddelení a urgente. Modlíte sa, aby pacient, ktorého už nemáte kde vo svojej nemocnici uložiť a liečiť, prežil, kým nenájdete inú nemocnicu, ktorá ho je schopná prevziať, a či vôbec ten prevoz prežije.

Čo sa týka organizácie a systému spolupráce medzi nemocnicami a okresmi či krajmi, je to na dobrých vzťahoch medzi kolegami. Ako píšem o niečo vyššie. Operačné stredisko, teda aspoň to v TN kraji, nie je schopné pomôcť v ničom. Presmerovať vozidlá ZZS vraj nedokážu, oni nemôžu obvolávať nemocnice, či majú voľné lôžka. Takže, aj keď nahlásime 100% obsadenosť , pacienti sú často v kritickom stave dovezení a vyložení na COVID urgent, kde lekár musí nielen riešiť stav pacienta, ale aj niekoľko hodín vyvolávať po celom Slovensku a prosiť, kde pacienta prevezmú.

Samozrejme sekundárny prevoz musí nahlásiť na operačné stredisko, ktoré vyše nové vozidlo ZZS. Má toto logiku? Najhoršie je, že čas na naozaj korektnú včasnú liečbu stráca pacient. Ale taká je realita. Ešte MZ SR cez linku pomoci dokáže niekedy pomôcť u kriticky chorých s nájdením miesta na OAIM, ale niekedy aj desiatky či stovky km od miesta bydliska. No aj tak to v konečnom dôsledku musí vytelefonovať službukonajúci lekár.

A to sa denne hlásia stavy voľných lôžok na MZ SR na COVID oddeleniach aj COVID OAIM. Myslím, že by sa mali hlásiť aj 2-3x denne, aby boli aktuálne. Mali by byť posúvané operačným strediskám, ktoré by mali podľa nich riešiť distribúciu vozidiel s pacientami, a to aj príp. medzi okresmi a krajmi. Len by to musel niekto asi chcieť riešiť.

Samostatná kapitola je liečba pacientov. Máme už veľa štúdii ohľadom liekov na COVID účinných na liečbu, ale aj znižujúcich hospitalizácie aj UPV. Sú drahé aj lacné. Problém je však, že kým sa dostanú k našim pacientom, trvá to strašne dlho a samozrejme musí na tom nakoniec niekto aj zarobiť. Problémom je ale, že sa nepozerá na liečbu tohto ochorenia ako na biologickú vojnu. Tu treba využiť všetko, čo je dostupné, a čo najskôr.

Vo vojne je len jedno pravidlo – prežiť. Každý liek, ktorý sa podá až v čase kritického zhoršenia pacienta je už zväčša neúčinný. Platí to aj pre Remdesivir, ktorý pri podaní u pacientov na UPV už prakticky nefungoval. No pri včasnom podaní v čase ešte rozvíjajúceho sa zápalu pľúc často pomohol pacientom zlepšiť stav do 3 dní, teda po 2-3 dávke. Ale to známe aj pri iných liekoch.

Pri chrípke H1N1 bol najväčší efekt Olsemtaviru a Zamanaviru pri podaní do 48 až 72 hodín od začiatku rozvoja ochorenia a zápalu pľúc. Nové lieky, ak aj Ivermectin je tiež najvhodnejší začať podávať vo včasných fázach ochorenia. V čase rozvoja zápalu pľúc a cytokínovej búrky jeho účinok už nemusí byť tak významný, nehovoriac, ak už bude pacient na UPV. Ale výsledky štúdii o tom hovoria. Boli a sú tu aj aj ďalšie Plaquenil, Colchicín, Favipiravir, ….atď.

Ich cielené použitie, liečebné režimy by mali byť okamžite rozdistribuované lekárom. No nakúpené počty balení v tisícoch resp. 10 tisícoch kusov sú absolútne nedostatočné. Okrem UN a FN vlastne nie je čím pacientov liečiť. Len symptomaticky, kortikoidmi, antibiotikami a možno imunomodulačnou liečbou. Dnešný svetlý príklad, z objednaných 10 balení Ivermectinu, prišli len 2. Ostatné nevieme , či vôbec prídu. A to nehovorím o sľúbených 3 prístrojoch High Flow z MZ SR, ktoré k nám putujú už 2 týždne.

O vakcinácii sa hovorí ako o záchrane a bráne von z pandémie. No ukazuje sa, že to zďaleka tak jednoznačné nebude. Ako stará škola, považujem vakcináciu za dobrú vec, ale zároveň mám aktuálne veľa výhrad k spôsobu a najmä k použitím typom vakcín. Treba povedať, že aktuálne sú všetky používané vakcíny typu preventívnej vakcíny. A je jedno či sú mRNA alebo vektorové, či oslabeným vírusom. Princípom je, že po ich aplikácii dochádza k tvorbe protilátkovej odpovede, ale až po niekoľkých týždňoch, a pri väčšine týchto je plná protilátková odpoveď až po 2. dávke.

Takéto vakcíny sa nemajú podávať uprostred plne rozvinutej epidémie. Je to nezmyselné. Za prvé, dnes žiadny test nie je jednoznačný na odhalenie latentnej fázy ochorenia, v ktorej môže byť vakcína podaná. Potom môže byť reakcia na vakcínu nepredpokladateľná. Po druhé ,prvá dávka nechráni človeka dostatočne (sám už mám skúsenosť s niekoľkými kolegami, ktorí ochoreli po prvej dávke vakcíny na plnohodnotný COVID). Čo potom s týmito ľuďmi.

Odporúča sa im podať druhú dávku s dlhším odstupom. Má to ale zmysel? Prekonané ochorenie zanecháva imunitu. Okrem toho dobre vieme, že táto imunita nie je postavená len na protilátkach, ale aj na špecifickej T bunkovej imunite a aj na nešpecifickej imunite NK bunkami a množstve ďalších mechanizmov. Už teraz sú štúdie, ktoré dokazujú, že imunita po prekonaní ochorenia trvá minimálne 8 mesiacov, a pravdepodobne aj viac.

Tvrdenia, že vakcína chráni lepšie ako prekonané ochorenie sa mi nezdá príliš medicínske. Vo vrchole pandémie by bolo logické vakcinovať aktívnymi protilátkovými vakcínami, teda už vytvorenými protilátkami, ktoré majú nielen preventívny ochranný účinok, ale môžeme predpokladať aj priamy liečebný efekt.

Nakoniec hyperimúnna plazma už bola vyskúšaná aj Číne, Taliansku, USA, a aj iných krajinách. Okrem toho mutačná schopnosť Corona vírusu nám ukazuje, že ani očkovanie nie je záchranou. Najmä ak sa vakcíny zameriavajú len na povrchový spike antigén, ktorý, je však najčastejším zdrojom mutácie u takýchto vírusov. Príkladom je aj chrípka, kde antigény H a N mutujú každoročne, preto sa musí vakcína meniť každý rok, a nie raz sa stalo, že odhad výrobcov nevyšiel.

Najväčším paradoxom je, že u nás je človek a firma, ktorá vyvíja preventívnu vakcínu a prvá ohlásila aj vývoj protilátkovej vakcíny, avšak od našej vlády sa nedočkala pomoci. Zatiaľ čo v Nemecku začali o 3 mesiace neskôr, ale už o niekoľko mesiacov popredu, lebo štát ich podporuje. Tragédia, ktorá len umocňuje celú katastrofu na Slovensku. Lebo máme tu ľudí a firmy, ktoré vyrábajú rúška, respirátory, najlepšie ventilátory pre UPV na svete, vakcíny, injekčné striekačky, a podobne, ale my všetko nakupujeme zo zahraničia. Samozrejme za patričné všimné pre obstarávateľov. Naše firmy a výrobcov úspešne ignorujeme.

Nakoniec to asi ukončím tragikomickou úvahou o tom, ako si štát a poisťovne vážia a cenia prácu zdravotníkov, či už v nemocniciach, alebo v ambulantnom sektore. V čase vypuknutia pandémie sa vytvorené COVID oddelenia automaticky stali pracoviskami s prácou v riziku III. biologické faktory. Samozrejme, podľa zákona o vyhlásenie rizikového pracoviska má možnosť požiadať zamestnávateľ a RÚVZ ho len posudzuje a schvaľuje.

Avšak aj samotné RÚVZ môže vyhlásiť takéto pracovisko. Čo je v čase pandémie automaticky očakávané. Veď nemocnice to dostali prakticky príkazom z MZ SR vytvoriť tieto pracoviská (teda nie z vlastnej vôle). Vo veľa nemocniciach sa tak ale nestalo, resp. až s oneskorením, a tak zamestnanci tam pracujúcim nemali automaticky nárok na rizikový príplatok. Ten však nakoniec činil v prepočte cca 0,70 €/hodina, do maxima 104 €/mesiac. Tento rok sa zvýšil na 125 €/mesiac.

Problém je aj sľúbená odmena, alebo príplatok 7 €/hodina za prácu na rizikovom pracovisku. V reále je to tak, že dostanete 125 € rizikový príplatok podľa zákona a 7 €/hodinu, dostanete podľa počtu odrobených hodín, ale len do maxima, ktoré vychádza tak, aby za všetky hodiny spolu pri príplatku 7 € spolu zo 125 € príplatkom bolo vyplatených max. celkovo toľko, aby to vyšlo 7 €/hodina. Znie to strašne komplikované, ale takto nejako to vychádza podľa metodického odporúčania z MZ SR.

A poisťovne, to je naozaj výsmech ambulantným lekárom, najmä špecialistom. Ambulancie dostávajú 70 % priemeru platieb z predchádzajúceho roku, čo je ledva na prežitie. Dôvera a UNION aspoň blahosklonne pridali pár mikro €, a nehodnotili ukazovatele kvality, lebo správne vyhodnotili, že boli tento rok nehodnotiteľné. Ale VšZP to zaklincovala. Jednak nič nepridala, ale ešte znížila príplatok IPP, údajne za zníženie odbornej kvality ambulancii, lebo robili menej prvovyšetrení.

Opatrenia štátu a MZ SR obmedzovali jednoznačne prácu ambulancií, teda aj počty pacientov, absolútne sa preferovalo telefonické ordinovanie, teda počet fyzicky chodiacich pacientov klesol na ambulanciách o viac ako 50 %, ale poisťovňa, ktorá je priamo pod vedením ministra a štátu teraz vyhodnotila, že lekári asi úmyselne nerobili dostatok vyšetrení. A to ešte mnohí lekári nemajú podpísanú novú zmluvu, lebo im neposlala VšZP nový návrh.

Myslím si , že v každom inom štáte by už bol minister a riaditeľ takejto poisťovne odvolaný. Na Slovensku nie. Čiže reálne to bude znamenať, že špecializované ambulancie budú zanikať, špecializovaná ambulantná zdravotná starostlivosť bude v krátkom čase nedostupná. Už teraz je v mnohých špecializáciách veľký problém. Myslím si osobne, že po skončení tejto pandémie nebude na Slovensku takmer žiadna ambulantná starostlivosť.

Tí čo budú môcť ísť do dôchodku, tak z radosťou odídu. Tí mladší radšej odídu do zahraničia, kde si ich prácu určite viac ocenia ako u nás, a to nielen finančne. Bohužiaľ k tomu prispievajú aj samotní pacienti a ich príbuzní. Neutíchajúce sťažnosti na ÚDZS len ďalej vyčerpávajú a znechucujú zdravotníkov v ich práci. Mnohí z tých čo sa sťažujú, si neuvedomujú, že nie zdravotníci môžu za to, že nemajú s čím a kde liečiť, ale štát, politici, ktorí tu sú a roky boli, rozvrátili zdravotníctvo, znefunkčnili jeho systém, neobnovovali zdroje, zdecimovali personál nemocníc, oklieštil počty ambulancií.

Nakoniec si neuvedomujú ani to, že ochorenie COVID je absolútne nevyspytateľné, a to, že niekto naň umrie, nie je chybou zdravotníkov, lebo tí robia vždy maximum. Nech sa tí sťažovatelia pozrú do okolitých krajín, tam sa nikto tak nesťažuje, ale skôr ďakujú zdravotníkom za ich námahu a snahu, aj keď často nevyjde tak, ako by si aj oni sami priali. Lekári a zdravotníci nie sú pán boh, aj keď sa často snažia o nemožné a zázraky, ale tie sú v medicíne len veľmi vzácne.

Myslím si, že všetci ľudia by si mali uvedomiť a aj sa začať správať ako počas biologickej vojny. Tým, že chránim seba, chránim aj ostatných. Keď sa budem správať rozumne, logicky, a budem sa vyhýbať možnosti, že sa nakazím, tým ochránim aj ostatných okolo seba. Tu si treba uvedomiť, že základom je vzájomná ohľaduplnosť, tolerantnosť, ale aj vedieť si správne pomôcť. Netreba všelijaké nezmyselné vládne nariadenia a vyhlášky, ktoré len čo sú vydané, tak sa zistí, že sú nepoužiteľné, alebo sa v nich zabudlo na to či ono. Treba použiť zdravý rozum a inštinkt prežitia.

Od vlády sa čakajú naozaj systematické a rozumné, realizovateľné opatrenia, neplytvanie zdrojmi, rýchle a exaktné vyhodnocovanie údajov, plánovanie krokov aj niekoľko týždňov dopredu. Čaká sa od nich, jednoznačné a absolútne správanie, ktoré je vzorom pre ľudí. Bohužiaľ u nás tomu tak nie je, ale presný opak. Preto je bohužiaľ súčasný stav na Slovensku, ako zo zlého hororového, či katastrofického filmu. Ale film to nie je, je to žiaľ realita, smutná, otrasná realita.

Na záver chcem poďakovať môjmu tímu na oddelení, aj všetkým ostatným tímom zdravotníkov, ktorí so mnou bojujú a nielen u nás na COVID oddeleniach. Napriek tomu, že sú mnohí veľmi mladí, tak to zvládajú už dlhé mesiace naozaj úžasne tú nesmiernu fyzickú aj psychickú záťaž. Určite ich to, ako aj všetkých ostatných ľudí, zmení.

Ale tí, ktorí prežijú a ostanú, si to budú dobre pamätať. Toto je pre nich taká ťažká skúška života, akú si nikto určite neželal, a ani si nevedel predstaviť. Keď sa postupne z toho otrasú, a vrátia do normálu, budú v budúcnosti lepšie pripravení zvládnuť takúto, lebo podobnú situáciu, ako sme boli my teraz.