Kým v roku 2004 bol podiel dlhodobo nezamestnaných až 11,9 percenta a krajina výrazne prevyšovala nielen priemer Európskej únie, ale aj susedné štáty, do roku 2024 sa tento ukazovateľ znížil približne na 3,5 percenta. Podľa analytičky Klubu 500 Diany Motúzovej ide o jednoznačný posun správnym smerom, keďže Slovensko sa posunulo z pozície negatívneho extrému do pásma, kde je problém merateľný a riešiteľný. Napriek tomu zostáva v regionálnom porovnaní najslabším článkom krajín V4.

Rozdiely voči susedom sú stále výrazné. Zatiaľ čo Česko a Poľsko sa dlhodobo pohybujú na úrovni okolo 0,8 percenta a Maďarsko približne na úrovni 1,6 percenta, Slovensko je aj po výraznom zlepšení citeľne nad nimi. Nad priemerom je aj v porovnaní s Európskou úniou, kde sa dlhodobá nezamestnanosť v roku 2024 pohybovala okolo 1,9 percenta. Čísla tak naznačujú, že problém už nie je masový, no o to viac má štrukturálny charakter a sústreďuje sa na konkrétne skupiny obyvateľstva a regióny.

Vývoj zároveň potvrdzuje typickú črtu slovenského trhu práce, keď v období kríz a spomalenia rastu sa nezamestnanosť častejšie „uzamyká“ v dlhodobej podobe. Kým v iných krajinách sa po ekonomickom šoku ľudia vracajú na trh práce relatívne rýchlo, na Slovensku časť pracovnej sily vypadáva na mesiace či roky. Tento jav bol obzvlášť zreteľný po finančnej kríze v rokoch 2009 a 2010, keď sa pokles dlhodobej nezamestnanosti zastavil a problém pretrvával až do polovice minulého desaťročia. Skutočný zlom nastal až po roku 2015, keď sa krajina začala rýchlejšie približovať k európskemu priemeru a konvergencia sa stala realitou, nielen politickou ambíciou.

Nižší podiel dlhodobo nezamestnaných však neznamená, že problém slabne. Práve naopak, jeho pretrvávanie poukazuje na hlbšie bariéry v ekonomike. Ako upozorňuje Diana Motúzová, dlhodobá nezamestnanosť už nie je len dôsledkom hospodárskeho cyklu, ale signálom, že časť pracovnej sily sa nedokáže prispôsobiť meniacim sa požiadavkám trhu práce alebo prekonať prekážky návratu do zamestnania. Každý dlhší výpadok z práce znamená stratu pracovných návykov, postupnú eróziu kvalifikácie a rastúcu vzdialenosť od potrieb zamestnávateľov, čo je v ére rýchlych technologických zmien ešte výraznejšie než v minulosti.

Dôsledky pritom presahujú individuálnu rovinu. Dlhodobo nezamestnaní predstavujú nižší prínos pre ekonomiku, zvyšujú tlak na sociálny systém a verejné financie a v regiónoch s obmedzenými pracovnými príležitosťami vytvárajú bludný kruh. Ekonomická slabosť sa tam premieňa na sociálne problémy, nižšiu mobilitu obyvateľstva a ďalšie prehlbovanie regionálnych rozdielov. Aj preto zostáva Slovensko krajinou, ktorá sa síce výrazne vzdialila vlastnej minulosti, no v porovnaní s najbližšími susedmi stále zaostáva.

Práve v tomto rozdiele sa skrýva zároveň varovanie aj príležitosť. Ďalší pokrok v znižovaní dlhodobej nezamestnanosti už nebude závisieť len od tempa hospodárskeho rastu, ale najmä od toho, či dokáže zasiahnuť aj regióny a skupiny, ktoré dnes zostávajú mimo hlavného prúdu ekonomiky. Dlhodobá nezamestnanosť tak zostáva jedným z testov toho, či Slovensko dokáže svoj pracovný potenciál využiť naplno a premeniť rast na skutočne inkluzívny výsledok.