Hovoril o zdravom nepokoji duše, ktorý vedie k Bohu, o depresii ako tichej chorobe, pri ktorej Kristus ostáva ukrižovaný po našom boku, a o odpustení ako dlhom procese, nie okamžitom úkone. „S Bohom sa život vždy znovu rodí,“ pripomenul slová pápeža Františka.

Odpovede Svätého otca

Modlitbová vigília
Olympijský štadión „Lluís Companys“, Barcelona
Utorok 9. júna 2026

1. Svätý Otče, rastieme v presvedčení, že jediným cieľom života je produkovať, uspieť a starať sa o svoj obraz. Aj ja som sa o to pokúšal, ale našiel som len obrovskú prázdnotu. Keď som hľadal odpovede, môj život nabral nový smer a počas tejto poslednej Veľkej noci som prijal krst. Teraz, keď je táto cesta pre mňa nová, sa vás pýtam: Ako môžeme mať pohľad upriamený nahor, k tomu, na čom skutočne záleží, keď nás spoločnosť tlačí k tomu, aby sme sa neustále pozerali k zemi alebo len na seba samých? Ako môžeme uprostred tohto prúdu objaviť svoje pravé povolanie?

Ďakujem za toto svedectvo. Chcel by som sa predovšetkým podieľať na tvojej radosti i na radosti všetkých tých, ktorí počas Veľkej noci tohto roka prijali sviatosť krstu. Mnohí mladí i dospelí znovu objavujú kresťanskú vieru, možno po období života, keď sa trochu vzdialili od Boha. Je to skutočne dôležitý krok. Všetko, čo postupne objavujeme, prijímame a žijeme na našej ceste, určite prispieva k nášmu rastu, k našej zrelosti a k rozširovaniu priestoru života v našom vnútri. Zároveň si však uprostred radostí, úspechov i prehier uvedomujeme, že potrebujeme inú vodu, ktorá môže náš smäd uhasiť. Naša túžba po pravde a šťastí potrebuje širší horizont. A tento nepokoj je darom, ktorý nám dal sám Boh: sme stvorení na mieru nekonečna, a preto každý konečný horizont, každý krok, každé víťazstvo nás síce uspokojuje, ale zároveň nás poháňa ďalej a pozýva nás pokračovať v hľadaní, hľadať napredujúc, no predovšetkým hľadať „zostupom do vnútra“, teda ísť do hĺbky.

A tu sa vraciam k otázke dvoma krátkymi myšlienkami. Prvá: je potrebné pestovať zdravý nepokoj. V našej spoločnosti sú totiž modloslužba zisku a výkonu, snaha stále produkovať a byť víťazmi, ako aj kult vlastného obrazu, iba anestetikami, ktoré uspávajú naše svedomie a prispôsobujú ho určitej predstave spoločnosti. Keď sa ľudia učia zastaviť, dávať hodnotu dôležitým veciam, nanovo si vážiť čas a premýšľať o vlastnom živote vo svetle evanjelia, rozvíjajú aj kritické myslenie voči spoločenskému systému, ktorý nestavia človeka do centra a spôsobuje situácie nespravodlivosti a existenciálnej chudoby na rôznych úrovniach. Preto nepokoj vyvoláva strach, rovnako ako objavenie vnútra, spirituality a ešte väčšmi evanjelia.

Druhá myšlienka: práve v tomto svete máme pestovať nepokoj, nie v inom. Práve v tejto spoločnosti si ty a mnohí ďalší objavili hodnotu ľudskejšieho a plnšieho života, otvoreného stretnutiu s Bohom a radosti viery. Znamená to, že napriek ťažkostiam je miestom, kde sa Boh sprítomňuje a kde máme nachádzať jeho stopy, vždy realita, v ktorej sa nachádzame. Veríme, že Duch Svätý pôsobí a ticho pracuje vo všetkých situáciách života a dejín, aj v tých, ktoré sa zdajú najťažšie. Tento nepokoj však musíme pestovať a vytvoriť mu priestor; ako som povedal, treba „hľadať vo vnútri“ a usilovať sa nenechať sa pohltiť vonkajšími rytmami a lákadlami, pestovať priestory ticha, zastaviť sa možno na niekoľko minút denne pri čítaní evanjelia a rozhovore s Bohom, a tiež sa usilovať prejsť touto vnútornou cestou spolu s inými, nechať sa sprevádzať na cirkevných cestách a poradiť sa s kňazmi, rehoľníkmi a ľuďmi, ktorí sa rovnako ako my vydali na túto cestu.

2. Svätý Otče, vo svete, kde sa veci kričia, zostávajú niektoré oblasti života umlčané, so zahanbením; napríklad depresia, tichá choroba, ktorá postihuje mnohých ľudí, mladých i dospelých, a prináša so sebou temnotu, izoláciu a nesmiernu bolesť. Niekedy je táto bolesť taká zdrvujúca, že myšlienka zmiznúť sa zdá byť jediným východiskom. Aj ja som roky v tichosti bojovala, aby som sa z tejto choroby dostala, a jednej piatkovej noci som bitku prehrala a pokúsila som sa vziať si život. Som tu, pretože Boh mi dal druhú šancu a budem mu za ňu naveky vďačná, ale mnohí ďalší naďalej čelia tejto temnote. Preto sa vás z celého srdca pýtam: Kde môžeme vidieť Boha, keď je tma absolútna a už nevládzeme? Ako môžeme dôverovať Bohu, keď sa zdá, že nič, ani my sami, nestojí za námahu?

Predovšetkým ti ďakujem, že si sa dnes podelila o svoju skúsenosť utrpenia. Dojíma ma, že o nej dokážeš hovoriť, že si tu medzi nami a že si našla silu prijať túto druhú možnosť, ktorú ti Pán dal. Vstala si a znovu si sa vydala na cestu, a to je nádherný zázrak, ktorý vidíme u mnohých postáv evanjelia: v kontakte s Ježišom aj ten, kto sa cíti stratený, znovu nadobúda dôveru v život, uzdravuje sa z choroby a môže vstať, aby znovu žil.

Vo svojej otázke si sa najprv zmienila o „tichej chorobe“, ktorou je depresia, a je dôležité uvedomiť si, ako je duševné zdravie čoraz viac ohrozené v kontexte spoločností, ktoré sa považujú za vyspelé. Je to znamenie, že v určitej predstave rastu, ktorá vystavuje ľudí tlakom, očakávaniam a napätiam narúšajúcim základnú rovnováhu, je niečo hlboko chybné. Preto je potrebný zdravotnícky systém, ktorý medzi svoje priority zahrnie aj túto neviditeľnú a rozšírenú ťažobu, ktorá postihuje aj mladých.

Tvoje slová nám však ukázali aj to, že bolesť skúša vieru a zmysel, ktorý dávame životu. Platí to pre všetkých, nielen pre tých, ktorí v istom okamihu prechádzajú skúškou choroby.

Keď som ťa počúval, myslel som na tie hodiny temnoty, úzkosti a bolesti, ktoré prežíval Ježiš, keď sa blížila hodina jeho smrti. Evanjeliá v okamihoch Poslednej večere a modlitby v Getsemani zdôrazňujú, že sa zvečerievalo, že nastávala noc; a krátko pred jeho smrťou na kríži nám hovoria, že „nastala tma po celej zemi“. V skutočnosti však nejde iba o osobné utrpenie. Boží Syn prijíma do svojho vlastného tela všetku úzkosť, samotu a utrpenie ľudstva. V tých temných hodinách, keď zomiera na kríži, Ježiš zdieľa našu bolesť a zjavuje nám tvár súcitného Boha, ktorý nesie naše trápenia, trpí s nami, plače naše slzy a zostáva pri nás svojou prítomnosťou plnou lásky a milosrdenstva.

Prejsť touto skúsenosťou je ťažké, o čom viackrát svedčí Sväté písmo. Sú chvíle temnoty a utrpenia, ktoré naša spoločnosť umlčiava, pretože niektoré kultúrne modely nás chcú mať stále ako víťazov a dokonalých, a preto sa hranica, krehkosť a bolesť majú odstrániť a vytesniť do ohlušujúceho ticha samoty alebo dokonca hanby. A v týchto chvíľach môžeme inštinktívne myslieť, že aj Boh nás opustil. Ježišov kríž nám však hovorí, že Boh nás neopúšťa, že zostáva ukrižovaný s nami v okamihu bolesti a krajnej samoty, že zachytáva nielen naše slzy, ale aj výkrik nášho utrpenia, ktorý iní nepočujú; výkrik, ktorý Ježiš prijal za svoj na kríži, keď povedal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Existuje katechéza o posledných hodinách Ježiša, v ktorej Benedikt XVI. hovorí, že jeho utrpenie sa stáva modlitbou a výkrikom, a že to platí aj pre nás: zoči-voči najťažším a najbolestivejším situáciám, keď sa zdá, že Boh chýba, mu máme znovu zveriť bremená, ktoré nosíme v srdci, aj keby sme naňho kričali, aj keby sme protestovali ako Jób, istí si, že sa nejakým spôsobom sprítomňuje a je blízko aj vtedy, keď navonok mlčí. Myslím si však, že to nemôžeme robiť sami. V hodinách bolesti, aspoň nakoľko je to možné, sa musíme otvoriť niekomu, kto nám pomôže vysloviť jednoduchú modlitbu, kto nás bude diskrétne sprevádzať bez náhlenia sa vysvetliť nám túto bolesť, kto nás vezme za ruku a pomôže nám vyjsť z tohto výkriku.

Tieto skúsenosti prinášajú posolstvo aj nám veriacim, celej Cirkvi: nesmieme bolesť zduchovňovať tým, že ju povrchne pripíšeme „Božej vôli“ alebo nejakému jeho tajomnému plánu, pretože tým hrozí, že toto utrpenie zľahčíme, umlčíme a zraníme ľudí. Boh nechce utrpenie, nesie ho s nami a pozýva nás vytrvalo mu dôverovať. Pamätajme na to, čo hovoril pápež František: s Bohom sa život vždy znovu rodí.

3. Dobrý večer, Svätý Otče. Pochádzam z veľmi skromnej rodiny z jednej barcelonskej štvrte. Keď som bola malá, môj otec sa pokúsil zabiť moju matku; zachránila sa, pretože sa medzi nich postavil jeden chlapec, ktorý zomrel. Môj otec sa dostal do väzenia a moja matka prepadla drogám. Keď som mala desať rokov, prevzali ma sociálne služby a odviedli ma do centra pre maloletých svätého Jozefa z Hory. Spočiatku to bolo ťažké, pretože som si okolo seba vytvorila múr, aby som sa chránila, a nikoho som nepúšťala dnu. Postupne som však prvýkrát zakúsila lásku rodiny a moje srdce sa začalo otvárať. Tam mi hovorili o Ježišovi, začala som sa modliť a dala som sa pokrstiť. V dospievaní som sa však mnohokrát búrila proti Bohu. Pozvali ma na duchovnú obnovu a tam som prvýkrát zakúsila Božiu lásku. Prešlo však niekoľko mesiacov a stále je pre mňa ťažké odpustiť otcovi. A niekedy zdvihnem oči k nebu a pýtam sa: Kde si bol, keď som bola dieťa? Svätý Otče, ako môžem odpustiť svojmu otcovi, ktorý ma takmer pripravil o matku? Ako sa môžem skutočne zmieriť s Bohom?

Ďakujem za tvoje svedectvo a ďakujem aj za otázku o odpustení. Je skutočne znakom Božej milosti, že táto otázka vychádza z minulosti tak poznačenej utrpením a že napriek bolesti má človek odvahu pýtať sa, ako je možné odpustiť tomu, kto nám ublížil. Chcel by som aj tu povedať dve veci.

Prvá dopĺňa to, čo som pred chvíľou hovoril o Božej prítomnosti v hodinách nášho utrpenia. V hĺbke aj ty kladieš túto otázku vzhľadom na svoje detstvo, ale kontext, v ktorom sa odohrali udalosti tvojho života, nás žiada rozšíriť okruh našej otázky: máme sa pýtať „kde bol Boh“, alebo sa máme pýtať na človeka a na ľudstvo, na to, ako sme niekedy väzňami zla až do tej miery, že sa stávame násilnými voči druhým, ako nedokážeme pestovať lásku a rešpektovať druhých v ich dôstojnosti a slobode?

Toľké policajné správy ešte aj dnes odrážajú otrávenú klímu v rodinných vzťahoch, zneužívanie a útlak, a osobitne násilie páchané na ženách, ktoré sa, žiaľ, často končí aj vraždami žien. Všetci sme povolaní čeliť tejto dramatickej skutočnosti, osobne i ako spoločnosť, pretože nám prináleží riešiť ju vo všetkých jej rozmeroch.

Nemôžeme pripisovať Bohu to, čo bolo zverené našej zodpovednosti. Nemôžeme si predstavovať, že Boh zhora automaticky odpovedá na naše potreby alebo zázračne zabráni tomu, aby sa dialo zlo. Obdaril nás rozumom a vôľou, dal nám svedomie, odial nás dôstojnosťou a slobodou a predovšetkým nám vyšiel v ústrety, aby nám vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi ukázal cestu, po ktorej máme kráčať, aby bol náš život plne ľudský a aby v našej spoločnosti vládli spravodlivosť, pokoj a bratstvo. Dal nám svojho Ducha práve preto, aby bola láska kľúčom všetkých našich ľudských vzťahov. Ak existuje násilie, ak víťazí egoizmus, ak sa dokonca láska medzi príbuznými premieňa na nenávisť, musíme klásť otázky sebe samým, dynamikám našej spoločnosti, kultúre individualizmu, pokušeniu násilia, a nie Bohu.

Druhá vec sa týka odpustenia. Musíme sa naučiť pozerať na odpustenie, mocný liek proti zlu, ktorý uzdravuje naše vnútorné rany, ako na niečo, čo je súčasťou procesu, cesty. Aj samotné evanjelium, ak ho čítame ako knihu pokynov, príkazov a povinností, môže v nás vyvolať veľa skľúčenosti a frustrácie, pretože Ježiš nás pozýva k odpusteniu a my zakúšame, že toho nie sme schopní. Tak to však nie je. O odpustenie máme predovšetkým prosiť Pána; stále ho žiadať, možno počas celého života, aby v nás rozšíril priestor lásky práve tam, kde sme boli zranení, aby nám pomohol zmieriť sa so sebou samými a s tou časťou našich dejín, ktorá je poznačená utrpením, aby postupne premieňal zatrpknutosť na milosrdenstvo a súcit.

Je to dlhá cesta, je to proces, ktorý si vyžaduje veľa trpezlivosti. Je to práca, ktorú musíme konať na sebe samých, osobne i prostredníctvom iných ciest sprevádzania a vnútorného zmierenia. A je potrebné nenechať sa znechutiť: v odpustení sa napreduje malými krokmi. Zmierenie s vlastnou minulosťou je postupné a predovšetkým si nesmieme myslieť, že odpustenie sa vždy a vo všetkých prípadoch rovná návratu do predchádzajúcej situácie alebo plnému vzťahu s tými, ktorí nás zranili, najmä ak bola udalosť poznačená aj násilím. Možno si zachovať dobré nastavenie srdca voči danej osobe, odmietnuť každú formu nenávisti alebo pomsty, usilovať sa napraviť vzťah v miere, v akej je to možné, a azda sa zaňho alebo za ňu modliť. To nám pomáha čoraz viac vstupovať do dynamiky odpustenia a zmieriť sa s Bohom i s druhými.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk