Iránsky útok na Izrael dostal Netanjahua do úzkych

Je to prekvapujúca situácia: takmer celý svet vyzýva Izrael, aby nereagoval na iránsky úder, pretože bol odpoveďou na útok na iránsky konzulát v Damasku, a napriek tomu všetci diskutujú o pravdepodobných scenároch izraelskej reakcie, píše Petr Akopov pre Ria Novosti

17. 04. 2024 | Zo zahraničia | 5 min. čítania | 0 komentárov |

Na snímke izraelský premiér Benjamin Netanjahu

Bratislava 16. apríla 2024 (HSP/Ria/Foto:TASR/AP-Abir Sultan)

▶ ❚❚ ↻

Zaútočí Izrael v najbližších dňoch na iránske územie, alebo dá prednosť odvetnému útoku proti iránskym spojencom v Libanone? Táto otázka nie je nerozumná. V prípade útoku na Irán bude nasledovať odvetný úder, ktorý, ako sľubuje Teherán, bude rádovo silnejší ako útok zo 14. apríla. Ak ho Izrael a jeho spojenci neodrazia, ako to urobili túto nedeľu, dôjde k nekontrolovateľnej eskalácii a môže dôjsť k použitiu jadrových zbraní židovským štátom.

Takýto scenár nevyhovuje takmer nikomu – okrem najzatvrdnutejších jastrabov v USA a Izraeli. A svetové spoločenstvo má všetky možnosti, aby mu zabránilo, preto nedôjde k žiadnemu masívnemu izraelskému útoku na Irán (a už vôbec nie na zariadenia jeho jadrového priemyslu). A čo sa teda stane?

Nastane nová realita na Blízkom východe vo všeobecnosti a v situácii Izraela zvlášť. Táto nová realita v skutočnosti nastala už 7. októbra minulého roka, ale 14. apríla sa proces jej formovania zavŕšil.

Začatím operácie v pásme Gazy dal Izrael do stávky všetko – a za šesť mesiacov nebol schopný poraziť Hamas ani vytlačiť Palestínčanov. Práve uvedomenie si patovej situácie viedlo Netanjahua k tomu, aby sa 1. apríla uchýlil k provokácii.

Útok na iránsky konzulát v Damasku, ktorý mal za následok smrť iránskych generálov, mal vyvolať eskaláciu konfliktu, teda prinútiť Teherán zaútočiť na Izrael (minimálne z Libanonu alebo Sýrie), po čom by Netanjahu žiadal americkú intervenciu a podporu operácie proti libanonskému Hizballáhu a zároveň podporu pokračovania operácie v Gaze.

Ale tak primitívne oklamať Bidenovu administratívu sa Izraeleu nepodarilo: Washington jasne pochopil význam Netanjahuových provokácií. V dôsledku toho Irán demonštratívne zaútočil na Izrael a USA odmietli podporiť Netanjahuov odvetný úder proti Iránu. A nielen na Irán – Američania mu nepomôžu ani ak zaútočí na Libanon a bez toho sa Netanjahu neodváži konať.

To znamená, že izraelský premiér sa ocitol v slepej uličke – alebo skôr v akomsi zugzwangu, keď každý jeho ďalší mocenský krok zhorší jeho (a izraelskú) pozíciu. Zaútočiť na Irán je nemožné, zasiahnuť Libanon (a ísť do vojny s nepriateľom rádovo silnejším ako Hamas) je nemožné a dokonca aj pokračovať v operácii v Gaze je čoraz ťažšie. Sľúbená ofenzíva na Rafah – odrezanie sektora od egyptských hraníc – by bola nielen veľmi krvavá pre IDF, ale mala by za následok aj obrovské palestínske obete, čo by z Izraela definitívne urobilo genocídnu krajinu v očiach prakticky celého sveta.

Napriek tomu sa Netanjahu pravdepodobne ešte pokúsi zaútočiť na Rafah – ak sa mu, samozrejme, podarí udržať sa na svojom mieste. Po kauze s Iránom môže Washington zintenzívniť úsilie o výmenu Netanjahua, a to aj vďaka tomu, že izraelská politická elita čoraz viac pripomína nádobu s pavúkmi. Prímerie je možné len dovtedy, kým väčšina elity stále verí, že sa podarí “reformovať” Gazu, t. j. zničiť Hamas, rozdeliť sektor na dve časti a odobrať mu kus územia. Len čo začne prevládať pochopenie, že to nie je možné, začne sa tradičné hľadanie obetného baránka a Bidenova administratíva bude môcť uskutočniť kombináciu výmeny Netanjahua a donútenia Izraela k mieru. Presnejšie povedané, hľadať možnosti, ako prekonať slepú uličku, do ktorej sa Izrael v Gaze dostal.

Nová realita sa však kvôlil tomu nezruší, pretože sa týka celej situácie na Blízkom východe. Prvý priamy úder proti Izraelu z územia jednej z najsilnejších moslimských krajín v regióne (po vojne v roku 1973 došlo len k jednorazovému úderu zo strany Iraku v roku 1991, ale to bolo v inej geopolitickej realite a súviselo to so začiatkom americkej operácie proti Iraku “Púštna búrka”) vytvára pre Izrael úplne novú situáciu. Odteraz je konfrontovaný nielen s Palestínčanmi, libanonským Hizballáhom, zničeným Jemenom a Sýriou – partnermi a s
pojencami Iránu -, ale aj so samotnou islamskou republikou. Tabu na priame údery z iránskeho územia bolo zrušené – a samotný Izrael pre to urobil všetko. Desaťročia teroristických útokov a atentátov na iránskych vojenských a jadrových vedcov na území Iránu a iných krajín v regióne, raketové útoky na Iráncov v Sýrii a ďalšie provokácie napokon dostali situáciu na novú úroveň. Irán sa už nebude obmedzovať na nepriame odpovede na izraelské údery a Izrael sa s tým bude musieť zmieriť.

Áno, americký (a v širšom zmysle západný) dáždnik môže židovský štát chrániť, ale len zatiaľ. Celková rovnováha síl v regióne a vo svete sa mení nie v prospech USA a Izraela, ale izraelské elity sa naďalej správajú, akoby im bolo všetko dovolené. Práve tento pocit beztrestnosti viedol k pokusu o vyčistenie Gazy – a tiež umožňuje izraelským orgánom (a opozícii) ignorovať všetky výzvy na spravodlivé riešenie palestínskej otázky, t. j. blokovať všetky plány na vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu a vyriešenie otázky Jeruzalema.

Teraz sa tento pocit beztrestnosti vytráca a príležitostí na provokácie je čoraz menej. Ak chce Izrael pretrvať ako štát židovského národa, musí urobiť viac než len vymeniť Netanjahua. Musí uznať novú realitu, zmeniť sa a prispôsobiť sa jej – umožniť Palestínčanom žiť. Nemá inú možnosť: pokusy naďalej ignorovať realitu sa skončia katastrofálne.

Prečítajte si tiež:

Pošlite nám tip

NAŽIVO

Predsedníčka Európskeho parlamentu Roberta Metsolová informovala o nových iniciatívach, ktorých cieľom je modernizovať europarlament.