Dnes mnohí v cirkvi vyronia slzu za kardinála Tomka, ale slzu treba vyroniť hlavne za dnešnú cirkev

Košice 16. augusta 2022 (HSP/Foto: TASR – Milan Kapusta)

Asi naivne, ale myslel som si ešte pred covidom, že našej cirkvi sa nestane to čo tej na Západe, lebo má vďaka totalite zdravé inštinkty a náskok pred úpadkom niekoľko desiatok rokov

Aj to vyzeralo, aspoň na povrchu, že je všetko v poriadku. Až kým neprišiel covid. Tam to odrazu vybuchlo s takou silou, že jeden iba oči otváral.

Nie je tak dôležité, že cirkev sa zapojila do očkovacej kampane a to veľmi odporným nábožensko-citovým vydieraním. Bolo to hnusné, ale povedzme, že v tej panike by sa to dalo so škrípaním zubov odpustiť.

Omnoho väčším problémom bolo, že sa naplno ukázalo, že väčšina profesionálneho klérusu je neveriaca. Prišiel covid a chudáci tak sa zľakli, že si založili respirátory, vzali gumené rukavice a dezinfekciu dali namiesto svätenej vody.

S otvorenými ústami človek sledoval, čo sa deje. Omše sa zrušili – šak kuknite si to v telke,  prijímanie odrazu stačilo dávať na ruku a u gréckokatolíkov, čo ma obzvlášť mrzí, odrazu stačilo vziať si vlastnou rukou z misky chlieb. Všetky dogmy sa hodili za hlavu. Odrazu Boh nebol dôležitý, ani jeho telo ani jeho krv. Odrazu sa išlo chrániť zdravie a životy veriacich.

Pritom veriaci počas pandémie boli tou najdisciplinovanejšou skupinou, možnosť nákazy pri omšiach tak bola minimálna. Ale klérus nebojoval za omše, veď načo. Osobne ich podozrievam, že sa sami báli nákazy a urýchlenej cesty pred tvár Krista. Odrazu pre nich nebolo dôležité zachraňovať ľudské duše. Odrazu bolo dôležité nenakaziť sa. Škoda reči. Hlavne keď chrámy konzumu – obchody, boli otvorené a riziko nákazy tam bolo omnoho väčšie ako v kostoloch.

A v podstate v rámci cirkvi ani nezaznel nejaký väčší odpor. Pár kňazov, čo sa vzbúrili biskupi iniciatívne upratali a bolo po probléme.

Teraz, keď covid odznel, tak sa cirkev tvári ako svätý za dedinou. Ja nič, ja muzikant, idem ďalej ako keby sa nič nestalo.

Len ono sa stalo. Cirkev odhalila svoju nevieru. Cirkev odhalila svoju predajnosť a poslušnosť voči svetskej moci. Odhalila, že im nezáleží na Bohu ani na veciach, ktoré tisíce rokov tvorili uholné kamene viery. Obetovali omšu, obetovali prijímanie, obetovali spovede. Obetovali to, aby zachránili životy a nevadilo im, že duše zhoria v pekle.

Dnes sa lúčime s kardinálom Tomkom. Dožil sa úctyhodného veku 98 rokov. Taký vek je požehnaním aj prekliatím zároveň. Tomko sa vďaka dlhému veku, ktorý mu Boh doprial, musel pozerať ako sa mu pred očami rozsypala slovenská cirkev z ktorej vzišiel. Videl to a zomrel. Možno práve preto, aby videl ovocie i toho, čo v cirkvi vykonala jeho garnitúra. Bol druhým mužom Vatikánu a iste si pred smrťou uvedomoval svoj podiel na tom, čo sa s jeho cirkvou stalo.

Kardinála Tomka som nepoznal. Stretol som sa s ním iba raz na konferencii, kde odpovedal na pár otázok pre Hlavné správy. Jeho odpoveď bola veľmi, veľmi diplomatická. Možno takéto diplomatické postoje, v čase, keď treba kričať zo striech, tiež prispeli k tomu, čo sa s cirkvou stalo.

Ale o mŕtvych iba dobre. Iste sa mu nezomieralo ľahko….

Gustáv Rakuz

Viac na tému cirkev

Vo Vatikáne sú stále viac ústretovejší voči LGBT komunite – Hlavné správy (hlavnespravy.sk)

Vo Vatikáne sú stále viac ústretovejší voči LGBT komunite – Hlavné správy (hlavnespravy.sk)