Homília Leva XIV. počas vigílie v Barcelone: Noc nie je zlyhanie, ale znovuzrodenie

Homília Svätého otca

Modlitbová vigília
Olympijský štadión „Lluís Companys“, Barcelona
Utorok 9. júna 2026

Aj my sme ako Nikodém, pútnici v noci.

Tento evanjeliový obraz nám predovšetkým ponúka posolstvo o ceste života. Naše putovanie, naše túžby a všetko, čo každodenne prijímame a prežívame, v radostiach i prehrách, v túžbach i plánoch, je výrazom nášho neustáleho hľadania: sme žobrákmi lásky, hladujeme a žíznime po pravde, hľadáme plný zmysel, ktorý nás podopiera, povzbudzuje a pomáha nám chápať tajomstvo nášho života. Keď pomaly napredujeme malými krokmi, sme povolaní viesť dialóg s prítmím našej vlastnej ľudskej situácie: chýba nám úplná pravda, nepoznáme do hĺbky tajomstvo seba samých ani pravú tvár druhých, nie vždy dokážeme pochopiť skrytú pravdu reality, ktorá nás obklopuje, ani udalostí, ktoré sa odohrávajú pred našimi očami. Hľadáme svetlo, ktoré nám osvetlí cestu.

Nikodém nám však hovorí aj o ceste viery. Nejde o chodník paralelný s cestou našej ľudskej existencie, ale o dve trasy, ktoré sú vždy navzájom prepojené. Ako sme počuli v evanjeliu, Boh tak miloval svet, že nám dal svojho jednorodeného Syna, a v ňom sa navždy zjednotil s naším telom. On je vždy pri Otcovi i pri nás. A tak vždy, keď sa tajomstvo nášho života rozvíja vo svetle nového dňa, vo všetkom, čím sme a čo konáme, stojíme v Božej prítomnosti a sme chránení jeho večným ramenom: náš život „je s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3, 3). A predsa niekedy zakúšame noc viery, námahu veriť, únavu ducha, pocit neprimeranosti pred volaním evanjelia, horkosť našich zlyhaní a strach, že nebudeme schopní obstáť.

Bratia a sestry, Nikodém nás učí, že tieto noci, ktoré sprevádzajú náš život, cestu viery i dejiny, v ktorých žijeme, sú miestom požehnania, priestorom na znovuzrodenie, lonom, ktoré vždy rodí nový život. Tieto noci nás obnažujú a vracajú nás k podstatnému. Snímajú z nás ľudské i náboženské masky, ktoré nosíme cez deň, aby nás nespoznali alebo aby sme o sebe vytvorili iný obraz, než akí v skutočnosti sme. Nechávajú nás odkrytých, v našich svetlách i tieňoch, a vracajú nás k pokore vedieť sa pozrieť na seba v pravde, bez domýšľavosti, že naša cesta je už zavŕšená a že kráčame, akoby sme mali jasné svetlo na všetko, na všetkých, ba dokonca aj na Boha.

Tento „prázdny priestor“, ktorý noc vytvára, aj keď prichádza v podobe utrpenia alebo nespokojnosti, sklamania alebo nevery, sa môže stať príležitosťou prijať nový život, zmeniť sa a obnoviť, „narodiť sa zhora“, ako hovorí Ježiš Nikodémovi. Boh totiž neprišiel súdiť svet pre jeho hriech a pre noc jeho nevernosti, ale poslal svojho Syna, aby ho spasil a dal svetu večný život.

Preto sme aj my povolaní nesúdiť „noci“: ani noci nášho života, ani noci Cirkvi, ani noci spoločnosti, ktorá nás obklopuje. V noci sa naopak máme vydať na cestu ako Nikodém, ďalej sa pýtať Pána, otvoriť sa vetru Ducha, aby sme noc už neprijímali ako znamenie zlyhania, ale ako začiatok nového života.

A keď myslíme na našu osobnú cestu, ale aj na noci našej cirkevnej cesty a na noci Španielska, jeho miest, jeho starých i nových chudôb, jeho spoločnosti a kultúry, môžeme sa pýtať: Akými nocami prechádzame? Čo nám naznačujú? Keď do nich vstúpime a s pokorou, bez predsudkov, sa pozrieme na skutočnosť toho, čím sme, k akej zmene sme povolaní? Kde sa máme obnoviť, ktorým smerom chceme ísť, akú spoločnosť chceme budovať?

Neprestávajme hľadať, klásť si otázky a viesť dialóg s Bohom i medzi sebou, aj v samom srdci noci. Kráčajme spoločne vo viere, ktorá uvádza do súladu rozmanitosť našich myšlienok a citlivostí, aby sme hľadali pravdu, ktorá nás vedie k spoločnému dobru, aby táto krajina bola priestorom otvoreným pre všetkých, kde je každý rešpektovaný v dôstojnosti svojej osoby a milovaný taký, aký je. Otvorme sa daru Ducha, hľadajme Pána ako Nikodém a prijímajme svetlo jeho evanjelia s istotou, že v sebe zakúsime nový život, prítomnosť, ktorá žehná, nezištnú lásku, ktorá nám pomôže prejsť z noci do svetla. Lebo Boh chce, aby sa nič nestratilo, a už teraz nám túži darovať večný život, aby nás priviedol k šťastiu, ktoré nemá konca.

Nech nám Pán na príhovor Panny Márie udelí milosť otvoriť sa mu a nechať sa rozhýbať vetrom jeho Ducha.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk