Golonka pre HS analyzuje olympijský turnaj. Problém je hlbší. Sú tu skupiny ľudí, ktoré to riadia podľa vlastných záujmov

Okrem mnohých iných úspechov má v zbierke aj dve olympijské medaily. A dostatok skúseností na to, aby vedel, v čom slovenský šport zlyháva.

V rozhovore pre Hlavné správy otvorene hovorí tom, ako u nás zabúdame na hráčov, ktorí slovenský hokej pomáhali dostať tam, kde je, o politike v športe, o Šatanovi, ale aj o tom, prečo Slovensko z Milána neprinieslo ani jeden cenný kov.

Hokejová legenda hovorí otvorene o Pálffym, Stümpelovi a Libovi, ktorých chválil aj samotný Gretzky, no doma ich už skoro nikto nespomenie. Ale aj o funkcionároch, ktorí cestujú namiesto neho preberať ceny do Ženevy, lebo pre neho na letenku nebolo.

Nedávno sa skončila zimná olympiáda, Slovensko neprinieslo ani jednu medailu. Odborníci hľadajú príčiny a najčastejšie sa spomína málo peňazí, zlá infraštruktúra, deti nemajú kde športovať… Čo si myslíte vy?

To nie je odpoveď na tri vety, to je téma na dlhú, odbornú analýzu. Ale my o tomto stave vieme svoje. Vieme, že stav nie je dobrý. A vieme aj to, že to nie je len otázka peňazí.

Keď budem hovoriť o hokeji, po rozdelení Československa nastal útlm. Roky sme len dobiehal k úrovni spoločného tímu, a v tom tíme boli Česi obrovská konkurencia. My sme sa im chceli priblížiť, a nakoniec sa nám to darilo. Mali sme čoraz viac hráčov v československom národnom mužstve, dokonca sme bývali kapitáni.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

A naraz prišlo rozdelenie. Tí, ktorí mohli, odišli do zahraničia. A dnes, keď sa vrátili, hovoria, že dobre urobili. Ale tí, ktorí sa vrátili budovať slovenský šport, narazili na nové prekážky. A tie sa začali podobať na staré časy – politika a šport sa začali prelínať, čo podľa mňa nikdy nebolo vhodné.

Stratili sme aj odbornú základňu. Predtým platilo, že každý, kto chcel trénovať prvú ligu, musel mať ukončenú Fakultu telesnej výchovy. Bez toho ste sa na lavičku ani nedostali. To všetko naraz padlo. A začali tu prevládať peniaze nad športovými výkonmi – individuálne záujmy niektorých hráčov, rozdiely medzi klubmi, Dukla mala prostriedky, iní menej. Celé to išlo opačným smerom, ako malo.

Pritom sme tu mali odborníkov svetovej úrovne. Laco Horský bol jeden z najväčších teoretikov hokejovej prípravy vôbec. Ešte za najťažšieho komunizmu, keď sa takmer nedalo vycestovať, mal s Tarasovom prednášky v Kanade pred tisíckami trénerov. Oni tam čerpali z našich skúseností – ako to robia tí Čechoslováci, že im konkurujú. A dnes? Ani slovo o Horskom. Zabudnutý.

Dnes sa pozrieme na našu ligu a čo vidíme? Úbytok divákov. Samí zahraniční tréneri – neviem kde predtým trénovali, nechcem kritizovať – a kopu zahraničných hráčov. Pritom my sme tých trénerov lifrovali do zahraničia ako odborníkov. Pôsobili v Nemecku, Švajčiarsku, Taliansku, Francúzsku, jeden dokonca v Španielsku. A teraz ich kupujeme späť od iných? Zostáva vlastne len jeden klub, ktorý stále stavia na slovenskom alebo českom trénerovi, a to je Nitra. Náš hráč potrebuje iný prístup. Keď mu nasadíš kanadský štýl – hrubý, fyzický, bez rešpektu k jeho technike – tak sa zrúti. Treba využiť jeho technické schopnosti a iným spôsobom ho dostať na potrebnú kondíciu.

Pozrite sa na Nórsko. Malý štát, podobné podmienky ako my, a nosia medaily domov, ako keby si nosili halušky. My sme s podmienkami, ktoré máme, nevytvorili nič. Lebo sme začali hľadať útočisko v zahraničných tréneroch namiesto toho, aby sme stavali na vlastnej škole.

Pálffy, Stümpel, Lukáč, Liba – počuli ste tieto mená v televízii? Vygumované, odrezané… Gretzky kedysi verejne povedal, že bol hrdý, že mohol hrať s Libom, že takého hráča stretol iba raz v celom hokejovom živote. A tu ani slovo. Prví tréneri, ktorí pôsobili vo veľkých zahraničných ligách, boli naši a dnes sa o nich vôbec nehovorí.

Dnes sa už ani nehovorí o tom, aký výkon hráč podal. Hovorí sa, koľko zarobí. A to je ten podstatný rozdiel. My sme hrávali pred 11 500 divákmi v starom štadióne. V novom je miest len 10 000. Tri prestavby štadióna som tu zažil a divákov ubúda. To je výsledok.

Hovorím z vlastnej skúsenosti. Mám 88 rokov a asi iba úplnou náhodou som bol kapitánom národného mužstva, náhodou som odohral 350 zápasov a dal 315 gólov, náhodou som na majstrovstvách sveta nastrelil 83 gólov, čo ani jeden z dnešných hráčov nedosiahol, aj keby sa všetci dali dokopy. A od hokejového zväzu mi k narodeninám neprišla ani gratulačná karta. Zato mi môj spoluhráč z Česka poslal zlaté hodinky s venovaním. „Bol si ten Jaguár, ktorý sa nebál. Malý, bojovný, rýchly. Dával si nám silu.“ Otvoril som ten balíček a nevedel som, čo sa deje. Keď nás vie oceniť iný štát lepšie ako my sami, niečo to hovorí o tom, kde máme problém.

Čo by to stálo, zobrať starého hráča na medzištátny zápas, priviezť ho na štadión, nechať ho hodiť čestné buly a povedať jeho meno nahlas? Aby každý v Košiciach vedel, že Liba tam hrával, aby v Spišskej vedeli, kto tam budoval hokej… Nitra to robí. Prečo ostatní nie?

V kultúre, v divadle vedia, kto bol Dibarbora, kto bol Kvietik. Tých starých hercov si ctia, lebo niečo vybudovali. Ale v športe to nefunguje. A to je ten podstatný rozdiel – v divadle môžeš urobiť reprízu, v športe je každý zápas premiéra. A tí, ktorí tých premiér odohrali najviac, sú dnes zabudnutí.

Už pred olympiádou sa opäť objavili hlasy, že do reprezentácie by nemali byť zaradení hráči z KHL. Má podľa vás politika miesto v športe?

Ja som apolitický človek, celý život. Môj otec mi povedal – keď raz budem počuť, že sa staráš o politiku, polámem ti obidve nohy a budeš na vozíku. Takže sa politiky nedotýkam.

Olympijské hry majú spájať národy, rasy, všetkých… O čom to je, keď sa niektorí – tí, ktorí ukončili kariéru a chcú byť vidieť v médiách – vyslovia v prospech jednej alebo druhej strany a tým spoločnosť rozdeľujú? Ja to pokladám za zbytočné. Keď môže byť vyše päťdesiat ruských hráčov v Amerike, prečo nemôžu tí istí ľudia nastúpiť na olympiáde? Nech každý dokáže na športovom poli, čo vie. Poznáme africké štáty, ktoré nemajú pomaly čo jesť, a predsa majú olympijských víťazov. Keď to dokážu oni, prečo by sme to nedokázali my?

Útočiť na ministerstvo športu, ktoré ani nestihlo poriadne vzniknúť, a hneď boli útoky, prečo tu je a na čo je – to nie je správna cesta. Ja si dovolím tvrdiť, že minister športu tu byť musí. A hráči z KHL majú byť v reprezentácii.

Ja som od prezidenta Putina dostal k osemdesiatke dres. Keď sa objavili hlasy, aby som ho vrátil, odpovedal som jednoducho – keď ten, kto to hovorí, vráti peniaze, čo zarobil v KHL, tak pôjdeme spolu a ja ten dres vrátim. Zneužívať niekoho výročie na politické predvádzanie sa pokladám za nehoráznosť. Mňa zaujíma šport, nie politika.

Pred necelým rokom, pred majstrovstvami sveta v hokeji, sa objavila aj kritika smerom k Mirovi Šatanovi. Že nestíha všetky funkcie, ktoré zastáva, že zlyhala jeho komunikácia s hráčmi a aj preto mnohí neprišli reprezentovať. Ako to vidíte vy?

Prosím vás pekne, nejaká komunikácia… Ja som zažil všetky režimy. Zažil som ľudovú demokraciu, chudobu, keď nebolo ani na maslo na chlebe, aj bohaté sezóny, keď sme boli oslavovaní. A o peniazoch sme vôbec nehovorili. Šport bol o tom, aby som podal najlepší výkon pre diváka, ktorý zaplatil lístok. To bolo moje presvedčenie.

Každý nech si vezme také sústo, na aké má. Pán Šatan by sa mal trošku ohliadnuť, kto ho nechal v Kanade, aby si urobil zmluvu. To veľmi rýchlo zabudol.

Ja by som nehovoril, že všetko závisí od jednej osoby. Problém je hlbší. Sú tu skupiny ľudí, ktoré to riadia podľa vlastných záujmov. Keď sme hrávali v KHL, bolo plno ľudí na štadiónoch. Hráčov mal Slovan a nehral podradnú úlohu. Ako je možné, že sa to rozpadlo? To sú myšacie vojny ľudí, ktorí uprednostňujú lokálne záujmy pred slovenským hokejom.

A stačí jeden príklad toho, ako to funguje. Keď sa zakladala Sieň slávy svetového hokeja v Ženeve, bol som medzi prvými pätnástimi zakladajúcimi členmi. Prišiel som za funkcionármi – nemám na letenku, stojí 1 200 frankov tam a späť. Pre mňa peniaze neboli. O niekoľko týždňov ma zavolali na štadión. Spýtal som sa prečo. Vraj chcú mi odovzdať tú cenu, lebo jeden náš funkcionár tam vycestoval a prevzal ju za mňa. Päť dní v Ženeve. Pre neho sa peniaze našli. Pre mňa nie. Tak sa pýtam – keď toto u nás funguje, ako môžeme čakať, že bude fungovať čokoľvek iné?

Napriek všetkému – pozeráte sa na budúcnosť slovenského hokeja s optimizmom?

Štvrté miesto na olympiáde je fantastický výsledok a ide do dejín. Gól, či dva naviac a výsledok mohol byť iný. Ale výsledok je výsledok. Nedívajme sa na to cez kritiku – každý nech si vstúpi do svedomia, aj funkcionári.

Teší ma predovšetkým jedno – sú tam slovenskí tréneri. To je základ. Komunikácia na striedačke – bezprostredne po prúseri, po góle, v zlomovom momente – musí byť v rodnom jazyku. To nie je detail, to je jadro práce trénera. Keď som ja stál na striedačke, komunikoval som so svojimi hráčmi po slovensky, a to fungovalo. Prečo by sme to dnes robili inak?

Ešte ma mrzí jedna vec. Slavkovský bol za to síce kritizovaný, ale v jednom mal pravdu – keď nemám medailu, nemám nič. On si uvedomuje, že má povinnosť vyhrávať, lebo v zahraničí sa naučil, že tam platí – vyhraj, alebo ťa niet. To je správna mentalita. A takých hráčov potrebujeme.

Ale aby sme ich mali, musíme zmeniť prístup k celej výchove. Keby nebolo rodičov, ktorí posielajú deti do Švajčiarska, Fínska, Švédska, nemali by sme takmer nič. Pritom tam sa nič lepšie nenaučia. Naučia sa tam len mentálne bojovať sám za seba, obstáť v cudzom prostredí. Ale hokej sa dá naučiť aj doma, ak vytvoríme podmienky. My sme vyrastali v jednoizbových bytoch. Dostali sme hokejku, korčule a trénera. A boli z nás majstri. Nie preto, že sme mali peniaze. Preto, že niekto v nás veril a vedel, čo robí.

Pýtam sa, koľko hráčov z ligy bolo na olympiáde? Jeden. A aj ten predtým pôsobil v zahraničí. Tak je tá liga dobrá? A tieto otázky sa musia riešiť.

Ale ja verím, že sa to zmeniť dá. Máme dobrých hráčov, máme tradíciu. Treba sa len prestať báť stavať na mladých – ja som začínal v sedemnástich, Slovan mal hráčov v šestnástich. A treba si vážiť tých, ktorí tu ten hokej budovali. Ale tu sa im len poďakuje a tým je to vybavené. My nepotrebujeme peniaze. Potrebujeme, aby niekto nahlas povedal, že Hossa, Stümpel, Pálffy urobili Slovensku dobré meno. A že tí starí, ktorí tu stavali základy, to nerobili zbytočne.