Príhovor Svätého otca

Stretnutie s členmi španielskeho parlamentu
Madrid, Kongres poslancov
8. júna 2026

Pán predseda vlády,

pani predsedníčka Kongresu poslancov,

pán predseda Senátu,

pán predseda Ústavného súdu,

pani predsedníčka Najvyššieho súdu a Generálnej rady súdnej moci,

členovia Kongresu poslancov a Senátu,

dámy a páni,

ďakujem pani predsedníčke za jej milé slová, ako aj za pozvanie, ktoré Apoštolská stolica dostala pri príležitosti mojej cesty do tejto krajiny, i za láskavosť prijať ma v tomto historickom Paláci Kongresu poslancov, významnom priestore inštitucionálneho, právneho a demokratického života Španielskeho kráľovstva. Prichádzam pred vás ako rímsky biskup a pastier Katolíckej cirkvi, vedomý si toho, že poslanie zverené nástupcovi apoštola Petra ako princípu a základu jednoty biskupov a veriacich (porov. Lumen gentium, 23) stavia Svätú stolicu osobitným spôsobom do dialógu s národmi a štátmi.

Moja prítomnosť medzi vami chce byť gestom blízkosti voči Španielsku v rámci vzájomnej spolupráce a slovom v službe ľudskej osobe. Cirkev „kráča s ľudstvom“, zdieľa jeho nádeje i rany, počúva otázky každej doby a necháva sa osloviť „všetkým, čo sa týka existencie dnešných mužov a žien“. Preto keď sa obracia ku verejnému životu, robí tak s rešpektom k vlastnému poslaniu inštitúcií a k legitímnej zodpovednosti tých, ktorí dostali mandát tvoriť zákony. Uznáva „autonómiu pozemských skutočností“ a „rozlíšenie medzi cirkevným spoločenstvom a politickým spoločenstvom“; a práve z tohto vedomia ponúka úvahu, ktorá sa rodí z túžby slúžiť spoločnému dobru a pripomínať to, čo robí spolužitie skutočne ľudským (porov. Magnifica humanitas, 18 – 19).

V tejto rokovacej sále dostáva spoločenské spolužitie právnu podobu. Tu sa rozdiely počúvajú, usporadúvajú a, ak je to možné, premieňajú na spoločné rozhodnutie. Preto sa každá legislatívna úloha, ponad legitímnu rozmanitosť postojov, napokon stretáva s rozhodujúcou otázkou: aké chápanie ľudskej osoby inšpiruje zákony a aký typ spoločnosti tieto zákony budujú.

Pred touto otázkou má Španielsko mimoriadne bohatú pamäť. Jeho geografická a politická identita sa postupne utvárala dejinami, v ktorých sa viera a rozum, umenie a právo, tradícia a myslenie dokázali plodne stretávať. V jeho katedrálach a univerzitách, v jeho nesmrteľnej literatúre, v jeho právnych inštitúciách i v samotnom duchu jeho ľudu zostáva živé dedičstvo, ktoré formovalo spôsob prežívania slobody, uskutočňovania spravodlivosti a usporiadania spoločného života.

Od univerzálnych stránok Dona Quijota, kde Cervantes vyhlásil, že „sloboda […] je jedným z najvzácnejších darov, ktoré nebesia dali ľuďom“ (Don Quijote de la Mancha, II, 58), až po duchovnú hĺbku svätej Terézie z Avily; a od veľkej španielskej právnej tradície až po metafyzický nepokoj Unamuna, ktorý pripomínal, že človek „sa nezmieri s tým, že by mal zomrieť celkom“ (Tragický pocit života, I), Španielsko dokázalo hľadieť na človeka ako na niečo viac než len súčasť spoločenského, ekonomického či politického poriadku: uznalo ho ako stvorenie otvorené pravde, obdarené slobodou a vedené smädom po večnosti, ktorý nedokáže uhasiť nijaká časná skutočnosť; jedným slovom, ako niekoho, koho dôstojnosť predchádza každú užitočnosť a komu má slúžiť legislatívna činnosť.

Preto keď dnes hovoríme o ľudskej osobe, táto pamäť nás prirodzene vedie do Salamanky a k mysleniu, ktoré tam dozrelo. Symbolická prítomnosť kráľov Izabely a Ferdinanda v tejto sále odkazuje na ten okamih, keď sa Španielsko ocitlo pred historickými zodpovednosťami univerzálneho dosahu; o niekoľko rokov neskôr mala Salamanca s osobitnou jasnosťou prevziať morálnu a právnu reflexiu, ktorú si táto situácia vyžadovala. V tomto univerzitnom prostredí pred päťsto rokmi, keď sa otvárali nové svety a nesmierne možnosti vo vzťahoch medzi národmi, niektorí učitelia pochopili, že rozum nemožno vzývať na to, aby dodal legitimitu všetkému, čo sila alebo záujem predstavujú ako výhodné. Do historického rozlišovania tak vniesli otázku nezredukovateľnej hodnoty každej ľudskej bytosti a morálnych hraníc moci. Treba uznať, že spoločnosť ani samotná Cirkev nie vždy dorástli do výšky intuícií, ktoré nachádzali ozvenu v ich vlastnej kresťanskej tradícii.

Táto otázka však otvorila intelektuálny a morálny horizont, ktorý presiahol svoju vlastnú historickú chvíľu. Intuícia totus orbis, teda ľudského spoločenstva širšieho než akákoľvek jednotlivá moc, umožňovala potvrdiť existenciu právnych a morálnych väzieb medzi národmi. Zo Španielska prispela reflexia Salamanskej školy – a osobitne páter Francisco de Vitoria spolu s ďalšími dominikánmi a jezuitmi – k formovaniu právneho a morálneho vedomia schopného pripomínať, že autorita so sebou vždy nesie zodpovednosť a že každá ľudská bytosť má byť uznaná ako subjekt práv a povinností. Toto volanie zaznieva aj dnes: aby dôstojnosť, spravodlivosť a spoločné dobro boli mierou spoločenských vzťahov na národnej i medzinárodnej úrovni.

Toto je jedno z veľkých dedičstiev Španielska: spojilo historické konanie s jasnosťou morálneho rozumu. Tento prínos, zrodený na brehoch Tormesu, presiahol učebne a knižnice a stal sa súčasťou širšieho vedomia, ktoré zdieľa medzinárodné spoločenstvo, keď si stále kladie otázku, ako budovať mier na uznaní osoby, a nie na vnucovaní sily. Toto dedičstvo žije aj v týchto parlamentných komorách vždy, keď sa zákonodarca pýta, ako dosiahnuť, aby to, čo je možné, bolo spravodlivé; aby to, čo je zákonné, bolo skutočne ľudské; a aby vôľa väčšiny chránila tie dobrá, ktoré patria všetkým, a rešpektovala to, čo nijaká väčšina nemôže legitímne porušiť.

Salamanská otázka naďalej sprevádza úlohu tých, ktorí slúžia verejnému životu. Dnes sa nové svety, ktoré sa pred nami otvárajú, už nekreslia na mapách: rozvíjajú sa v technike, ekonomike, biomedicíne a digitálnom vesmíre, kde ľudská moc dosahuje čoraz citlivejšie oblasti osobného a spoločenského života.

Pokrok ponúka obdivuhodné možnosti a dnes to osobitne vidíme v rozvoji umelej inteligencie a nových technológií. Ako som pripomenul vo svojej nedávnej encyklike, technológia sama osebe nie je neutrálna, pretože nadobúda tvár toho, kto ju navrhuje, financuje, reguluje a používa (porov. Magnifica humanitas, 9); preto sa naše rozlišovanie tvárou v tvár premenám našej doby musí sústrediť na to, aké miesto zaujíma ľudská osoba v našich rozhodnutiach a ako sa dnes novým spôsobom kladú otázky dôstojnosti práce, solidarity, sociálnej politiky a spoločného dobra.

Toto rozlišovanie sa začína prvým tvrdením: každá skutočne spravodlivá spoločnosť sa buduje na uznaní nedotknuteľnej dôstojnosti ľudskej osoby. Táto dôstojnosť predchádza každé udelenie zo strany štátu a nemôže byť podriadená meniacim sa spoločenským konsenzom ani výkyvom väčšín v danej chvíli (porov. Benedikt XVI., Príhovor pred nemeckým Spolkovým snemom, 22. septembra 2011). Patrí každej ľudskej bytosti už samotným faktom jej existencie, a preto má usmerňovať celý pozitívny právny poriadok. Kresťanská viera ju ohlasuje na základe Zjavenia; ľudský rozum ju môže rozpoznať ako požiadavku vpísanú do pravdy o človeku (porov. tamže). Keď toto presvedčenie zostáva živé, právo sa stáva ochranou všetkých a zárukou proti vnucovaniu partikulárnych záujmov a programov.

Na tomto základe mi dnes prináleží povedať pokojné a pevné slovo tým, ktorí nesú vážnu zodpovednosť právne usporadúvať spoločenské spolužitie. Toto spolužitie môže byť ohrozené kultúrou vyraďovania, pred ktorou tak často varoval pápež František (porov. Príhovor na plenárnom zasadnutí Pápežskej akadémie pre život, 27. septembra 2021). V tomto zmysle, ak život prestane byť uznávaný ako základná hodnota, akú budúcnosť môžu mať naše spoločnosti? Možno nazvať plne spravodlivým spoločenstvo, ktoré necháva v tieni ešte nenarodené dieťa, starého človeka, chorého, toho, kto trpí v tichu, alebo toho, kto je úplne odkázaný na starostlivosť druhých? Obrana ľudského života nie je čiastkovou otázkou ani konfesionálnym záujmom: je cieľom civilizácie. Každý ľudský život musí byť uznaný a chránený od počatia až po prirodzenú smrť, v každej okolnosti svojej existencie. Keď sa táto istota zatemní, najzraniteľnejší sa stávajú prvými obeťami a zákon stráca svoj najhlbší zmysel: slúžiť každej osobe a chrániť ju. Preto sa morálna veľkosť národa prejavuje predovšetkým v jeho schopnosti sprevádzať, chrániť a milovať tie životy, ktoré prechádzajú najväčšou krehkosťou.

Spoločné dobro je istým spôsobom „spoločenskou formou ľudskej dôstojnosti“ (porov. Magnifica humanitas, 59). Nespočíva iba v súčte partikulárnych záujmov, ale v „súhrne podmienok spoločenského života, ktoré umožňujú spoločenstvám i jednotlivým členom dosiahnuť plnšie a ľahšie vlastné zdokonalenie“ (Gaudium et spes, 26). Keď spoločné dobro prestane byť spoločným horizontom, verejná činnosť riskuje, že sa roztriešti na čiastkové záujmy, neschopné chrániť to, čo patrí všetkým.

V tomto kontexte má osobitný význam rodina, základná ľudská skutočnosť a prirodzený základ spoločenstva. V domove sa prepájajú generácie a odovzdáva sa živá pamäť, ktorá dáva spoločnosti vnútornú kontinuitu. Tam, kde sa podporuje rodina, posilňuje sa aj duchovná a spoločenská stabilita národov. Rodina bude vždy prvou školou ľudskosti, v ktorej sa skôr než kdekoľvek inde učíme základnej gramatike spolužitia: prijímať život, starať sa o druhého, odpúšťať, slúžiť a patriť.

Rozhodujúce miesto v tejto úlohe majú aj vzdelávacie inštitúcie. V nich sa nové generácie môžu učiť hľadať a milovať pravdu a zároveň klásť si otázky o zmysle života a dôstojnosti každej osoby. Preto mnohí rodičia, ktorí si želajú, aby sa ich deti učili vytvárať vzťahy, myslieť kriticky a nadobúdať pevné hodnoty, vkladajú do týchto inštitúcií veľké nádeje ako do cenných spojencov vo výchove. Táto spolupráca musí vždy rešpektovať „primárne a neodňateľné právo“ rodičov „vybrať druh vzdelania a formácie, ktorý dostanú ich deti, v súlade s ich vlastným morálnym, kultúrnym a náboženským presvedčením“ (porov. Magnifica humanitas, 143; porov. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, čl. 18.4).

Potvrdenie ľudskej dôstojnosti nemôže zostať abstraktné, keď je toľko ľudí nútených opustiť všetko, aby hľadali pokoj, bezpečie a budúcnosť. Aj tragická migračná dráma dnes oslovuje svedomie národov a etický základ medzinárodného poriadku. Mnohí muži, ženy a deti sú pre často dramatické okolnosti nútení odísť zo svojich spoločenstiev a zanechať za sebou blízkych, príbehy i väzby. Táto skutočnosť presahuje akékoľvek čisto demografické či ekonomické čítanie: predstavuje výsostne morálnu a právnu otázku. Tam, kde je osoba diskriminovaná pre svoj národný, etnický, náboženský alebo jazykový pôvod, či pre svoje ekonomické alebo sociálne postavenie, sa vážne porušuje univerzálny princíp rovnakej dôstojnosti všetkých ľudských bytostí.

Situácia migrantov a utečencov si vyžaduje odpoveď, ktorá hľadí na osoby, čelí príčinám, ktoré ich nútia odísť, a presahuje obyčajnú správu tokov. Z toho sa rodí dvojitá požiadavka sociálnej spravodlivosti: ponúkať bezpečné a legálne cesty, dôstojné prijatie a reálne možnosti integrácie; a zároveň podporovať právo zostať vo vlastnej krajine, pracovať na tom, aby nikto nemusel opustiť svoj domov pre nedostatok pokoja, bezpečia alebo dôstojných životných podmienok, medzi ktoré patria aj tie spôsobené ekonomickými nerovnosťami a dôsledkami klimatickej krízy (porov. Magnifica humanitas, 81).

V posledných rokoch čoraz nebezpečnejšie trasy ukázali veľmi vysokú cenu tejto skutočnosti, ktorá je tak často ukrývaná alebo ignorovaná. Mnohí ľudia sa naďalej stávajú korisťou obchodníkov s ľuďmi a pašerákov, ktorí zneužívajú ich zúfalstvo. Je potrebné posilniť prevenciu, záchranu a pomoc obetiam, najmä v rámci regionálnej a multilaterálnej spolupráce.

Nijaký národ nemôže sám čeliť výzve takýchto rozmerov. Preto je nevyhnutná koordinovaná, solidárna a účinná odpoveď, schopná zaručiť ochranu, prijatie a reálne príležitosti na integráciu tým, ktorí migrujú. Keď sa inštitucionálna odpoveď stáva blízkou, spravodlivou a koordinovanou, hranice prestávajú byť miestami opustenosti a môžu sa stať priestormi zodpovednej ochrany ľudskej dôstojnosti.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,

svet prechádza hlbokou duchovnou a kultúrnou krízou, ktorá sa prejavuje v mnohých podobách násilia, polarizácie a vzájomnej nedôvery. V tomto kontexte sa mier javí ako politická túžba a ešte viac ako skutočná morálna požiadavka. Vyžaduje si verejné slovo, ktoré rešpektuje toho, kto zmýšľa inak; inštitúcie postavené do služby stretnutiu; historickú pamäť, ktorá hľadá pravdu a zmierenie; a spoločenský život schopný udržiavať občianske priateľstvo a vzájomný rešpekt uprostred nesúhlasu.

Na medzinárodnej rovine si mier vyžaduje diplomatickú odvahu, etickú zodpovednosť a víziu budúcnosti založenú na rešpekte k identite každého národa a na povinnosti štátov riešiť svoje spory pokojnými cestami, ktoré ponúka medzinárodné právo. Každá vojna je v konečnom dôsledku bolestnou porážkou schopnosti vyjednávať a zároveň porážkou toho spoločného vedomia ľudstva, ktoré uznáva väzby spravodlivosti medzi národmi. Zbrane môžu vynútiť dočasné ticho, ale nikdy nedokážu vybudovať autentický a trvalý mier.

Preto znepokojuje, že na rôznych miestach sveta, aj v Európe, sa zbrojenie znova predstavuje ako takmer nevyhnutná odpoveď na krehkosť medzinárodnej situácie. Skutočná bezpečnosť sa však rodí zo spravodlivosti, z trpezlivého dialógu, z rešpektu k medzinárodnému právu a z politiky schopnej klásť život národov nad záujmy tých, ktorí profitujú z vojny. Aj rozvoj nových technológií a umelej inteligencie vo vojenskej oblasti si vyžaduje prísnu etickú bdelosť, aby rozhodnutia o živote a smrti nikdy neboli prenesené na automatizmy ani vyňaté z morálnej zodpovednosti ľudskej osoby (porov. Príhovor na Univerzite „La Sapienza“, 14. mája 2026).

Medzinárodné spoločenstvo je povolané znovu objaviť nenahraditeľnú hodnotu dialógu ako trpezlivej cesty k spravodlivým a trvalým dohodám, založeným na rešpekte k zmluvám, na transparentnosti diplomatického konania a na úprimnej vôli uprednostniť mier pred použitím sily. Z toho sa rodí dôvera a nádej.

Ako pripomína motto Európskej únie In varietate concordia, skutočná jednota nezjednocuje uniformitou, ale spája v rozmanitosti, pričom z kultúr, citlivostí a tradícií robí príležitosť na vzájomné obohatenie.

Rovnako je naliehavé budovať v samotných spoločnostiach kultúru vzájomnosti. Politická pluralita by sa nemala zvrhnúť na trvalé znevažovanie protivníka. V zrelom spolužití sa aj konflikt môže stať cestou k mieru, keď rozdiely necháme zmierniť počúvaním a usporiadame ich podľa uznania potrieb, túžob a schopností všetkých.

Mier však nie je iba politickou alebo inštitucionálnou skutočnosťou. Rodí sa aj vo svedomí, tam, kde hnev, ľahostajnosť a nenávisť ustupujú zmiereniu. Preto sa buduje a chráni aj prostredníctvom jazyka. Slová môžu otvárať cesty alebo ich zatvárať; môžu osvetľovať skutočnosť alebo ju deformovať až tak, že stretnutie sa stane nemožným. Tí, ktorí nesú verejnú zodpovednosť, majú preto osobitnú povinnosť chrániť slovo, aby „odzbrojili jazyk“ (Posolstvo na Pôstne obdobie 2026, 13. februára 2026). Pevnosť si nevyžaduje pohŕdanie; nesúhlas neznamená ponižovanie.

Z tohto rešpektu k druhému sa rodí aj povinnosť chrániť priestor, v ktorom dozrievajú jeho presvedčenia, jeho svedomie a jeho vzťah s Bohom. Pozornosť voči tejto vnútornej oblasti umožňuje lepšie pochopiť rozhodujúcu otázku pre každú skutočne demokratickú spoločnosť: slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, základné právo, ktoré chráni najvnútornejší priestor človeka. Sloboda, na ktorej sa buduje súčasný štát, ak je autentická, uznáva náboženský rozmer ľudskej bytosti, rešpektuje ho a právne ho chráni; a zabraňuje tomu, aby sa niekto musel pre svoju vieru vzdať prínosu pre spoločnosť, v ktorej žije.

Bez zamieňania právnej a morálnej roviny je vhodné pripomenúť aj to, že sloboda potrebuje plné pochopenie samej seba. Byť slobodný neznamená iba byť oslobodený od nátlaku alebo mať mnoho možností voľby; znamená to vedieť rozpoznať dobro a zodpovedne sa k nemu pripojiť. Preto každá skutočne slobodná spoločnosť potrebuje aj správne vymedzenie verejnej moci, aby sloboda osôb, spoločenstiev a združení nebola neoprávnene obmedzovaná (porov. Dignitatis humanae, 1). Z tejto perspektívy legitímna autonómia časného poriadku nikdy nesmie byť interpretovaná ako nepriateľstvo voči náboženskému fenoménu. Viera sa nechce vnucovať prostredníctvom privilégií ani nátlaku; nemôže však byť ani odsunutá do ticha, akoby bola pre verejný život bezvýznamná.

V tomto kontexte má pre Katolícku cirkev osobitný význam sviatostné spovedné tajomstvo. Patrí do širšej oblasti náboženskej slobody, ktorá zaručuje veriacim spoločenstvám vlastný priestor života, organizácie a vnútornej disciplíny (porov. Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe, Záverečný akt z Helsiniek, 1. augusta 1975, princíp VII). Právne ho chrániť, podobne ako sa to deje v niektorých profesiách, znamená zachovať posvätný priestor vnútornej slobody, kde veriaci môže otvoriť svoju dušu pred Bohom bez strachu z vonkajších tlakov, ako to uznávajú aj medzinárodné normy (porov. Medzinárodný trestný súd, Pravidlá konania a dokazovania, pravidlo 73.3).

Dámy a páni,

dovoľte mi, aby som sa na chvíľu zastavil pri niektorých obrazoch, ktoré zdobia túto snemovňu. V tejto rokovacej sále preniká prirodzené svetlo cez svetlík, ktorý korunuje sálu. Toto svetlo prichádzajúce zhora môže pripomínať, že aj politika potrebuje uznať mieru, ktorá ju predchádza a presahuje.

Aj maľby, ktoré v hornej časti hlavnej steny pripomínajú prijatie evanjelia a Dekalógu, hovoria o niečom podstatnom. Bez zamieňania politického poriadku s náboženským tieto znaky pozývajú uznať, že moderná sloboda bola pripravená aj dlhou výchovou svedomia, hlboko poznačenou kresťanskou tradíciou. V tejto vnútornej škole sa národy naučili, že právo má slúžiť dobru, že spravodlivosť kladie hranice sile, že moc potrebuje legitimitu, že chudobní plne patria do spoločenstva, že cudzinec má byť prijatý podľa svojej dôstojnosti a že ľudský život nikdy nesmie byť považovaný za tovar.

Zákon nedosahuje svoju skutočnú veľkosť iba tým, že bol formálne schválený; dosahuje ju vtedy, keď okrem platnosti svojej formy môže predstúpiť pred dôstojnosť osoby a vyjsť z tejto skúšky bez hanby.

Pozývam vás teda pozdvihnúť pohľad: nie preto, aby ste sa vzdialili od reality, ale aby ste si pripomenuli, že každé rozhodnutie verejných autorít sa dotýka ľudí z mäsa a kostí, osobitne tých, ktorí majú menej sily dať sa počuť. Lebo výška pohľadu spočíva práve v tom, že sa hľadí hlbšie na to, čo je v hre pri každom verejnom rozhodnutí. Preto popri technických odpovediach a právnych reformách je potrebná aj morálna obnova.

Španielsko môže na tejto ceste ponúknuť veľa. Má jazyk, ktorý spája kontinenty; kultúrnu, právnu a duchovnú tradíciu, ktorá dokázala viesť dialóg medzi vierou a rozumom, právom a svedomím, jednotou a pluralitou. Táto historická skúsenosť pripomína aj hodnotu svornosti a trpezlivého úsilia budovať pokojné a spravodlivé spolužitie.

Nech tento vznešený národ nikdy nestratí pamäť svojich koreňov ani odvahu hľadieť do budúcnosti. Nech Španielsko naďalej zostáva krajinou stretnutia, kultúry, solidarity a nádeje. A nech jeho verejný život vždy dokáže spájať pevnosť presvedčení so šľachetnosťou dialógu a veľkosťou služby.

Nech Boh daruje pokoj všetkým národom zeme, svornosť rodinám a pokoj svedomiam. A nech na Španielske kráľovstvo, poznačené apoštolskou stopou svätého Jakuba a materinskou prítomnosťou Panny Márie del Pilar, zostúpia dni prosperity, spravodlivosti a trvalého pokoja. Ďakujem vám.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk