Pristál v doterajšom hlavnom meste Malabo, po privítaní sa presunul do prezidentského paláca. Tu oslovil prezidenta republiky, verejných predstaviteľov a členov diplomatického zboru. Vyzval k politike zameranej na integrálny ľudský rozvoj, spravodlivosť a mier. Upozornil na riziká ekonomiky vylúčenia, geopolitických zápasov o suroviny i zneužívania technológií na vojenské účely a pripomenul, že sociálna náuka Cirkvi ponúka kritériá pre zodpovedné riadenie spoločnosti.

Príhovor Svätého otca

Stretnutie s predstaviteľmi štátu, občianskej spoločnosti a diplomatického zboru

Malabo, 21. apríla 2026

Pán prezident,
vážené autority a členovia diplomatického zboru,
dámy a páni,

srdečne vás pozdravujem, ďakujem vám za prijatie i za slová, ktoré ste mi adresovali. Teší ma, že som tu, aby som navštívil milovaný ľud Rovníkovej Guiney. Počas svojej návštevy tejto krajiny svätý pápež Ján Pavol II. označil vašu osobu, pán prezident, za „symbolické centrum, ku ktorému sa zbiehajú živé túžby národa po spoločenskom prostredí skutočnej slobody, spravodlivosti, rešpektovania a podpory práv každého človeka i skupiny a po lepších životných podmienkach, aby sa mohli uskutočniť ako ľudia a ako Božie deti“ (sv. Ján Pavol II., Príhovor prezidentovi Rovníkovej Guiney, Malabo). Sú to slová, ktoré zostávajú aktuálne a oslovujú každého, kto zastáva verejnú funkciu.

Okrem toho „radosti a nádeje, žalosti a úzkosti chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach.“ (Gaudium et spes, 1). Tieto slová pastorálnej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu najlepšie vyjadrujú dôvody a pocity, ktoré ma privádzajú medzi vás: aby som posilnil vo viere a utešil ľud tejto krajiny, ktorá prechádza rýchlymi zmenami. Tak ako v Božom srdci, aj v srdci Cirkvi zaznieva ozvena všetkého, čo sa deje tu na zemi medzi miliónmi mužov a žien, za ktorých náš Pán Ježiš Kristus položil svoj život.

Viete, že svätý Augustín vysvetľoval udalosti a dejiny pomocou obrazu dvoch miest: Božieho mesta, večného, charakterizovaného bezpodmienečnou láskou (amor Dei), spojenou s láskou k blížnemu, najmä k chudobným; a pozemského mesta, dočasného príbytku, v ktorom ľudia žijú až do svojej smrti. V tejto perspektíve existujú obe mestá spolu až do konca čias (porov. De civitate Dei, 19,14) a každý človek deň čo deň svojimi rozhodnutiami ukazuje, ku ktorému z nich chce patriť.

Viem, že ste sa pustili do významného projektu výstavby mesta, ktoré je už niekoľko mesiacov novým hlavným mestom vašej krajiny. Dali ste mu meno, v ktorom akoby zaznievalo meno biblického Jeruzalema: Mesto pokoja. Kiežby toto rozhodnutie podnietilo každé svedomie zamyslieť sa nad tým, ktorému mestu chce slúžiť. Ako som mal príležitosť pripomenúť diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici, podľa veľkého otca Augustína sa pozemské mesto sústreďuje na pyšnú sebalásku (amor sui), na túžbu po moci a svetskej sláve, ktoré vedú ku skaze.

Augustín však zdôrazňuje, že kresťania sú povolaní žiť v pozemskom meste, ale so srdcom a mysľou obrátenými k nebeskému mestu, svojej pravej vlasti. To je mesto, ku ktorému sa vydal Abrahám, „a ani nevedel, kam ide. S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej býval v stanoch s Izákom a Jakubom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia. Lebo čakal na mesto s pevnými základmi ktorého staviteľom a tvorcom je Boh“ (Hebr 11, 8 – 10).

Každý človek môže v sebe rozpoznať pradávne poznanie, že život na zemi je len prechod. Je dôležité rozlišovať medzi tým, čo trvá, a tým, čo pominie, zostať slobodný od nespravodlivého bohatstva i od ilúzie nadvlády. Osobitne platí, že „kresťania žijúci v pozemskom meste nie sú vzdialení svetu politiky a vedení Svätým písmom sa usilujú uplatňovať kresťanskú etiku v občianskom riadení. Božie mesto neponúka politický program. Ponúka však cenné zamyslenia k základným otázkam spoločenského a politického života“ (Príhovor diplomatickému zboru, 9. januára 2026).

Dnes predstavuje sociálna náuka Cirkvi pomoc každému, kto chce čeliť „novým veciam“, ktoré otriasajú planétou i ľudským spolužitím, a hľadá predovšetkým Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť. Je to podstatná súčasť poslania Cirkvi: prispievať k formovaniu svedomia ohlasovaním evanjelia a ponukou morálnych kritérií a autentických etických princípov pri rešpektovaní slobody každého človeka i autonómie národov a ich vlád. Cieľom sociálnej náuky je vychovávať k riešeniu problémov, ktoré sú vždy nové, lebo každá generácia je nová, s novými výzvami, novými snami a novými otázkami.

Konkrétne dnes stojíme pred otázkami, ktoré otriasajú základmi ľudskej skúsenosti. Ako som už uviedol pri porovnaní našej doby s obdobím, keď pápež Lev XIII. vydal encykliku Rerum novarum, dnes „vylúčenie predstavuje novú podobu sociálnej nespravodlivosti. Priepasť medzi ‚malou menšinou‘ – jedným percentom obyvateľstva – a veľkou väčšinou sa dramaticky prehĺbila. […] Keď hovoríme o vylúčení, stojíme aj pred paradoxom. Nedostatok pôdy, potravín, bývania a dôstojnej práce existuje súčasne s prístupom k novým technológiám, ktoré sa prostredníctvom globalizovaných trhov šíria všade. Mobilné telefóny, sociálne siete a dokonca aj umelá inteligencia sú dostupné miliónom ľudí vrátane chudobných“ (Príhovor ľudovým hnutiam, 23. októbra 2025).

Preto je nevyhnutnou úlohou civilných autorít i dobrej politiky odstraňovať prekážky integrálneho ľudského rozvoja, ktorého základnými princípmi sú univerzálne určenie dobier a solidarita.

Nemožno napríklad zamlčať, že veľmi rýchly technologický vývoj, ktorého sme svedkami, urýchlil špekulácie spojené s potrebou surovín a zdá sa, že pritom spôsobuje zabúdanie na základné potreby, ako sú ochrana stvorenstva, práva miestnych komunít, dôstojnosť práce a ochrana verejného zdravia. V tejto súvislosti si osvojím výzvu pápeža Františka, ktorý presne pred rokom opustil tento svet: „Dnes musíme povedať ‚nie ekonomike vylúčenia a nerovnosti‘. Táto ekonomika zabíja“ (Evangelii gaudium, 53).

Skutočne, dnes je ešte zreteľnejšie než pred niekoľkými rokmi, že jednou z hlavných príčin šírenia ozbrojených konfliktov je kolonizácia ropných a nerastných ložísk bez ohľadu na medzinárodné právo i právo národov na sebaurčenie.

Zdá sa, že aj nové technológie sú navrhované a používané predovšetkým na vojenské účely a v kontextoch, ktoré neveštia rozšírenie príležitostí pre všetkých. Naopak, bez zmeny smerovania v prijímaní politickej zodpovednosti a bez rešpektu k inštitúciám a medzinárodným dohodám hrozí, že osud ľudstva bude tragicky ohrozený. Boh to nechce. Jeho sväté meno nemôže byť znesväcované vôľou po nadvláde, svojvôľou a diskrimináciou; predovšetkým sa nikdy nesmie vzývať na ospravedlnenie rozhodnutí a činov, ktoré spôsobujú smrť. Nech táto krajina neváha prehodnotiť svoje rozvojové smerovanie i pozitívne možnosti svojho pôsobenia na medzinárodnej scéne v službe práva a spravodlivosti.

Je to mladá krajina. Som preto presvedčený, že v Cirkvi nájdete pomoc pri formovaní slobodných a zodpovedných svedomí, aby ste mohli spoločne kráčať do budúcnosti. Vo svete zranenom svojvôľou majú národy hlad a smäd po spravodlivosti. Treba si vážiť tých, ktorí veria v mier, a mať odvahu uskutočňovať politiky proti prúdu, zamerané na spoločné dobro. Naliehavo je potrebná odvaha nových vízií a výchovnej dohody, ktorá dá mladým priestor a dôveru.

Božie mesto, mesto pokoja, treba prijať ako dar prichádzajúci zhora a smerovať k nemu naše túžby i všetky naše zdroje. Je prísľubom aj úlohou. Jeho obyvatelia si „z mečov ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože“ (Iz 2,4) a keď bude zotretá každá slza, budú mať účasť na hostine, ktorá už nebude vyhradená elite, lebo vybrané pokrmy, vyzreté vína a lahodné jedlá (porov. Iz 25,6) budú rozdelené medzi všetkých.

Pán prezident, dámy a páni, kráčajme spoločne s múdrosťou a nádejou k Božiemu mestu, ktoré je mestom pokoja.

Ďakujem.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk