Oni vlastne preskúmajú to, čomu sú ľudia ochotní uveriť alebo sa nechať oklamať, že je pravda. Tak sa pozrime nielen na psycho-profil, ale aj na marketingový model horúcej kandidátky. Dnes sa zaobídeme dokonca aj bez Sorosa, hoci v pozadí ho mnohí budú cítiť.

Sedím na lyžiarskej sedačke a je mi fajn… kým nezačujem dialóg dvoch lyžiarov vo veku medzi 30 až 40, vedľa mňa. Z rozhovoru je zrejmé, že zavrhli nemastného-neslaného Mistríka a idú voliť Čaputovú. Vraj je „sympatická  a nekonfliktná“.  V duchu si hovorím „nekonfliktná“?! A tak som pochopil, že aj mnohí dospelí majú problém s porozumením textu a aj ľudí, najmä ak chlap rozmýšľa nie hlavou, ale niečím iným.

Hlavným sloganom na Čaputovej billboarde je totiž boj. „Postavme sa spoločne proti zlu“ je veľmi rafinovaná výzva na boj s nemenovaným (amorfným) vnútorným nepriateľom, ktorý sa skryje do „zla“. Práve neurčitosť zla a vrodený morálny imperatív odčiniť krivdy lákajú naivných a frustrovaných Slovákov ako na mucholapku. Pretože „zlom“ na Slovensku bolo aj vlastenectvo, zlom je heterogénna rodina muža a ženy, zlom sú tradičné a konzervatívne stereotypy, zlom je surfovať po slobodných a alternatívnych weboch, zlo je aj Rusko, zlo sú hranice a zlí sú ľudia, ktorí odmietajú plánované a masívnu migráciu. A všeličo iné. Záleží od ideologického uhla pohľadu.

Ďalší „nadčlovek“

Čaputová nezaprie treťosektorový pôvod a slniečkarsku orientáciu. Táto samozvaná skupina „lepšoľudí“ je chorobne presvedčená len o svojej pravde a zdá sa, že Čaputová uverila aj vo svoju výnimočnosť…

História nás však varuje mnohými príkladmi pred samozvanými morálnymi nadľuďmi a ideologickými fanatikmi, ktorí chceli odstrániť zlo (komunizmus) očistiť spoločnosť od zla (fašizmus), zlepšiť pomery, riadiť štát a spoločnosť alebo bojovať stále proti nejakému zlu.

Žiaľ, tam kde sa stretli dva fanatické tábory, vždy prevážil draho neskôr zaplatený argument „menšieho zla“. Charakter sloganu, napriek morálnej až teologickej kategórii „zla“ je  však ultraľavicový, boľševicko-komunistický, dnes trendovo neomarxistický.

Skryté archetypálne posolstvo odkazuje (alebo prikazuje)  “kto nie je s Čaputovou, je proti nej“ (a ‚dobru‘)… Nie, s týmto nesúhlasím. Nemôžem ani ako človek, ani ako analytik, ani ako vlastenec prikývnuť na paušalizované negativistické tvrdenie,  že žijeme v akomsi zlom kráľovstve a že nová kráľovná nás všetkých čarovným či čaputovským prútikom oslobodí. A neverím, že tí samozvanci na druhom brehu sú stelesnením dokonalosti a božského dobra, ktoré aj viac, než sväté, lebo veď aj homosexuálnym párom prizná adopciu detí…

Rola obete a jej „záchrancovia“

Chápem však, že sa nájdu idioti, ktorí tejto rozprávke marketingovej agentúry uveria.

Hlavnou zbraňou kandidátky Čaputovej je totiž aj jej výzor. Nielen ten strojený, ale aj ten skrývaný, tajomný, tajnostkársky, ktorý sa skryť nedá.

Prekvapujúce je, že intelektuálka Čaputová hrá ako lacná bratislavská pipina ženskými zbraňami. Svojou posturikou tela, výrazom aj mimikou dáva všetkým najavo, že je obeť. A kto lepšie ako obeť sa vrhá proti „páchateľovi“? Na Slovensku predsa milujeme zbojníkov a martýrov! Chápete tie rafinované stratégie?! Veď pri ženskej obeti neostane ani jeden chlap nečinný. Nie, že by tu bolo toľko gentlemanov ochotných podať pomocnú ruku. A samozrejme aj hodiť záchranné lano, teda volebný lístok s menom obete…

Lapidárny pocit záchrancu rajcuje aspoň osem z desiatich mužov. Niečo ako pocit užitočnosti pre idiota…

Žiaľbohu, mnohí naletia aj na strojené nešťastné dušičky, ktoré veľmi dobre vedia, čo robia a ako majú manipulovať okolie.

Možno kandidátka Čaputová nie je ani dobrá herečka, pretože v jej životnom príbehu by sme našli niečo, čím viní seba a súčasnej aj okolie zo zlyhania jej ženskej (rodinnej) roly. Slniečkari sa hneď ozvú, že ide o prekonané „stereotypy“.  No, zdá sa, že aspoň poniektorí/ré vodu kážu a víno pijú. Lebo niekto si tu zlomené rodinné šťastie paušálne kompenzuje spoločenskou angažovanosťou a karierizmom, pravda, skrytým za angažovanosť. A nie pre seba, ale pre ostatných. A chytá tým aj tretinu ženskej populácie, lebo veď ženy držia predsa spolu, či nie? Teda tie slabšie.

Silným a skúseným ženám sú takéto herecké etudy strojených obetí odporné. Im chce naopak Čaputová silou mocou a aj sebe  dokázať, že ona nezlyhala, čo potvrdzuje aj svojím výzorom a aj štylizovanou hrou na „spravodlivú“ obeť a celonárodného pomstiteľa proti „zlu“. Oxymoron na úrovni humanitárneho bombardovania… Mnohí povinní euroatlantici tejto rozprávke dodnes veria…

Klin sa klinom vyráža

Preto sa kandidátka angažovala aj proti pezinskej skládke. Teda tej ďalšej, lebo Pezinok už skládku odpadu má. Ak by podobne postupovali ľudia v Žiline a Harmanci nemali by sme si čím utrieť zadok, lebo celulózky tiež smrdia; ak by odmietli v Bohuniciach a v Leviciach atómovú elektráreň a pridali by sa aj v ďalších mestách – „veď smog“ – nemali by sme čím svietiť, chladiť, vysávať, prať; Bratislavčania by odmietli Slovnaft a nemali by sme na čom jazdiť; nemali by sme ani Gabčíkovo, veď povodne sú tak biotopické…; celé Slovensko by odmietlo rúbať stromy a nemali by sme nábytok, ani drevo na stavby; ja by som sa ako vegetarián angažoval proti všetkým bitúnkom a proti mäsiarstvam a povedal by som „žerte si poľské mäso“… No, asi by to nešlo, že?

Ani jedno, ani druhé, ani tretie. Máme menej obyvateľov ako New York, ale viac „celebrít“ a aktivistov ako Los Angeles… Ale najviac asi na svete máme idiotov a naivných sprosťáčikov, čo radi uveria každej strojenej manipulácii a reklamnej kampani.

Akosi zabúdame, že kupovať výrobky len podľa obalu a nie aj podľa obsahu sa nevypláca. Už Kiska, ktorý ako prvý prezident prerazil dno, je varovaním pred marketingovým produktom „prezident“ á la dobrý anjel… či dobrá aktivistka… Takéto virtuálne výrobky sa nedajú vrátiť, nedá sa uplatniť reklamácia a musíme ich všetci používať päť rokov!

Na toto by si mali všetci spomenúť pár sekúnd  predtým, než hodíme svoj volebný lístok do urny. Lebo voliť systémom pokus-omyl, skúsim nepoznané, pekne zabalené a s dobrou reklamou, či „pomôžem obeti“ alebo boju proti „zlu“ (výberom menšieho zla) sa nám predsa nevypláca. Ani pri tom poľskom mäse, ani pri pezinskej skládke, ani pri voľbách. Tak čo s tým konečne urobíme?!

P.S. Aký to paradox. Môžeme si vybrať medzi liberálnou (progresívnou) ľavičiarkou, ktorá ak by neuspela, tak sa vrhne do čela politickej kandidátky v parlamentných voľbách; medzi kandidátom sociálnodemokratickej a eurohujerskej ľavice, ktorý ak to nevyjde, bude opäť eurokomisárom a medzi predstaviteľom národnej, konzervatívnej orientácie, ktorému ak to nevyjde, bude robiť to, čo doteraz – spravodlivo súdiť a bojovať proti zlu nie rečami, ale skutkami. Neviem ako vy, ale ja viem, čo si mám z tejto „top“ ponuky vybrať.

Elo Rafaj