Dublin 4 – čo by ste mali vedieť o ďalšom v rade podrazov EÚ

Bratislava/Brusel 23. marca 2018 (HSP/Foto:TASR/AP-Thibault Camus)

Dublin 4 nie je ničím iným, než pokusom zaplaviť Východnú Európu imigrantmi proti vôli občanov i politikov týchto krajín. Je to veľmi akútna hrozba nenávratne zmeniť demografiu Slovenska. Ak to dopustíme, krajinu, ktorú sme zdedili od našich dedov a ktorú by sme chceli zanechať našim vnukom, možno zdedia skôr vnuci dnešných Afričanov či Aziatov. Je dobré vedieť, čo sa na nás chystá – lenže, bohužiaľ, v mainstreame sa to nedozvieme.

Najprv trochu histórie: v roku 1997 vstúpila do platnosti tzv. Dublinská zmluva o medzinárodnom zjednotení azylového konania medzi vtedajšími členskými krajinami EÚ plus Nórsko a Island, neskôr aj Švajčiarsko a Lichtenštajnsko. Išlo o to, aby žiadatelia o azyl nepodávali žiadosť súčasne vo viacerých krajinách. Zmluva zjednotila spôsob, akým sa rieši spájanie rodín azylantov, ako sa hodnotí neplatnosť víza, ilegálny vstup, predošlé neúspešné žiadosti a podobné veci.

Po vyhodnotení praktického fungovania zmluvy táto bola v roku 2003 vylepšená ako Dublin 2 a druhýkrát bola pozmenená v roku 2014 ako Dublin 3. V tejto podobe platí aj v súčasnosti.

Potom prišla migrantská kríza. V roku 2016 sa začalo pracovať na ďalšej verzii zmluvy, ktorej finálny návrh bol predložený koncom roku 2017 ako Dublin 4. Ako dôvod prípravy novej verzie zmluvy bola uvádzaná nedostatočnosť predošlej verzie pri invázii migrantov, ktorá spôsobila najmä krajinám prvého kontaktu vážne problémy. Lenže migrantská kríza nebola spôsobená Dublinskou zmluvou, ale tým, že ktosi umožnil státisícom migrantov na Európu doslova zaútočiť a podaktorí politici ich vyslovene vyzývali k príchodu do Európy s tým, že „my to zvládneme“.

Inou vecou je, že niektoré krajiny si neplnili ani svoje povinnosti pri jej dodržiavaní. Napríklad odtlačky prstov sa povinne berú žiadateľom o azyl už od roku 2003, avšak počas migračnej krízy niektoré štáty túto povinnosť neplnili, takže mnohí migranti odvtedy voľne putujú po Európe neidentifikovaní. Okrem toho sa neplnili ani kritériá zmluvy Dublin 3, podľa ktorých sa v poradí postupuje pri určovaní, ktorý štát si má žiadateľa nechať. Tie sú nasledovné:

1. Rodinné väzby (štát, kde už má žiadateľ blízkeho príbuzného)

2. Vydané vízum/povolenie na pobyt (žiadateľ už je v štáte legálne)

3. Neoprávnený pobyt (prvá krajina, kam z tretej zeme žiadateľ vstúpil alebo v nej posledných päť mesiacov už bol)

4. Bezvízový styk (štát, ktorý má s krajinou žiadateľa bezvízový styk)

5. Prvá podaná žiadosť o azyl (štát, kde žiadateľ prvýkrát požiadal o azyl).

Počas migračnej krízy viaceré štáty prvého kontaktu, najmä Grécko a Taliansko, nechávali prejsť množstvo migrantov, ktorých sa netýkali kritériá 1. a 2. a mali si ich teda ponechať. Keď tomu Maďarsko bránilo a snažilo sa plniť si svoje záväzky v zmysle dohody Dublin 3, bolo za to dokonca kritizované.

V skutočnosti teda nebol dôvod dohodu Dublin 3 meniť, zaplavenie Západnej Európy migrantmi priamo nesúviselo s touto dohodou, ale s celkovým prístupom Európy k problému migrácie a čiastočne aj neplnením povinností niektorými krajinami prvého kontaktu.

Výsledkom je obrovský počet migrantov v krajinách, ktoré si ich k sebe pustili a vyplácajú im štedré dávky. Pre dotknuté západoeurópske krajiny vznikol problém, za ktorý si môžu jedine samy. Musia ho nejako riešiť a dostali nápad, že sa časti migrantov zbavia tým, že ich presunú k susedom, ktorí ich ešte nemajú, okrem iného aj preto, že Dublin 3 dôsledne dodržiavali.

Najprv skúšali zaviesť kvóty na prerozdelenie migrantov, tie však mnohé „nové“ krajiny (SR je v únii už štrnásty rok) jednoznačne odmietli, napriek vyhrážkam západných politikov a médií.

To bol ten pravý dôvod, prečo začali pripravovať zmluvu Dublin 4. Jeho kľúčovou časťou je „korektívny alokačný mechanizmus“ – inými slovami, opäť kvóty, lenže trvalé a v oveľa brutálnejšej podobe, než boli tie predtým navrhované. Pre jednotlivé krajiny bude stanovené, koľko imigrantov/azylantov budú musieť prijať (lepšie povedané, živiť), s ohľadom na ich veľkosť a hrubý domáci produkt. Ak nejaká krajina Európskej únie presiahne stanovený počet na 150 %, začne žiadateľov o azyl posielať štyrom iným krajinám EÚ, ktoré ich majú zatiaľ najmenej, a to až do momentu, keď budú tiež naplnené na 150 %. Pre tento účel má vzniknúť nová centrálna inštitúcia – európsky úrad, ktorý bude riadiť transfer migrantov do jednotlivých štátov.

Nie, nesníva sa vám, toto všetko je pravda. Po schválení Dublinu 4 začnú migrantmi preplnené krajiny ako Taliansko či Grécko posielať desiatky tisíc exotických votrelcov do krajín, ktoré ešte migrantov nemajú. Ktoré to sú? Správne, sme to my a naši susedia zo skupiny V4.

Český prezident Miloš Zeman to povedal nemeckej premiérke Angele Merkelovej veľmi výstižne: „Ak si pozvem domov návštevu, nebudem ju predsa posielať k susedom na obed.“ Žiaľ, presne o tom to v skutočnosti je. Ak to máme celkom otvorene a presne zhrnúť, Dublin 4 nie je ničím iným, než pokusom zaplaviť Východnú Európu imigrantmi proti vôli občanov i politikov týchto krajín. Tieto krajiny, na rozdiel od tých západoeurópskych, nikdy nevykorisťovali žiadne kolónie, nikdy nespôsobili v žiadnej z „utečeneckých“ krajín vojnu či inú nerovnováhu a žiadnym iným spôsobom neprispeli k imigračnej kríze, ktorá v Európe dnes je, a ktorá vytvára v dlhodobom horizonte predpoklad pre katastrofu epických rozmerov a dokonca možno aj zánik samotnej starobylej európskej kultúry a civilizácie v podobe, v akej ju poznáme.

Lenže bol tu ešte jeden problém. Krajiny, ktoré nemajú migrantov, sú chudobné a tí, ktorí sem bývajú pridelení, okamžite ujdú do niektorej bohatšej krajiny (hľa, akí utečenci pred vojnou…). Dublin 4 preto kladie krajine, ktorá imigrantov dostane, zodpovednosť za to, aby jej neutiekli. Za tým účelom sa uvažuje o zjednotení dávok pre imigrantov, hovorí sa o sume 800 eur na migranta na mesiac. Slovenskému dôchodcovi či živiteľovi rodiny s minimálnou mzdou nie je treba toto bližšie opisovať, adrenalín sa mu zdvihne aj sám.

Mimochodom, v tejto súvislosti je paradoxom, že z migrantov, a dokonca aj z oprávnených azylantov, sa týmto krokom stávajú v EÚ občania druhej kategórie: nebude pre nich totiž platiť právo na voľný pohyb a pracovné uplatnenie v rámci Schengenského priestoru. Čo na to hovoria naši ľudskoprávni aktivisti?

Štát, ktorý migrantov dostane pridelených, bude musieť aj sceľovať ich rodiny, teda prijať nielen ich, ale aj ich manželky, deti, rodičov a súrodencov (Dublin 4 totiž okruh „blízkych rodinných príslušníkov“ rozširuje). Takže z jedného migranta ich razom je napríklad šesť. Lenže tým sa to iba začína, lebo každý z tých šiestich má zase svoje manželky, deti a súrodencov. Takže z jedného migranta ich je už napríklad 36. Lenže tým sa to nekončí, pretože každý z tých 36 ľudí má zase svoje manželky, deti, súrodencov… vitajte v EÚ budúcnosti.

Krajina bude mať dve možnosti, ako sa vyhnúť prijatiu migranta. Po prvé, dokázať, že je bezpečnostným rizikom. Teda mať na neho vypracovaný kompletný elaborát ako výsledok dlhodobého sledovania príslušníkmi tajných služieb, zrejme z viacerých krajín. To je teoretická možnosť, neúnosne náročná na ľudské i finančné zdroje, v praxi vo väčšine prípadov nerealizovateľná. Druhou možnosťou je vykúpiť sa z povinnosti prijať ho nepatrnou čiastkou 250 000 €. A v oboch prípadoch platí, že ak neprijmeme migranta Mohameda, budeme ho musieť nahradiť migrantom Mahmúdom.

Ďalšou zlovestnou skutočnosťou je, že Dublin 4 úplne mlčí o jednej veľmi podstatnej veci. Nie je v ňom ani zmienka o mechanizme, ako vyhostiť neúspešných žiadateľov o azyl. Prílev neprispôsobivých a ekonomicky motivovaných mladých mužov, prichádzajúcich s nejasnými (alebo v niektorých prípadoch až príliš jasnými) zámermi a cieľmi je teda stále len jednosmerným prúdom a nevidno na obzore žiadne svetielko naznačujúce, že by sa to mohlo zmeniť.

Dublin 4 je zatiaľ len o návrhom, lenže je tu vážny problém. Kedysi bol Dublinský dohovor iba medzinárodnou zmluvou, avšak od podpísania Amsterdamskej dohody v roku 1999 patrí azylová politika do pôsobnosti EÚ. Zmena Dublinu 3 na Dublin 4 nebude žiadnou novou zmluvou, ale iba revíziou tej jestvujúcej. Rovnako ako revíziu Dublinu 2 na Dublin 3 ju prijme Európsky parlament a Rada. Krajiny, ktorých sa to najviac dotkne (proti ktorým je to celé jednoznačne namierené) nemajú potrebnú väčšinu, aby zabránili jeho prijatiu. Naopak, krajiny, ktoré to vymysleli, aby sa zbavili časti migrantov, ktorých k sebe pozvali, tú väčšinu majú.

Je to zároveň ďalší krok k tomu, že sme čoraz viac v pozícii nesvojprávneho protektorátu. A treba povedať, že principiálne je celý tento proces nelegitímny a nedemokratický. Súčasná EÚ je totiž výrazne odlišná od tej, za ktorú sme kedysi v referende hlasovali – vtedy prehlasovanie jedného štátu druhým nebolo možné. A o Lisabonskej zmluve, ktorá to umožňuje, sa žiadne referendum nekonalo.

Rozhodnúť o nás bez nás, nevratne zmeniť demografiu krajiny bez toho, aby sme to mohli ovplyvniť, to je také… európske. Z pohľadu dlhodobej existencie národa je takýto scenár dokonca horší ako vojna – aj keby vo vojne padla väčšina národa, vzíde predsa nové pokolenie, ktoré bude pokračovať v práci na národa roli dedičnej. Ale ak krajinu zaplavia cudzinci, u ktorých je štandardom mať 8 detí, pýtam sa, čo sa stane v tejto krajine s naším starobylým národom o sto, dvesto rokov?

Miroslava Pašková/Ivan Lehotský