Čo prezradil Biden svojím správaním v Saudskej Arábii? A čo to znamená pre nás?

Ešte pred niekoľkými rokmi návšteva predstaviteľov z USA v nejakej krajine pripomínala scénku, ako keď prišli ako kedysi misionári k divokému kmeňu, aby tam šírili evanjelium: prvé, čo urobili, pripomenuli vodcom tej krajiny, ako sa u nich pošliapavajú ľudské práva, aké majú nedostatky v oblasti demokracie, ako by sa mali polepšiť, a ako im v tom americké mimovládky, banky, firmy a Amerikou kontrolované globálne inštitúcie teda blahosklonne pomôžu, samozrejme pod podmienkou totálnej podriadenosti.

Lenže časy sa zmenili. A senilný deduško, ktorý dnes tak výstižne symbolizuje USA dvadsiatych rokov dvadsiateho prvého storočia, si zjavne nevie zvyknúť na to, že dnes už je všeličo inak. A že prísť do krajiny, ktorá už nie je úplne podriadená americkému diktátu, a ktorá navyše je naozaj silne, použime výraz „tradicionalistická“, a tam uraziť jej najvyššieho predstaviteľa obvinením z vraždy (čo by bola aj inokedy trochu silná káva), je v roku 2022 jednoducho totálne „mimo misu“, ak to máme povedať veľmi jemne.

Americký prezident Joe Biden počas svojej návštevy Saudskej Arábie povedal korunnému princovi Muhammadovi bin Salmánovi, že si myslí, že korunný princ je osobne zodpovedný za vraždu novinára a kritika režimu v Saudskej Arábii Džamála Chášukdžího. Reakcia Saudov bola zdržanlivá, ako to len v rámci diplomatických vzťahov bolo možné, ale za tým nebolo možné nevnímať zlovestný výsmech.

Treba si totiž uvedomiť kontext, v ktorom sa to udialo. Biden mal v Saudskej Arábii veľmi ťažkú, objektívne možno úplne nerealizovateľnú úlohu: vyjednať tam zmenu saudskoarabského kurzu smerom od Číny a Ruska naspäť do láskavého a demokratického náručia Spojených štátov.

Skúsiť blufovať v situácii, keď bolo každému vopred jasné, že mu nezostáva nič iné, než blufovať, v situácii, keď sa Saudská Arábia už rozhodla a urobila úplne jasné kroky smerom k druhej strane (snaha o členstvo v skupine BRICS, rozvíjanie vzťahov s Ruskom, postoj v ťažobnej politike), to bola pre Bidena mimoriadne tragikomická úloha. O to náročnejšia, že navyše za daných okolností musel ešte hrať pre americké obecenstvo už dávno neaktuálne vyššie spomenuté „misionárske“ predstavenie, ktorého čerešničkou na torte bola spomenutá urážka korunného princa. Celkovým výsledkom bola naozaj beznádejná trápnosť, ktorej k dokonalosti chýbalo už len skotúľanie sa zo schodíkov lietadla.

Prečo to teda deduško Biden urobil? Problém je v tom, že on si takéto diplomatické a taktické faux-pas nevymyslel sám. On tak nezmyselne totiž koná preto, aby nebol doma kritizovaný fanatickou mediálnou inkvizíciou za nečinnosť, submisívnosť, slabosť.

A to je pre Ameriku a svet tá horšia správa. Keby išlo iba o smutnotrápne zavŕšenie kariéry jedného politika, bola by to pomerne nepodstatná udalosť. Lenže tu v priamom prenose vidíme dôsledok momentálneho stavu, v akom sa nachádza vedenie najmocnejšej ríše dnešných čias. Nielen prezident, ale ani nikto ďalší vo vrcholových pozíciách nemá možnosť zmeniť trajektóriu, kam sa politika tejto krajiny pohybuje. Masmédiá vytvorili psychózu, ktorej americká verejnosť podľahla natoľko, že politici nemajú možnosť konať inak, než musia. Americká politika je ako veľká loď – kým sa otočí, je svet už niekde úplne inde.

A čo z toho vyplýva pre nás na Slovensku? Zatiaľ nič, do zatuchnutej Európy nové vetry ešte nedorazili: vládna junta na Slovensku môže byť pokojná a tešiť sa, že tu sa rebélie voči Ríši nenosia. Európa, a špeciálne tá východná, slovanská, neochvejne stojí na pozíciách ukroatlantizmu a natohujerizmu. Otrok sa v reči globalistov povie „slave“ a iste je to iba náhoda.

Pre toho, kto chce porozumieť súvislostiam geopolitiky, je tu však pekná príležitosť pochopiť, ako je vedenie ríše Západu uväznené v starých schémach, ako je s chápaním globálneho politického diania pozadu a aké neadekvátne je jej vnímanie reality v iných častiach sveta. Na druhej strane, pre tých, ktorí absolútne, otrocky a slepo poslúchajú zaoceánskeho pána, to nie je príliš dobrá správa, hoci oni to ešte netušia.

Ivan Lehotský