Môžu byť Maďarsko, Srbsko a Slovensko priekopníkmi novej stredoeurópskej integračnej platformy?

Vzhľadom na ostré rozpory Slovenska, Českej republiky, Poľska a Maďarska v pohľade na ukrajinský konflikt, sankcie, energetiku, spoluprácu s nevolenými a militantnými európskymi elitami, Ruskom a krajinami BRICS, však visí veľký otáznik nad vývojom v regióne a scenáre budúcej spolupráce krajín Vyšehradskej štvorky vyzerajú veľmi hmlisto. Veľkopanský postoj poľských elít a arogancia súčasnej českej koalície k tomu výrazne prispievajú.

Zrejme aj to je jedným z dôvodov, prečo sa americký politický analytik Andrew Korybko zamyslel nad tým, že Maďarsko, Srbsko a Slovensko by mohli byť priekopníkmi novej stredoeurópskej integračnej platformy. Podľa autora táto možnosť existuje, ale mala by sa sústrediť na trvalé hospodárske záujmy, ktorých zmena je menej pravdepodobná ako zmena politických a bezpečnostných záujmov pri zmene vlády.

Predseda Výboru pre diaspóru a Srbov v regióne Dragan Stanojevič koncom minulého mesiaca povedal, že Srbsko sa chce spojiť s Maďarskom a Slovenskom, čo predchádzalo podpísaniu nového paktu o vojenskej spolupráci medzi Belehradom a Budapešťou začiatkom apríla. V tejto analýze sa uvádza, že akékoľvek maďarsko-srbské spojenectvo, o ktorom prezident Aleksandar Vučič vyhlásil, že sa pripravuje, by malo mať veľmi reálne hranice, keďže je nepravdepodobné, že by Maďarsko išlo do vojny s Chorvátskom na obranu Srbska.

To isté platí aj pre Slovensko, ak podpíše podobný pakt so Srbskom. Trojstranné zbližovanie medzi nimi a Maďarskom by mohlo vytvoriť základ novej stredoeurópskej integračnej platformy. Predtým, ako rozvedieme jej kontúry, niekoľko slov o tom, prečo je o ňu vôbec záujem. Doteraz najefektívnejšou regionálnou integračnou platformou bola Vyšehradská skupina, ktorú tvoria Maďarsko, Slovensko, Česko a Poľsko, ale vnútorné spory v súvislosti s ukrajinským konfliktom ju znefunkčnili.

Poľskí predstavitelia veľmi nediplomaticky zaútočili na premiéra Viktora Orbána pre jeho pragmatický prístup k Rusku, zatiaľ čo oni a ich českí kolegovia silno nedôverujú slovenskému premiérovi Robertovi Ficovi, ktorého názory na väčšinu otázok sa úzko zhodujú s Orbánovými. Tým sa Vyšehradská skupina de facto rozdvojila na bloky, ktoré sa sústreďujú na svoje prístupy k ukrajinskému konfliktu, a následne došlo k posilneniu spolupráce v rámci každej dvojice.

Politika Maďarska a Slovenska vo vzťahu k tomuto konfliktu z väčšej časti odráža politiku Srbska v tom zmysle, že všetky krajiny síce hlasovali na Valnom zhromaždení OSN proti Rusku, ale sú za rýchle politické riešenie tejto zástupnej vojny medzi NATO a Ruskom. Hlavný rozdiel však spočíva v tom, že prvé dve krajiny dodržiavajú sankcie EÚ voči Rusku, zatiaľ čo Srbsko odmieta nasledovať kroky bloku v tejto otázke. Okrem toho Slovensko vyzbrojilo Ukrajinu ešte pred Ficovým návratom do funkcie, Srbsko je podozrivé, že tak nepriamo urobilo, ale oficiálne to popiera, zatiaľ čo Maďarsko tak nikdy neurobilo.

V každom prípade ich všeobecne zdieľaný postoj voči Rusku a potenciál pre trojstrannú vojenskú spoluprácu tvoria základ, na ktorom možno vybudovať novú stredoeurópsku integračnú platformu. Očakáva sa, že vysokorýchlostná železnica, ktorú Čína buduje medzi gréckym prístavom Pireus a Budapešťou cez macedónske hlavné mesto Skopje a srbský Belehrad, rozšíri maďarsko-srbský obchod a bude mať určitý hospodársky prínos aj pre Slovensko. Mohlo by sa stať hospodárskou chrbticou platformy.

Medzitým by bezpečnostným základom tejto platformy mohol byť ich spoločný záujem na boji proti nelegálnej imigrácii, ktorý je oveľa inkluzívnejší ako hodnotenie hrozby Srbska v súvislosti s minulomesačnou chorvátsko-albánsko-„kosovskou“ dohodou o vojenskej spolupráci, ktorú nezdieľa ani Maďarsko, ani Slovensko. Pokiaľ ide o politický základ ich platformy, konkrétne pragmatický prístup k Rusku, ten je zatiaľ pevný, ale na jeho udržanie je potrebná kontinuita vlády, čo samozrejme nemožno považovať za samozrejmosť.

Preto akákoľvek nová stredoeurópska integračná platforma, ktorej by mohli byť priekopníkmi, by sa mala sústrediť na trvalé záujmy, z ktorých jediný je hospodársky, keďže politické a bezpečnostné záujmy by sa mohli so zmenou vlády zmeniť. Ak sa tak nestane, potom by mali väčšiu šancu vybudovať niečo zmysluplné, čo by mohlo kopírovať funkcie Vyšehradskej skupiny a prípadne sa rozšíriť o nových členov, ak sa politika susedných krajín po voľbách zmení tak, aby sa zhodovala s politikou zakladateľov.