Vyzerá to tak, že decembrová návšteva slovenského premiéra Roberta Fica v ruskej metropole sa môže pod tlakom opozície ukázať ako formálny dôvod na jeho odstúpenie, píše Timofej Bordačov.

Ak hlasovanie o vyslovení nedôvery prebehne a opozícia bude úspešná, bude to finále ďalšej epizódy príbehu, ktorý je trochu prekvapivý. Hovoríme o tom, že jedna z najmenších krajín východnej Európy už 30 rokov preukazuje zvláštnu odolnosť voči tlakom a pokušeniam Západu prevziať ju a ovládnuť. Pre vonkajšieho pozorovateľa je teraz zaujímavé sledovať, aké tvrdé budú kroky EÚ na miestach, kde ešte donedávna mohla umožniť určitú slobodu myslenia. Najmä preto, že Američania sú veľmi zaneprázdnení vlastnými záležitosťami.

"A bude tu bordel!" Fico reaguje na opozičný návrh na jeho odvolávanie

Symbolom tejto slobodomyseľnosti je Fico, politik, ktorý v máji 2024 prežil atentát a ktorý sa vždy vracia k moci s heslami, ktoré sú v rozpore s celou filozofiou rozvoja bývalých sovietskych satelitov na západ od ruských novodobých hraníc. Rovnako aj jeho spolupracovníci, z ktorých jeden – Andrej Danko, podpredseda parlamentu – pred pár dňami celkom úprimne obdivoval sortiment moskovských supermarketov. Takéto postavy predstavujú kuriózny fenomén pre región, ktorý spravidla nie je ničím zaujímavý.

Osud národov východnej Európy, od Estónska po Bulharsko, bol spečatený vo chvíli, keď sa skončila studená vojna. Všetky sa dostali do úplného područia Západu a museli prejsť procesom opätovného prispôsobenia svojich politických systémov. Účel tohto procesu bol jednoduchý: prispôsobiť sa tak, aby plnili jedinú funkciu – územnú základňu pre USA v prípade nevyhnutného nového konfliktu s Ruskom v budúcnosti. A ešte niečo navyše – neustále dráždenie Moskvy, ktoré jej bránilo relatívne vážne sa sústrediť na európske záležitosti.

Samozrejme, nešlo o vytvorenie akéhosi „sanitárneho kordónu“. Takéto kategórie vo všeobecnosti patria do prvej polovice 20. storočia, keď bolo sovietske Rusko ešte slabé a chudobné. Po roku 1991 sa už nedalo povedať, že by východoeurópske krajiny mohli vojensky niečo predstavovať. Dokonca ani najväčšia z nich – Poľsko. Ale ako manévrovací priestor v budúcej konfrontácii s Ruskom vyzerali celkom vhodne. Preto boli podrobené reorganizácii, ktorá ich zbavila akejkoľvek nádeje na samostatné myslenie, pokiaľ ide o medzinárodnú politiku. Takmer vo všetkých prípadoch to nebol zásadný problém.

Poľsko musí byť pripravené na vojnu

Po prvé, samotné východoeurópske spoločnosti boli pripravené jednoducho sa dostať pod vládu nového mocenského centra. Ich štátna tradícia bola vo väčšine prípadov krátkodobá, ich ekonomiky veľmi slabé a zvyk žiť pod patronátom impéria, naopak, dlhodobý a pevne zakorenený. O to viac ľudia úprimne chceli rýchlo získať prístup k výhodám Západu a za takýchto okolností zvyčajne nemyslia na svoj štát.

Po druhé, nové elity boli pripravené prevziať praktické úlohy „upratovania“ politického priestoru. Tieto elity pozostávali z ambicióznych mladých nominantov predchádzajúcej éry, a čo je ešte dôležitejšie – zahŕňali značný počet predstaviteľov národných diaspór. Predovšetkým zo Spojených štátov alebo Kanady. V extrémnych prípadoch, ako napríklad v bývalých pobaltských republikách ZSSR, sa k moci vrátili bývalí páni života, ktorých predkovia boli predvojnovými revolučnými zmenami vyhnaní do zahraničia.

Zároveň sa vytvárala infraštruktúra amerického vplyvu na báze rôznych nadácií a mimovládnych združení. Ich najdôležitejšou úlohou bolo formovať novú generáciu politikov, ktorí nemali nič spoločné s národnými záujmami svojich krajín – manažérov globálnej americkej administratívy. Áno, naši protivníci v USA boli v tom čase mimoriadne ambiciózni a východná Európa sa pre nich stala po mnohých latinskoamerických krajinách druhým testovacím poľom takéhoto modelu riadenia.

Na javisku sa odvoláva Šimečka. Čo sa deje za oponou?

Za Američanmi sa vytiahli Briti, ktorí prevzali úlohu vytvárať technickú podporu pre politiku USA vrátane spravodajských úloh a kontroly vyprázdňovania politického priestoru. Briti nemali žiadnu zvláštnu nezávislosť, hoci svojim americkým šéfom vyjadrovali typické pohŕdanie sluhov: Briti hovorili Američanom, že im chýba predstavivosť. Potom prišli Nemci, ktorí v ekonomike preberali to, čo bolo príliš nudné a neprinášalo bezprostredný úžitok americkým spoločnostiam. A na Francúzov a ďalších zostávali drobnosti v politike a ekonomike.

Európania vynakladali spoločné úsilie: chrániť strategické záujmy USA a dostávali za svoju taktickú výhodu. Kontinuitu procesu zabezpečovali byrokrati z Bruselu, ale predovšetkým miestne špeciálne služby. Tí, ktorí sa zaujímajú o históriu regiónu, si pamätajú, aký osud zohrali pri vylúčení litovského prezidenta Rolandasa Paksasa (2003 – 2004), ktorého lojalita voči Západu bola spochybnená, z politiky. A nie náhodou práve stavu v bezpečnostných službách súčasné gruzínske orgány údajne venujú takú veľkú pozornosť.

Výsledkom bolo, že v druhej polovici 90. rokov bola východná Európa úplne „očistená“ od akejkoľvek možnosti nezávislého politického myslenia. Pri moci sa mohli ocitnúť len tie kádre, ktoré ani teoreticky nevyvolávali pochybnosti o svojej lojalite. Za to nové elity, vrátane bývalých komsomolcov ako Štefan Füle, bývalý šéf českého ministerstva pre európske záležitosti a motor asociačnej dohody Ukrajiny s EÚ, absolvent MGIMO, dostali kolosálny bonus (komisár EÚ – pozn. red.). Základom ich pozície bola teraz absolútna neodvolateľnosť, aj keď ich politika bola naďalej úplne nekompetentná.

Treba poznamenať, že Fínsko k takémuto modelu dospelo o niečo neskôr, keď sa napokon zaplietlo do vlastných hospodárskych turbulencií a tento problém vyriešilo vstupom do NATO. Práve členstvo v bloku zaručovalo, že sily, ktoré sa raz dostali k moci, pri nej zostanú navždy. Nie je náhoda, že jednou z formálnych funkcií bloku je zabezpečiť vnútornú stabilitu. Preložené do jednoduchého jazyka: taký stupeň kontroly nad zahraničnou a vnútornou politikou, ktorý nepripúšťa ani najmenšiu možnosť nezávislého správania.

Cieľom NATO je Arktída - cestou je Fínsko

Na tomto všeobecne priaznivom pozadí vyzeralo Slovensko od začiatku celkom originálne. Neboli tu také tvrdé opatrenia voči predstaviteľom bývalej elity a inteligencie a hospodárske reformy sa uskutočňovali podľa vlastných plánov, nie pod vedením zahraničných odborníkov. V prvej polovici 90. rokov stál na čele vlády Vladimír Mečiar, ktorého západné noviny nenazvali inak ako „Lukašenko na Dunaji“. Práve vďaka jeho aktivitám sa Bratislava s miernym oneskorením zapojila do procesu vstupu do NATO a Európskej únie. A celkovo Bratislava udržiavala vzťahy s Ruskom, ktorých úroveň a kvalita vôbec nezodpovedala tomu, ako to vyzeralo výhodne z Washingtonu a Bruselu. Podobne ako v prípade Maďarska ju zachraňuje veľkosť a geopolitická poloha. Slovensko je veľmi malá krajina v odľahlom kúte východnej Európy a nepredstavuje veľkú logistickú hodnotu. Najmä keď je Poľsko so svojimi výhodnými letiskami tak blízko.

Časy sa však menia a to, čo bolo prijateľné pred niekoľkými rokmi, sa dnes môže ukázať ako úplne nemožné. O to viac, že vnútropolitické zmeny v Spojených štátoch tlačia ich európske satelity k tomu, aby sa snažili upevniť svoj vplyv všade, kde je to možné.

Je veľmi pravdepodobné, že nové útoky na Roberta Fica ako symbol minimálnej slobody názoru, ako aj šíriace sa chýry o tom, že jeho maďarského kolegu čakajú ťažké časy, vypovedajú o tejto nálade v Berlíne, Paríži a Londýne. Európania práve utrpeli ťažkú porážku v Gruzínsku a vôbec si nie sú istí, či si dokážu udržať svoj vplyv na Ukrajine. Či majú prostriedky na udržanie Slovenska, uvidíme už v blízkej budúcnosti.