Lev XIV.: Staroba je mostom k nebu a školou múdrosti pre všetkých navždy

V liste adresovanom účastníkom podujatia, podpísanom štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom v mene pápeža Leva XIV., zaznieva jasné posolstvo: krehkosť nie je prekážkou dôstojného života, ale jeho neoddeliteľnou súčasťou. Skupina odborníkov, ktorých Dikastérium pre laikov, rodinu a život zvolalo, sa zamýšľala nad pastoráciou starších ľudí, osobitne nad témou „Most k nebu. Učiteľský rozmer krehkosti v čase sily.“

Svätý Otec vo svojom liste pripomína, že práve vedomie vlastnej zraniteľnosti nás učí vzájomnej odkázanosti a potrebe Boha.

„Krehkosť je súčasťou zázraku, ktorým sme. Má teda duchovnú i spoločenskú hodnotu, pretože nám pripomína, že sme navzájom odkázaní jeden na druhého a potrebujeme Boha.“

Pápež ďalej upozorňuje vo svojom liste na nutnosť zamyslieť sa nad zmyslom tejto etapy života. Predlžovanie priemernej dĺžky života totiž znamená aj predlžovanie obdobia krehkosti vo vyššom veku. V tejto súvislosti položil prítomným nasledujúce otázky na zamyslenie:

„Akú hodnotu majú mnohé roky, ktoré môže muž alebo žena prežívať v stave telesnej či duševnej slabosti? Aký kresťanský pohľad nám pomáha žiť toto obdobie? Ako ohlasovať, že ľudský život si vo všetkých svojich etapách zachováva svoju nekonečnú dôstojnosť?”

Vo svetle slov pápeža Františka, ktorý o starobe hovoril ako o „učiteľskom úrade“, ktorý má ľudstvu našej doby veľa čo povedať, Rímsky biskup v liste uvádza:

„Starší ľudia, ktorí pokojne prijímajú obmedzenia spojené s pribúdajúcimi rokmi bez toho, aby ich skrývali alebo sa za nehanbili, môžu byť učiteľmi života. Môžu všetkým – a zvlášť mladým – ukazovať, že hodnota ľudskej existencie sa nemeria mierou výkonnosti alebo sebestačnosti, ale schopnosťou milovať a nechať sa milovať, dávať a prijímať.“

Nástupca sv. Petra v liste zdôrazňuje, že staroba nie je len obdobím strát, ale aj osobitným časom milosti.

„Staroba sa tak ukazuje ako čas milosti, ktorý možno prežívať v modlitbe, službe, nežnosti, v uchovávaní a odovzdávaní pamäti; ako požehnanie pre budúce generácie. Krehkosť sa preto stáva teologickým miestom, podľa slov svätého Pavla: „Čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby zahanbil múdrych; a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných (…), aby sa pred Bohom nik nevystatoval (…). Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi“ (1 Kor 1,27.31).“

Posolstvo listu nadobúda osobitný význam v čase, keď je spoločnosť poznačená súťaživosťou, konfliktmi a túžbou po dominancii. Pápež v liste píše:

„Voči takýmto postojom Cirkev naďalej predkladá evanjeliové posolstvo: blahoslavení sú tichí a pokorní srdcom (porov. Mt 5, 5; 11, 29). Cirkev podporuje odzbrojený a odzbrojujúci pokoj, uznávajúc v Bohu Otca všetkých a v druhých nie nepriateľov, ale bratov a sestry. Starší členovia našich spoločenstiev sú svojou životnou skúsenosťou a múdrosťou prvými a najpresvedčivejšími svedkami tejto kresťanskej vízie človeka.“

Sr. Jana Pavla Halčinová DKL – VaticanNews

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk