Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan zavŕšil týždeň núdzovej diplomacie na záchranu ohrozenej ukrajinskej dohody o obilí tým, že zdvojnásobil svoje rozhodnutie brániť rozširovaniu NATO, čím opätovne upriamil pozornosť na diferencované viacsektorové postoje Turecka v čase, keď rusko-ukrajinská vojna vstupuje do svojho deviateho mesiaca.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj a americký štátny tajomník Antony Blinken sa začiatkom tohto týždňa poďakovali Erdoganovi za to, že Rusko opäť zapojil do multilaterálnej dohody o pokračovaní vývozu ukrajinského obilia krátko po tom, ako Kremeľ vyhlásil, že od dohody odstupuje. Tento obrat nasledoval po utorkovom telefonáte medzi Erdoganom a ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Erdogan zabezpečil Putinov záväzok opätovne vstúpiť do dohody, ktorú v júli sprostredkovalo Turecko a OSN, výmenou za záruky zamerané na upokojenie rastúceho zoznamu bezpečnostných, politických a logistických sťažností Moskvy v súvislosti s dohodou.

Oživenie dohody o obilí zo strany Ankary prišlo v nadväznosti na Erdoganovo októbrové oznámenie, že prijal Putinov predchádzajúci návrh na premenu Turecka na “centrum zemného plynu”. Turecko, povedal Erdogan v októbri, “bude aj centrom zemného plynu. Na našom poslednom stretnutí sme sa s Putinom dohodli na tejto otázke. Vytvoríme tu uzol s plynom prichádzajúcim z Ruska.” Technické podrobnosti týkajúce sa tohto návrhu ruská strana, ktorá v situácii prudkého poklesu vývozu energie do EÚ aktívne hľadá alternatívne trasy pre plyn, nespresnila. Putin minulý týždeň na tlačovej konferencii pri otázke o projekte pochválil Erdogana ako spoľahlivého partnera. “Spolupráca s Tureckom je pre nás jednoduchšia. Prezident Erdogan je mužom svojho slova… a je pre nás jednoduchšie kontrolovať Čierne more,” povedal.

Erdogan sa dôsledne – a do značnej miery úspešne – stavia do pozície hlavného sprostredkovateľa v ukrajinskej vojne, pričom sa rozchádza so spojencami z NATO a presadzuje pozíciu kvalifikovanej neutrality. Hoci Ankara opakovane odsúdila Moskvu za začatie invázie a predtým podporila Ukrajinu dodávkami bezpilotných lietadiel Bayraktar TB2, Turecko sa vyznamenalo ako dôrazný zástanca rokovania o urovnaní s cieľom ukončiť vojnu v čase, keď takéto výzvy Kyjev a niektorí západní lídri odsudzujú ako urážlivé a nemorálne. Turecký minister zahraničných vecí Mevlut Cavusoglu v auguste naznačil, že niektoré krajiny NATO “chcú, aby vojna pokračovala”, čím ešte viac zvýraznil výrazný rozdiel v prístupe Ankary a niektorých západných krajín ku kľúčovej otázke, ako by sa mal konflikt na Ukrajine ukončiť. Turecko ďalej posilnilo svoj mandát sprostredkovateľa, keď sa minulý mesiac spolu so Saudskou Arábiou pripojilo k sprostredkovaniu rozsiahlej dohody o výmene väzňov medzi Ruskom a Ukrajinou.

Aj keď sa Erdogan snaží presadiť ako kľúčový mocenský činiteľ vo vojne, zdvojnásobuje svoj postoj ako jeden z mála zostávajúcich kandidátov na členstvo v NATO, ktorými sú Švédsko a Fínsko. Ankara takmer sama zablokovala prístupový proces, o ktorom šéf NATO Jens Stoltenberg predtým ubezpečil, že “prebehne veľmi rýchlo”, a drží ich ponuky ako rukojemníkov súboru bezpečnostných a politických požiadaviek. Erdoganov zoznam zahŕňa zrušenie embarga na predaj zbraní Ankare a vydanie švédskych a fínskych občanov, ktorých turecké orgány označili za teroristov. Švédska a fínska vláda signalizovali ochotu vyhovieť niektorým požiadavkám Ankary, pričom Švédsko sa zaviazalo zrušiť embargo na predaj zbraní, ale v iných otázkach sa zdráhajú. Fínski predstavitelia údajne v septembri uviedli, že nezrušia predtým zamietnuté žiadosti Turecka o vydanie, pričom tieto rozhodnutia označili za konečné.

Čavušoglu počas tlačovej konferencie so Stoltenbergom začiatkom tohto týždňa povedal, že Švédsko a Fínsko si ešte nesplnili svoje záväzky vyplývajúce z predchádzajúcej dohody, ktorou sa zrušili námietky Ankary voči ich ponukám do NATO. Erdogan súhlasil, že sa stretne s novým švédskym premiérom Ulfom Kristerssonom, aby o tejto záležitosti ďalej rokovali, ale trval na tom, že Turecko svoje požiadavky nezmení. “Náš postoj sa nezmenil,” povedal podľa ABC News. “V boji proti terorizmu neexistujú žiadne kompromisy a nemáme v úmysle robiť žiadne ústupky.”

Agentúra Bloomberg uviedla, že Turecko pravdepodobne do konca roka nedá zelenú švédskej kandidatúre do NATO, pričom sa odvolávala na “predstaviteľov oboznámených s touto otázkou”. Zatiaľ čo Fínsko má zrejme pevnejšiu pôdu pod nohami, Ankara plánuje hlasovať o oboch žiadostiach v rovnakom čase, poznamenala agentúra Bloomberg. Experti tvrdia, že Erdogan má len málo dôvodov vzdať sa svojho jedinečného vplyvu na Helsinki a Štokholm až do parlamentných volieb v Turecku v júni 2023, a dodávajú, že formálne požiadavky Ankary od oboch uchádzajúcich sa krajín sú dymovou clonou pre ústupky – pravdepodobne vrátane predaja stíhačiek F-16 -, ktoré sa snaží vynútiť od Washingtonu. “Ponukou na členstvo Fínska a Švédska sa snaží využiť tieto dva vyjednávacie žetóny, aby od Západu niečo získala,” povedal analytik Ilhan Uzgel pre VOA News

Panuje všeobecná zhoda, že Erdoganova obratná diplomacia a tvrdé vyjadrenia o NATO majú čiastočne podporiť jeho neistú domácu pozíciu, ale v hre je aj hlbší kalkul. Postoj Ankary medzi Ruskom a Západom hovorí o Erdoganovej expanzívnej vízii Turecka ako nenahraditeľného mocenského hráča – ak nie veľmoci – v prechode k multipolárnemu svetu. Erdoganove ambície, ktoré sa tiahnu už mnoho rokov a vychádzajú z eklektickej zmesi ideológií, neboli vyvolané ruskou inváziou na Ukrajinu z 24. februára. Rusko-ukrajinská vojna skôr vytvorila priaznivé geopolitické prostredie pre Ankaru, aby mohla viesť účinnú viacsektorovú zahraničnú politiku.

Rýchle a rozhodné ruské víťazstvo by odstránilo potrebu neutrálneho sprostredkovateľa, akým je Turecko, rovnako ako ochota západných politikov zapojiť sa do priamych rokovaní s Moskvou. Vleklý charakter konfliktu, jeho mnohovrstevnatý politický podtext a ďalekosiahle hospodárske dôsledky vytvorili pre tureckú diplomaciu jedinečné príležitosti a Erdogan ukázal, že ich mieni čo najlepšie využiť.