Kardinál Grzegorz Ryś na Spiši: Cieľom synodality je evanjelizácia

Stretnutie sa nieslo v otvorenej atmosfére a bolo venované najmä synodálnej podobe Cirkvi, evanjelizácii, formácii laikov, pastorácii mladých, kňazským povolaniam, rodine a liturgii. Kardinál opakovane zdôraznil, že synodalita nie je cieľom sama osebe, ale cestou, ktorá má viesť k účinnejšiemu ohlasovaniu evanjelia.

„Cieľom nie je synodalita. Cieľom je evanjelizácia,“ zdôraznil kardinál Ryś hneď v úvode svojho vystúpenia. Cirkev podľa neho evanjelizuje predovšetkým ako spoločenstvo a jedným z najväčších ohrození jej vierohodnosti je rozdelenie. Práve svedectvo ľudí, ktorí dokážu napriek rozdielnosti kráčať spolu, môže byť v dnešnom polarizovanom svete silným znamením evanjelia. Synodalita preto neznamená uniformitu, ale schopnosť žiť jednotu v rozmanitosti.

Kardinál upozornil aj na základnú dôstojnosť každého pokrsteného. V Cirkvi vieme pomerne presne pomenovať úlohu biskupa, kňaza či dekana, no podľa neho si treba oveľa častejšie klásť otázku, aké je poslanie človeka jednoducho preto, že je pokrstený. „V synodálnej Cirkvi nie je nikto, kto robí všetko. Duch Svätý dáva svoje dary rôznym ľuďom a každý je pozvaný slúžiť tým, čo prijal,“ zaznelo počas stretnutia.

Za mimoriadne výstižný obraz synodálnej Cirkvi označil liturgiu. Liturgia podľa neho nie je individuálnym výkonom kňaza, ale slávením celého zhromaždeného spoločenstva. Každý v nej má konať to, čo mu podľa jeho služby patrí. Kardinál ako príklad uviedol stáleho diakona: nemôže konať to, čo patrí kňazovi, no zároveň mu nemožno odoprieť službu, ktorá mu vlastne prináleží. Aj ars celebrandi – umenie sláviť – sa preto netýka iba celebranta, ale celého spoločenstva. V tejto súvislosti pripomenul vernosť Druhému vatikánskemu koncilu a liturgickej reforme, ktorá z neho vyrástla.

Významnú časť stretnutia tvorila diskusia. Na otázku, ako prebudiť laikov k väčšej spoluzodpovednosti za život Cirkvi, odpovedal veľmi prakticky: „Treba začať. Keď sa začne, ľudia sa pridajú.“ Kľúčovým slovom je podľa neho formácia. Tá má vychádzať z krstu a nemá nevyhnutne začínať vytváraním nových štruktúr či podujatí. Cirkev má začať od toho, čo už má – napríklad od nedeľnej Eucharistie a ľudí, ktorí pravidelne prichádzajú do kostola. Zároveň upozornil, že jedným z najväčších rizík pastoračných iniciatív je ich krátkodobosť: niečo sa začne, no po určitom čase sa od toho ustúpi. Formácia však potrebuje trpezlivosť, kontinuitu a osobné nasadenie kňazov.

Silno zaznela aj téma mladých a nových duchovných povolaní. Kardinál Ryś upozornil, že samotné vyučovanie náboženstva nemožno automaticky považovať za evanjelizáciu. Ako príklad uviedol skúsenosť z Lodže, kde pri príprave podujatia pre mladých položili mladým ľuďom otázku, čo by sa chceli opýtať Ježiša. Jedna z odpovedí znela: „Nechcem sa ho opýtať nič.“ Kardinál k tomu poznamenal, že táto odpoveď núti Cirkev k vážnemu spytovaniu: môžeme mladých roky vyučovať náboženstvo, a predsa v nich nemusí vzniknúť živý vzťah ku Kristovi.

Pre pastoráciu mladých preto odporučil návrat ku kerygme – k jasnému a živému ohlasovaniu Ježiša Krista. Stretnutia s mladými majú podľa neho vychádzať zo silného evanjeliového textu, byť dobre pripravené, dynamické a smerovať ku konkrétnemu osobnému osloveniu. „Môžeme pripraviť koncert alebo veľké podujatie, ale ak v ňom chýba kerygma, ešte to nemusí byť evanjelizácia,“ upozornil. V súvislosti s poklesom počtu kňazských povolaní zároveň pripomenul aj jednoduchú skutočnosť: ak chceme, aby mladí uvažovali o kňazstve, musíme s nimi o kňazskom povolaní hovoriť konkrétne a otvorene.

Ďalším okruhom bola pastorácia manželstva a rodiny. Kardinál poukázal na potrebu serióznej a dlhodobejšej prípravy mladých ľudí na manželstvo, ktorú možno chápať ako istú formu katechumenátu. Nestačí podľa neho očakávať, že mladí automaticky prijmú ponuku Cirkvi. V dnešnom svete majú pred sebou množstvo možností a povinností a Cirkev ich musí osloviť obsahom, pri ktorom rozpoznajú, že sa skutočne dotýka ich života. Formácia preto musí byť kvalitná, konkrétna a zrozumiteľná.

V odpovedi na otázku o správnom chápaní synodality kardinál zdôraznil, že ide o rozlišovanie v spoločenstve, nie o presadzovanie individuálnych predstáv. Takéto rozlišovanie vyrastá z modlitby a zo Svätého písma. Pripomenul tiež učenie Druhého vatikánskeho koncilu o charizmách: dary Ducha Svätého nepatrili iba prvotnej Cirkvi, ale Duch ich dáva Cirkvi v každej dobe. Platí to aj dnes.

Osobitne silno zaznela poznámka o pôsobení Ducha Svätého v živote kňaza. Kardinál pripomenul, že kňaz prijal Ducha Svätého pri krste, pri birmovaní i vo sviatosti posvätného stavu, a dodal: „My tomu veríme. Ale želali by sme si, aby to na kňazovi bolo aj vidieť.“ Nešlo iba o vtipnú poznámku, ale o výzvu, aby služba kňaza bola skutočne preniknutá živou vierou, modlitbou a pôsobením Ducha Svätého.

Spišský diecézny biskup Mons. František Trstenský po stretnutí ocenil jeho otvorenosť a praktický charakter: „Som veľmi vďačný pánovi kardinálovi za toto stretnutie. Nezostali sme iba pri všeobecných úvahách o synodalite. Jeho slová nás vracali ku konkrétnym otázkam nášho života: ako formujeme ľudí, ktorí už každú nedeľu prichádzajú do našich kostolov, ako ohlasujeme Krista mladým, ako hovoríme o povolaní, ako pripravujeme mladých na manželstvo a ako dávame priestor darom, ktoré Duch Svätý vložil do každého pokrsteného. Veľmi silno vo mne zostáva jeho veta, že cieľom nie je synodalita, ale evanjelizácia. Práve podľa ovocia evanjelizácie musíme posudzovať aj naše pastoračné rozhodnutia a štruktúry.“

Stretnutie tak nebolo iba reflexiou o synodalite, ale predovšetkým pozvaním k osobnému a pastoračnému obráteniu. Kardinál Ryś pripomenul, že mnohé potrebné štruktúry už Cirkev má. Otázkou je, či ich napĺňa skutočným počúvaním, spoločným rozlišovaním a spoluzodpovednosťou. Synodálna Cirkev sa nezačína zmenou organizačnej schémy, ale obrátením vzťahov – a jej cieľom zostáva jedno: aby ľudia stretli Ježiša Krista a prijali evanjelium.

Zdroj: Spišské biskupstvo

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk