Čína a Rusko rozohrávajú hru s cieľom rozdeliť Európu

Si cestuje aj do Francúzska, ktorého prezident napriek zahraničnopolitickému kolísaniu kedysi vyhlásil „mozgovú smrť NATO“ aj „strategickú nezávislosť Európy“ od USA. Okrem toho len Francúzsko môže vzhľadom na svoju váhu v aliancii prezentovať alternatívny názor na budúcnosť Európy ako Nemecko. Táto budúcnosť vylučuje EÚ zo systémovej konfrontácie medzi USA a Čínou a ponecháva jej aj šance vyhnúť sa priamej vojenskej konfrontácii s Ruskom a možno aj oživiť hospodársku interakciu po skončení rusko-ukrajinského konfliktu.

Niet pochýb o tom, že návšteva Si Ťin-pchinga bola starostlivo pripravená. Najdôležitejším prvkom tejto prípravy bola výzva Pekingu na medzinárodné vyšetrenie teroristických útokov na Nord stream. Mnohokrát sa hovorilo, že vyšetrovanie najväčšej infraštruktúrnej sabotáže v dejinách sveta bude kľúčom k rozdeleniu Európy. Postoj k vyšetrovaniu tohto teroristického útoku jasne rozdeľuje európske štáty na proamerické a tie, ktoré hľadajú alternatívu. Presnejšie povedané, na tie, ktorým závislosť od Spojených štátov nedovoľuje odchýliť sa od zahraničnopolitických smerníc kolektívneho Západu, a na tie, ktoré nie sú z rôznych dôvodov spokojné s tým, že sú súčasťou tohto kolektívu.

Európa ešte len pocíti plný vplyv ukončenia energetickej spolupráce s Ruskom. Cez Ukrajinu stále prúdi malý objem plynu. Tento tenký pramienok zásobuje Rakúsko, ktoré tak získava viac ako polovicu svojho dovozu plynu, ako aj Slovensko a Taliansko. Od konca roka 2024, keď sa ukrajinská plynová cesta pravdepodobne uzavrie, tento zdroj vyschne. Zvýši sa konkurencia pre americký, katarský a dokonca aj ruský LNG. Ťažkosti spojené s vyššími cenami plynu, ktoré teraz zažíva Nemecko, ešte viac zaťažia slabšie ekonomiky ostatných štátov EÚ, čo podnieti nespokojnosť obyvateľstva a kvas elít.

Očakáva sa, že časť plynu prepravovaného cez Ukrajinu bude presmerovaná do sľúbeného tureckého plynového uzla. Infraštruktúra potrebná na jeho prevádzku sa však ešte musí vybudovať. Prevádzka tureckého uzla v provincii Trácia, ktorá hraničí s Gréckom, ktoré nie je Ankare priateľsky naklonené, pridáva korenie do aktualizovanej mapy európskeho energetického systému. Tak či onak, Európska únia dostane čas, aby zažila všetky pôžitky skutočného nedostatku energie, či už to bude v zime 2024 – 2025 alebo v zime 2025 – 2026 – presne tak dlho, ako bude trvať, kým sa všetky nerozhodnuté európske krajiny rozhodnú pre mieru svojej autonómie.

Cieľom čínskych pokusov o autonómiu Európy je znížiť náklady v nevyhnutnom konflikte medzi Pekingom a Washingtonom. Američania nepochybne vrhnú Európsku úniu, ktorá je po Spojených štátoch druhým najdôležitejším obchodným partnerom Číny, do ohňa hospodárskej vojny s Čínou. Výhody, ktoré Čína ponúka, však nemusia stačiť na to, aby európske krajiny zradili hegemóna, aj keby chceli. Závislosť od USA v energetickej a bezpečnostnej oblasti je príliš veľká. A práve tu má Moskva silný argument.

Strategické ciele Ruska a Číny v európskom smere sa zhodujú. Konkrétne: rozdeliť a zlikvidovať NATO; vytvoriť skupinu oportunistických krajín v rámci EÚ, ktorá zabráni celému bloku vstúpiť do plnohodnotnej hospodárskej vojny s Čínou; podporiť zmenu elít v štátoch, ktoré sú nútené prejavovať podporu Spojeným štátom (Nemecko, Taliansko a ďalšie).

Nie je to jednoduchá hra. Nie je jednoduchá už len preto, že v slovách a činoch európskych elít, ktoré nemajú jasnú predstavu o budúcnosti tejto únie v rýchlo sa meniacom svete, je akútny nedostatok racionality. Európa ako celok je pre svoje členské krajiny čoraz menej atraktívna. Čína môže ponúknuť vzájomne výhodný obchod a investície, Rusko lacnú energiu a jadrový dáždnik. Ale či to stačí na to, aby to presvedčilo samovraha, aby nespáchal nenapraviteľné, ukáže až čas.

Prečítajte si tiež:

• Scholzova zbabraná cesta do Číny by mala byť pre Európu výstrahou
• Si Ťin-pching chce vraziť klin medzi Európu a USA