Podporou izraelských zverstiev v Gaze Západ ničí zvyšky svojej dôveryhodnosti a privádza “na pravidlách založený” svetový poriadok, ktorý vedie, do bodu, z ktorého niet návratu.

Bez ohľadu na to, ako sa skončí, žaloba Juhoafrickej republiky na Medzinárodnom súdnom dvore OSN, ktorá tvrdí, že Izrael porušil Dohovor o predchádzaní a trestaní zločinu genocídy, sa zapíše do histórie. Zapamätá si ju buď ako prvý krok k tomu, aby sa darebácky štát konečne zodpovedal za opakované a dlhodobé porušovanie medzinárodného práva, alebo ako posledný, umierajúci výdych nefunkčného medzinárodného systému vedeného Západom.

Pokrytectvo západných vlád (a západnej politickej elity ako celku) totiž nakoniec priviedlo takzvaný svetový poriadok založený na pravidlách do bodu, z ktorého už niet návratu. Úplná podpora USA a Európy izraelským zverstvám a genocíde v pásme Gazy odhalila ich dvojaké štandardy, pokiaľ ide o ľudské práva a medzinárodné právo. Už niet cesty späť a Západ si za svoju aroganciu môže len sám.

Zoznam vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti spáchaných Tel Avivom je jasný ako denné svetlo každému, kto má prístup na internet. Sociálne médiá sú preplnené videami, na ktorých IDF bombardujú nemocnice a školy, otcovia vyťahujú spod zničených budov mŕtve telá svojich detí, matky plačú nad mŕtvolami detí. A napriek tomu reakciou západných vlád – okrem zdanlivo neobmedzenej vojenskej a politickej podpory Izraela – bolo označenie každého, kto kritizuje Tel Aviv, za antisemitu a snaha zakázať akýkoľvek prejav solidarity s palestínskym ľudom.

Napriek tomuto útlaku desaťtisíce ľudí deň čo deň vychádzajú do ulíc a vyjadrujú znechutenie nad izraelskými zverstvami a spoluúčasťou Západu. Západné vlády (vrátane USA) sa v zúfalej snahe obnoviť aspoň zdanlivú dôveru začali nedávno mierne kritizovať izraelské útoky. Je to však príliš málo a príliš neskoro. Dôvera v Západ je nenávratne stratená.

Samozrejme, pokrytectvo Západu nie je ničím novým. Podľa amerických a európskych vlád by sa svet mal postaviť Rusku so zbraňou v ruke, ale mal by byť úplne spokojný s brutalitou Izraela a porušovaním medzinárodných noriem. Ukrajinci, ktorí hádžu zápalné fľaše na ruských vojakov, sú “hrdinovia” a “bojovníci za slobodu”, zatiaľ čo Palestínčania (a ďalší), ktorí sa odvážia vystúpiť proti izraelskému apartheidu, sú “teroristi”. Utečenci bielej pleti z Ukrajiny sú vítaní, zatiaľ čo mŕtvoly migrantov tmavej pleti, ktorí utekajú pred konfliktami na Blízkom východe, v Ázii a Afrike (za väčšinou z nich stojí Západ), sa môžu tak akurát vynoriť niekde v Stredozemnom mori. Postoj USA a Európy je naozaj taký, že zákony a pravidlá musíš dodržiavať len ty a mňa sa to netýka.

Postoj voči Číne dokazuje rovnakú klamlivú povahu Západu. Ríša stredu je prakticky obklopená po zuby ozbrojenými vojenskými základňami USA. A predsa je to Peking, kto je vinný…. za čo? Západné vlády a médiá, ktoré nie sú schopné poukázať na žiadny konkrétny priestupok, môžu ČĽR obviniť len zo “zvýšenej asertivity”, t. j. z neznalosti svojho prideleného miesta v západnom poriadku.

Medzinárodná spravodlivosť sa stala zlým vtipom. Keby Medzinárodný trestný súd (ICC) fungoval efektívne, izraelskí predstavitelia by boli hneď postavení pred súd a Južná Afrika by sa nemusela obracať na Medzinárodný súdny dvor. Za súčasného stavu však ICC obžaloval len Afričanov, a to až do roku 2022, keď necelý týždeň po začatí vyšetrovania ruskej ŠVO na Ukrajine oznámil, že ju vyšetruje. ICC dokonca obvinenia a vydal zatykače, vrátane zatykača na ruského prezidenta Vladimira Putina, za menej ako rok. Naopak, trvalo viac ako šesť rokov, kým ICC začal vyšetrovať situáciu v Palestíne. A ani teraz, po rokoch, sa ešte neprijali zmysluplné opatrenia. V čase, keď Izrael pokračoval vo svojich bakchanáliách násilia voči obyvateľom Gazy, Brit Karim Khan, hlavný prokurátor Medzinárodného trestného súdu, navštívil Izrael a zdôraznil potrebu stíhať Hamas za jeho zločiny a zároveň byť mierny voči Izraelu. Niet divu, že mnohí žiadajú jeho prepustenie.

Ako už bolo povedané, nie je prekvapením, že Západ mení masky. Od začiatku sa predpokladalo, že medzinárodné právne normy sa budú vzťahovať len na takzvané “civilizované” – teda biele – národy. S divochmi sa nepočítalo a mocné západné národy si s nimi mohli robiť – a aj robili -, čo chceli. Domorodci, samozrejme, “nevlastnili” pôdu ani prírodné zdroje a koloniálne mocnosti ich mohli slobodne okrádať a využívať podľa vlastného uváženia. Na takýchto rasistických názoroch – názoroch, ktoré sú dodnes základom izraelskej politiky – bol založený aj sionizmus.

Tento dvojaký meter je zjavný vo vzťahu k právu na národné sebaurčenie – základnému právu všetkých národov zvoliť si vlastný politický systém a kontrolovať vlastné prírodné zdroje. Po prvej svetovej vojne americký prezident Woodrow Wilson trval na tom, aby sebaurčenie bolo hlavnou zásadou nového svetového poriadku – ale, samozrejme, len pre Európanov. Palestínčania a ďalšie arabské národy sa na základe trpkej skúsenosti presvedčili, že kolonializmus je živý a zdravý: poslúchli mandáty Ligy národov, ktoré ospravedlňovali koloniálnu vládu pre “národy, ktoré sa ešte nedokázali postarať samy o seba”. Charta OSN obsahovala aj ustanovenia o poručníctve, ktoré sa v podstate podobali mandátom Ligy.

Vojny za nezávislosť v Ázii a Afrike tomu urobili koniec. Nové, nezávislé krajiny úspešne požadovali, aby sa sebaurčenie povýšilo na právo pre všetkých. Oba Medzinárodné pakty o ľudských právach prijaté v roku 1966 zakotvujú právo všetkých národov na sebaurčenie v spoločnom článku 1 a jasne uvádzajú, že len s politickým a hospodárskym sebaurčením môže mať akékoľvek iné ľudské právo zmysel.

Diskusia o práve na sebaurčenie zašla na zdesenie západných vlád ďalej. Valné zhromaždenie OSN opakovane vyhlásilo, že ozbrojený boj (vrátane palestínskeho ľudu) proti koloniálnej nadvláde je legitímny. A v Dodatkovom protokole k Ženevským dohovorom o vojnovom práve z roku 1977 sa tiež uvádza, že boj proti koloniálnym a rasistickým režimom je legitímny. Medzinárodné právo sa rozhodne vyvíja správnym smerom.

Systém medzinárodného práva je však stále slabý a bol tak vytvorený zámerne, pretože umožňuje mocným krajinám konať beztrestne a chrániť svojich zástupcov – ako to vidíme v prípade USA a Izraela. Aj keď Medzinárodný súdny dvor nariadi Izraelu zastaviť násilie a aj keď po rokoch uzná Izrael vinným z genocídy, bez vonkajšieho nátlaku môže Izrael tieto rozsudky jednoducho ignorovať (a pravdepodobne ich aj bude ignorovať). To by určite znamenalo koniec súčasného svetového poriadku, pretože by sa zrútila akákoľvek fasáda spravodlivosti.

Presadzovanie medzinárodného práva je v rukách Bezpečnostnej rady OSN, ale tento orgán s právom veta piatich krajín, ktoré sa v roku 1945 ocitli na strane víťazov, opakovane dokázal, že nie je schopný plniť svoje povinnosti. Valné zhromaždenie bolo zbavené akýchkoľvek vykonávacích právomocí. A OSN, Medzinárodný trestný súd a väčšina ďalších medzinárodných organizácií sú trvalo podfinancované, čo znamená, že sa vo veľkej miere spoliehajú na dobrovoľné príspevky štátov. To ich robí zraniteľnými voči neprimeranému vplyvu mocných. Inými slovami, bohatých západných krajín.

Na zásadnejšej úrovni tieto medzinárodné inštitúcie nie sú reprezentatívne. Kým organizácie občianskej spoločnosti môžu prispievať do väčšiny diskusií, v rozhodovacom procese majú slovo len vlády – napriek tomu, že, ako vidíme v prípade Gazy, ani orgány údajných demokracií nemusia nevyhnutne zastupovať vôľu svojho ľudu.

Izraelská agresia a kolonizácia sa musia zastaviť a porušovatelia ľudských práv v Palestíne sa musia zodpovedať, vrátane západných lídrov, ktorí sa podieľajú na genocíde v Gaze. Nesmieme sa však zastaviť. Musíme požadovať revolučnú reformu medzinárodných inštitúcií. Musia sa stať skutočne demokratickými a rovnostárskymi. Musia odrážať hlas ľudí prostredníctvom organizácií občianskej spoločnosti a iných demokratických foriem zastúpenia, a nie vlád, ktoré sú príliš často v rukách bohatých a mocných.

Vytvorenie svetového poriadku, ktorý zabezpečí spravodlivosť a rovnaké práva pre všetkých, nebude jednoduché. Bude si to vyžadovať trvalé úsilie občanov na celom svete prostredníctvom tlaku na zmenu na úrovni vlád a medzinárodných organizácií. Je to však jediný spôsob, ako zabezpečiť, aby sa toto “už nikdy viac” stalo skutočnosťou.

Autor: Saul J. Takahashi je profesorom ľudských práv a mierových štúdií na univerzite Jogakuin v Osake v Japonsku.

Prečítajte si tiež:

• Biden chce škrtať zbrane Izraelu
• Súd OSN dal Izraelu mesiac na potrestanie vinníkov