Draxler pripomína, že v centre mesta už predtým vypukli zrážky medzi priaznivcami jednej a druhej strany.

Aj preto na samotnom námestí nebolo podľa jeho slov veľa mladých ľudí, skôr starší muži, ženy, aj deti. Keď pribehol dav majdanistov, títo si začali brať ikony a stiahli sa do Domu odborov. Majdanisti tam následne hádzali zápalné fľaše. V požiari zahynulo 42 ľudí.

Draxler upozorňuje, že masaker sa nikdy riadne nevyšetril. „Ukrajinské ministerstvo vnútra dokonca šírilo verziu, že požiar možno spustili samotní ľudia zabarikádovaní vnútri, hoci na videozáznamoch vidno, ako zvonku do okien hádžu zápalné fľaše. Polícia pozatýkala ľudí z ‚antimajdanu‘ a niektorých držala roky vo väzbe, z majdanistov nikoho.

Aj Úrad Vysokého komisára OSN pre ľudské práva podľa jeho slov konštatoval, že to, čo nasledovalo, bola fraška. Sudcovia sa prípadom odmietali zaoberať kvôli vyhrážkam. Keď aj nejaké sedenia prebehli, v súdnej sieni boli majdanovci a otvorene sudcov zastrašovali. Nikto nikdy nebol odsúdený.

„Celý ukrajinský konflikt, ako to už býva, je trochu zložitejší, ako sa to mediálne podáva. Na strane Majdanu boli ľudia od vyslovene ukrajinských nacionalistov až s fašistickými víziami po časť ruskojazyčného obyvateľstva so želaním viac krajinu nasmerovať k EÚ,“ upozorňuje bývalý minister školstva.

Medzi ich protivníkmi nájdeme podľa Draxlera kadekoho od ruských monarchistov až po ľudí, ktorí si proste želajú zachovať federálnu Ukrajinu, s relatívne silnou autonómiou regiónov a garanciou jazykových práv rusky hovoriacich ľudí.

„Podobne napríklad vydávať predošlý režim, stelesnený prezidentom Janukovyčom, za ‚proruský‘ je hodne zjednodušené, boli to proste oligarchovia manévrujúci tak, ako to vyhovovalo im. A proti nim stáli iní, ktorým zase vo vhodnej chvíli padlo vhod podporovať ‚proeurópske‘ sily,“ vysvetlil a dodal:

„Rozhodne to nebol žiaden mierumilovný konflikt, kde sa národ ukázal na ulici a režim padol. Od začiatku tam hrali veľmi silnú úlohu dobre organizované úderky.“

Postoje bratislavskej kaviarne

Draxler tiež uviedol, že ho vyslovene šokovali postoje bratislavskej kaviarne, ktorá demonštrovala svoju vrodenú podlízavosť a amorálnosť, miestami až zverskosť. Ľudia, ktorí sa tu hrajú na kriticky zmýšľajúcu inteligenciu papagájovali hocijaký propagandistický nezmysel.

„Dav rozmlátil okná na parlamente a oni vám tvrdili, že to nie je pravda, lebo CNN to nedávalo. V jeden okamih všetci ako na povel začali šíriť, že ruské médiá spustili obrovskú propagandu, ako niekto na Kryme zahynul, aby tak dali dôvod na inváziu. Darmo ste im vysvetľovali, že vy tie ruské televízie, na rozdiel od nich, pozeráte a nič tam také nie je (v jeden moment bola opatrná zmienka, naozaj veľmi triezva, že je nepotvrdená správa o niekom zabitom v konflikte medzi tamojšími majdanovcami a antimajdanovcami, viac to spomínali niektoré zahraničné ako samotné ruské médiá). Ale oni vám ako zdrogovaní opakovali svoju rozprávku o tom, ako Putinov režim naplno šíri príbeh o vraždení – mimochodom, oni tam naozaj majú napríklad niektoré relatívne propagandistické relácie, asi ako by ste ich našli aj v USA, ale ich spravodajstvo sa v tejto konkrétnej veci správalo triezvo.

Ani nehovorím o tom, ako vy ste pozerali streamovanie z Ukrajiny, kde bolo vidno, ako do nehybných policajtov hodiny útočia ľudia z Pravého sektora, alebo ako hliadky z rovnakej organizácie “robia poriadky” po celej Ukrajine, akoby boli polícia. Ale tuto naši “experti” vám hovorili, že Pravý sektor je len nejaká málo významná skupina futbalových chuligánov a čo sa námestia týka, dav odpovedal najmä na policajné provokácie.

A robia to doteraz.“

Vrcholom podľa Draxlera bolo, keď si tento tragický konflikt v Odese proste nevšimli.

Podľa jeho slov je to tak vždy, reagujú na to, čo vnímajú, že sa od nich chce. A “chce” sa to od nich cez médiá, kde mŕtvy utečenec na brehu Turecka má jasné meno a tragický príbeh, ale státisíce mŕtvych v Iraku po americkej invázii sú len štatistika. A devastácia častí Sýrie skorumpovanými klikami či náboženskými extrémistami priamo podporovanými Američanmi neexistuje vôbec – existuje vraj len jeden zlý režim, ktorý všetkých utláča, koniec príbehu.

„Práve to, ako spracúvame takéto príbehy zo sveta, ukazuje, do akej miery sme ľudskí, či do akej miery vieme triezvo uvažovať a zvažovať, čo sa tak všetko vo svete deje. A do akej miery takí nie sme. Odesa práve na toto poskytla silné, tragické zrkadlo,“ dodáva na záver Juraj Draxler.