Kyberšikana je reálny problém. Zasiahne dieťa v škole, doma aj v partii. Rozlezie sa do triednych skupín, do videí, do správ, do zdieľania, ktoré sa nedá vziať späť. Práve preto sa na ňu dá veľmi ľahko zavesiť takmer čokoľvek. Keď sa povie „ochrana detí“, málokto sa pýta na detaily. A práve detaily rozhodujú, či ide o pomoc obetiam, alebo o ďalší rámec, ktorý sa časom rozšíri aj mimo pôvodný účel.

Podľa WHO/Europe, ktorá pracovala s dátami štúdie štúdie Zdravotné správanie detí v školskom veku (Health Behaviour in School-aged Children (HBSC)) naprieč desiatkami krajín a regiónov, zažilo kyberšikanu 15 % adolescentov, teda približne jedno z šiestich detí. WHO zároveň konštatuje, že kyberšikana od roku 2018 narástla a rastúca digitalizácia detských interakcií tento trend zosilňuje. Nejde o okrajový jav. Je to masový problém, ktorý sa v čase zhoršuje.

S čím EK prišla a prečo

Európska komisia prišla s akčným plánom proti kyberšikane postaveným na troch pilieroch. Prvý pilier sa opiera o existujúce pravidlá pre platformy a audiovizuálne služby. Druhý pilier tlačí prevenciu cez školy, kampane, metodiky a siete. Tretí pilier chce posilniť nahlasovanie, uchovanie dôkazov a prepojenie obetí na pomoc. Popri tom Komisia otvorila verejnú konzultáciu, čo je signál, že tému chce zarámcovať ako celoeurópsku a dlhodobú.

Komisia argumentuje tým, že členské štáty reagujú rozdielne, chýbajú porovnateľné dáta, jednotnejšie definície a konzistentné postupy. V dokumentoch preto používa jazyk „koordinovaného“ a „harmonizovanejšieho“ prístupu. Pri platformách dáva spoločný európsky rámec zmysel. Pri školách je to citlivejšie. Lenže keď sa koordinácia prelieva do škôl, metodík a dodávateľských sietí, prestáva ísť len o ochranu detí. Začína ísť o štandardizáciu, ktorá môže postupne presúvať rozhodovanie z národnej úrovne do Bruselu.

Zaujímavý detail je, že v dokumente pripojenom k verejnej konzultácii je pri položke „Právny základ“ uvedené: „Neuvádza sa.“ Komisia si v tejto fáze nestavia ťažkú právnu argumentáciu paragrafmi. Opiera sa o politický argument, že bez koordinácie vzniká roztrieštenosť. Pre časť verejnosti môže byť taký dôvod dostatočný. Pre Slovensko je to však varovný signál, lebo „roztrieštenosť“ sa dá použiť ako ospravedlnenie aj pre veľmi široké zásahy.

PILIER I: Platformy a „škodlivý obsah“ ako vstupná brána

Komisia v prvom pilieri tvrdí, že kyberšikana prebieha najmä na platformách a často cez audiovizuálny obsah. Preto chce naplno použiť existujúci európsky rámec. Nariadenie o digitálnych službách DSA pri ochrane maloletých, o Smernicu o audiovizuálnych mediálnych službách AVMSD pri platformách na zdieľanie video obsahu a o nariadenie o umelej inteligencii AI Act v prípadoch, keď AI zosilňuje manipuláciu alebo zneužíva zraniteľnosť detí. Čisto právne „upratanie“ sa však láme v boji o definície a v tom, komu systém prizná silnejšie postavenie.

Najcitlivejší pojem je „škodlivý obsah“. Ak sa kyberšikana začne rámcovať ako súčasť širšej kategórie škodlivosti, vzniká gumový priestor. Šikana je konkrétne správanie. Škodlivosť je kategória, ktorú možno rozširovať. A keďže ochrana maloletých je argument, ktorý sa presadzuje najľahšie, riziko je jasné. Z pojmu sa môže stať univerzálna páka na zásahy do viditeľnosti obsahu a odporúčacích systémov.

Do toho vstupujú „dôveryhodní oznamovatelia“ v DSA. Ich podnety sa majú vybavovať prioritne. EK to predáva ako efektivitu. V realite je to privilegovaný prístup k moderácii. Kto dostane tento status, má rýchlejší kanál. Kto ho nedostane, ostáva v bežnom rade. A ak sa privilegované kanály spoja s gumovou kategóriou škodlivosti, hranice sa môžu posúvať potichu. Bez zákazov a veľkých slov, len cez algoritmickú viditeľnosť.

Nejde len o ochranu detí. Ide o to, kto bude určovať „škodlivosť“ a kto získa zvýhodnený prístup k tomu, čo sa na platformách rieši prednostne.

PILIER II: Prevencia, školy a „ekosystém“ dodávateľov

Druhý pilier je prezentovaný ako prevencia a zvyšovanie povedomia. V skutočnosti je to pilier, ktorý buduje systém, nie jednorazové opatrenie. Lebo ide o dlhodobé formovanie správania, noriem a jazyka cez školy, mládežnícke prostredia, šport a kampane. Komisia ráta so sieťami a platformami, ktoré majú materiály šíriť a držať v obehu, a otvorene počíta aj s úlohou občianskej spoločnosti.

Kyberšikana sa má napojiť na už existujúce školské agendy. V konzultačnom texte sa spomína digitálna gramotnosť aj usmernenia pre učiteľov k boju proti dezinformáciám. To znamená, že kyberšikana nebude izolovanou témou ochrany detí. Stane sa ďalším modulom v balíku, cez ktorý do škôl už dnes vstupujú externé projekty, metodiky a školenia.

Prevencia voči šikane v škole je prirodzená. Riziko je v tom, že vznikne ďalší európsky rámec, ktorý posilní tú istú sieť dodávateľov a mimovládok, ktorá má dvere do škôl otvorené aj dnes. Táto sieť bude mať výhodu, lebo má zdroje, grantové napojenia, platformy, lektorov, mediálnu podporu a „certifikát“ oficiálnej línie. Alternatívny program môže byť kvalitný, ale bez infraštruktúry bude v praxi slabší. Pluralita sa dá udržať na papieri, no v triedach sa stratí. A keď sa pluralita stratí, prevencia sa môže zmeniť na presadzovanie jediného rámca.

Preto tu musia byť poistky. Tvrdé pravidlá vstupu do školy, transparentnosť materiálov vopred, povinné zverejnenie zdrojov, kontrola rodičov a školskej samosprávy, zákaz politickej mobilizácie v školských aktivitách, rotácia dodávateľov a reálna možnosť alternatívnych modulov.

Pilier II nie je o jednej platforme. Je o tom, kto smie vstupovať do škôl, kto nastavuje obsah a či existuje reálna konkurencia prístupov.

PILIER III: Nahlasovanie, „aplikácia“ a riziko centrálnej brány

Tretí pilier je najpraktickejší. Komisia chce podporiť nahlasovanie, uchovanie dôkazov a prepojenie obetí na pomoc, aj cez používateľsky jednoduché riešenie. Ako príklad uvádza francúzsky model aplikácie 3018. Logika je jasná. Dieťa ani rodič nemajú tápať, kam sa obrátiť, čo uložiť, čo je dôkaz a kto pomôže.

Práve tu však vzniká riziko „centrálnej brány“. Keď sa vytvorí jednotná infraštruktúra, má tendenciu rásť. Najprv rieši šikanu, potom „súvisiace“ javy, neskôr sa do nej začne tlačiť spolupráca s platformami. Z dobrého nápadu sa môže stať kanál na spravovanie online správania. Ak štát nemá kapacity, príde tlak na automatizáciu a delegovanie bez reálnej kontroly.

Poistky sú nevyhnutné. Jasné účelové ohraničenie, zber len nevyhnutných údajov, kontrola prístupov, zrozumiteľné verejné štatistiky o tom, čo sa hlási a ako sa prípady riešia, a najmä tvrdá hranica medzi pomocou obetiam a zásahmi do obsahu. Ak sa tieto dve roviny začnú miešať, z nástroja pomoci sa stane ďalší mechanizmus tlaku na online priestor.

Pilier III môže pomôcť najviac. Práve preto musí mať najtvrdšie brzdy, aby sa nerozšíril mimo účel.

Áno ochrane detí, nie novému režimu

Akčný plán Komisie sa dá čítať dvoma spôsobmi. Verejnosť naprieč štátmi EÚ víta snahu pomôcť deťom v prostredí, kde im často chýbajú praktické nástroje a kde aj rodičia neraz ťahajú za kratší koniec. Ocení tlak na prevenciu, požadovanie zodpovednosti od platforiem a podporí nahlasovanie aj dostupnosť a prepojenosť služieb.

Na druhej strane, keď niečo prichádza z Bruselu, skúsenosť velí zvýšiť ostražitosť. Silná a emotívna téma sa dá použiť aj na budovanie mechanizmov, ktoré sa neskôr rozširujú. V prvom pilieri cez gumový pojem „škodlivosti“ obsahu a privilegované kanály do moderácie. V druhom pilieri cez metodiky a siete, ktoré môžu zabetónovať jeden dodávateľský ekosystém a udržiavať otvorené dvere do škôl. V treťom pilieri cez centrálne nahlasovanie, ktoré sa môže časom posunúť od pomoci obetiam k správe online správania.

Rozumný prístup nie je plán zrušiť. Rozumný prístup je nasadiť poistky. Zúžiť definície, vynútiť transparentnosť, udržať pluralitu v školách, zakázať politickú mobilizáciu pod školskou nálepkou a ustrážiť, aby sa pomoc obetiam nikdy nezmenila na tichý režim regulácie. Ochrana detí je cieľ. Len by sme na jeho oltári nemali obetovať slobodu slova ani suverenitu škôl.