Extrémne “opatrenia” Západu: Neštítia sa ani vojny pod falošnou zámienkou

Globalisti si vykopali vlastnú jamu, keď presadili celosvetové prepojenie cestovania, práce, výmeny informácií a obchodu. Americká ekonomika odrazu začala strácať vo svete vzmáhajúcich sa veľmocí ako India alebo Čína dych. A tak sa musela vyšpekulovať dajaká zásadná udalosť, ktorá by celej planéte predviedla, kto je tu pánom po každej stránke…

Písal sa rok 2003 a začala invázia do Iraku.

Koalícia anglosaských krajín (s podporou Poľska) pod vedením USA vtedy ukázala, ako ďaleko je schopná zájsť v záujme ochrany svojich záujmov či „napínania svalov“. Nielen, že vykonali útok na inej hemisfére – oni si vopred pripravili falošné podklady na jeho ospravedlnenie…

S masívnym využitím mediálnej propagandy a „kúziel“ z odborníkov vo sfére public relations.

Počas posledných dní sme na Hlavných správach zaoberali vybranými zisteniami správy ľavicových europoslancov s názvom Rétorika a realita dezinformácií v Európskej únii. Aj z jej stránok je do očí bijúce, že organizácie NATO a EÚ nemožno oddeliť od vplyvu Spojených štátov amerických. Všetci menovaní geopolitickí giganti si vytvárajú svojský „naratívny rámec“. Jeho súčasťou je aj vytváranie pozitívneho imidžu o sebe samých. Pretože pochopili, že ak sa dobre predáte, môžete si dovoliť (skoro) všetko…

Ukazuje sa to práve na príklade irackej invázie. Nadarmo bola nelegitímna, nadarmo sa prevalilo, že zámienka o vývoji zbraní hromadného ničenia bola falošná. Anglosaská trojka Británia – USA – Austrália nevyšla z celej veci so zásadnejšie pošramotenou povesťou. Pritom už v roku 1998 vyhlásili USA, že je v ich záujme odstrániť vládu Saddáma Husejna. To je vážne „ušľachtilá“ zahraničná politika, vmiešavať sa do interných záležitostí odlišných civilizácií na iných kontinentoch!

To je také… Neokoloniálne!

Kde sú teda tie továrne na zbrane hromadného ničenia, ladies and gentlemen? Kde sú preukázané väzby na Al Kájdu? Kde je opodstatnenie vášho casus belli?

Nová základňa protiraketovej obrany USA v Poľsku - Rusko ostro reaguje

Spomeňme však incident, o ktorom sa v nekriticky prozápadných kruhov patrí mlčať. Mám na mysli brutálne mučenie zajatcov v bagdadskej väznici Abu Ghraib. Sú to hrôzostrašné veci, podrobnosti o praktikách amerických vojakov si môžete ľahko vygoogliť. Napoviem len kľúčové slová: Nahota, psy, poníženie, bitka, smrť…

Toto priniesla slovutná americká armáda ako exportný artikel do krajiny, ktorá bola beztak ťažko skúšaná. Keby nebola družina väzniteľov taká stupídna, že sa fotia a obrázky dajú do obehu, o ničom by sme nevedeli. Ale čo médiá? Kde sú ich rozhorčené litánie na tému násilnej povahy človeka „divokého Západu“? Kde sú hollywoodske trháky, ktoré by zniesli aktérov tých hrozných činov pod čiernu zem?

Nie, na férovosť a spravodlivosť sa tu nehrá. Napokon, ako sa vyjadril istý americký pohlavár z odboru bezpečnosti, invázia bola síce nelegálna, avšak opodstatnená. Inými slovami, čo si Západ zamanie, že je správne, to je správne. A vy čušte. Lebo „oslobodia“ aj vás. (Mimochodom, práve minulý týždeň presiakla informácia, že NATO si vybudovalo infraštruktúru na arménsko-azerbajdžanskej hranici – takže dvaja TOP antagonisti sú k sebe opäť o čosi bližšie…)

Tu inak neprezentujem môj osobný pohľad, tu sa odvolávam či už na výsledky spomínanej štúdie, alebo skepsu samotných amerických vojnových veteránov. Venovali Iraku niekoľko myšlienok na svojej oficiálnej webstránke. Píše sa tam, že invázia bude navždy patriť k jednej z najväčších chýb americkej zahraničnej politiky. Že zo všetkých omylov, ktorých sa tam spojenci dopustili, bola tým najväčším sama invázia. Že napriek hrozným stratám na životoch i majetku dosiahli iba to, že destabilizovali región, dali vzniknúť organizácii ISIS, a upevnili postavenie Iránu v oblasti.

Keď sa na túto historickú lekciu pozrieme z nadhľadu, v širšom kontexte, môžeme veľmi jednoducho načrtnúť paralely k ruskej operácii na Ukrajine. A predsa sú tu dramatické odlišnosti: v rozsahu operácie, v diaľke útočiaceho štátu k cieľovému, v civilizačnej odlišnosti v jednom, a v civilizačnej rovnakosti v druhom prípade; ale aj v samotných dôvodoch, ktoré zúčastnení vyhlásili na obhajobu svojho konania. Tým nechcem povedať nič iné, len toľko, že ak chceme racionálne diskutovať, nesmieme mať dvojaký meter. Pokiaľ však udalosti v historicko-geopolitickom kontexte predsa len porovnávame dvojitým metrom, potom je zrejmé, že sme buď ideologicky zaťažení, alebo sa rozhodujeme pod vplyvom médiami vyvolaných emócií, alebo jednoducho ignorujeme kritické myslenie.

Myslím, že najmä v našich „červených denníčkoch“ sa prejavuje aspoň jedna taká diagnóza…

Našťastie aspoň európska ľavica vidí ďalej, než na špičku vlastného nosa. Až tak, že irackú operáciu považuje za „štúdiu USA v dezinformovaní“…

Ale o tom náš mainstream, pochopiteľne, rozprávať nebude.