Dokáže SNS zamiešať volebné karty a dostať sa do parlamentu?

Keď sa Slovenská národná strana postavila proti americkej investícii na tzv. modernizáciu vojenských letísk na Sliači a v Malackách a de facto odmietla vojenské základne na Slovensku počas minulého volebného obdobia, odveta na seba nenechala dlho čakať. Útoky voči predsedovi SNS Andrejovi Dankovi, ktoré sa spustili v mediálnom priestore a začali naberať na sile práve s približujúcimi sa parlamentnými voľbami, nenechávali nikoho na pochybách, že to nebola náhoda. Cieľom mediálneho lynču bolo znemožniť a odstaviť možného budúceho koaličného partnera Smeru -SD. Fortieľ tkvel v tom, že zacielenie na percentuálne slabšieho bývalého koaličného partnera Smeru-SD  a jeho následné odstrelenie z parlamentu je vždy jednoduchšie a istejšie ako to skúšať so stranou, ktorej výtlak je nad 20%.

“Základnou úlohou vlády SR, Ministerstva zahraničných vecí SR aj Ministerstva obrany SR je podľa Programového vyhlásenia vlády vytvárať na základe multilaterálnych dohôd a širokej medzinárodnej spolupráce podmienky pre pokojné, mierové súžitie v našom regióne. Cudzie vojská okrem spoločných cvičení nemajú čo na území Slovenskej republiky robiť. Slovensko je zvrchovaný a suverénny štát,” uviedol v roku 2019, dnes už mŕtvy, podpredseda SNS Paška.

Slovenská národná strana sa po posledných voľbách, kedy sa jej nepodarilo dostať do parlamentu, pohybovala v prieskumoch pod hranicou zvoliteľnosti. Posledný januárový prieskum agentúry AKO ukázal SNS 4,1%, čo by mohlo naznačovať aj keď malý, ale predsa len stúpajúci trend voličského potenciálu národniarov. Volič však očakáva od strany, ktorá má v názve slovo „národná” aj silnejší národný rozmer. Slovná ekvilibristika bývalého predsedu J. Slotu:  „Aby sa to nevyfarbilo tak, že na Kriváni a Lomnickom štíte budú raz viať maďarské farby,” spôsobovala nielen spoločenské vášne, ale prinášala strane aj percentá. Ako hovorí klasik, voľby dokáže politickej strane vyhrať aj poriadne silná emócia, ktorú v nich dokáže politik zanechať. Žiarivým príkladom tohto výroku je Igor Matovič a jeho volebný výsledok v roku 2020.

Nová vízia predsedu SNS Andreja Danka o spájaní sa opozičných mimoparlamentných strán môže byť síce diskutabilným krokom, avšak už len vízia spájania sa pronárodných opozičných síl, po ktorej už dlhodobo a márne národne orientovaný volič volal, môže v konečnom dôsledku zamiešať balíčkom pripravených volebných kariet.

Najnovšie prvé rokovanie o vytvorení Slovenského opozičného bloku s cieľom, aby ani jeden hlas neprepadol sa uskutočnilo práve v priestoroch SNS. Zúčastnili sa ho viaceré strany- Slovenský patriot (M. Radačovský), Národná koalícia (R. Huliak), Socialisti.sk (A. Bekmatov) a Komunistická strana Slovenska (J. Hrdlička). Zúčastnené strany sa dohodli na ďalšom stretnutí, na ktorom sa už bude rokovať o prienikoch programových zhôd a určení konkrétnych krokov spoločného postupu pre parlamentné voľby.

Spolupráca SNS so Slovenským patriotom a Národnou koalíciou v rámci Slovenského opozičného bloku môže posilniť národný rozmer projektu. Strany ako socialisti.sk a KSS zase zdôraznia jeho sociálny  aspekt, čo by mohlo byť z pohľadu národne cítiaceho a sociálne orientovaného voliča zaujímavé. Zaktualizovanie pohľadu na nevyjasnené okolnosti privatizácie by mohla priniesť KSS, ktorá už v roku 2004 žiadala Dzurindu o zastavenie privatizácie a doprivatizácie strategických podnikov a chcela ich postupne vrátiť do vlastníctva štátu. KSS vtedy zverejnila informáciu, že  za privatizáciu štátneho majetku štát utŕžil 500 miliárd Sk, ale v roku 1989 mal tento majetok hodnotu 1 400 miliárd československých korún.

“Doterajšia privatizácia sa zúžila na obyčajný majetkový prevrat a rozkradnutie majetku štátu,” vyhlásila vtedy KSS.

To či sa agenda privatizácie a jej opätovné prešetrenie dostane aj do prípadného volebného programu Slovenského opozičného bloku zatiaľ nie je jasné. Minimálne by však zaujal tých voličov, ktorí majú dobrú historickú pamäť a neradi cítia zápach Gorily.