Politickí zúfalci z radov opozičných strán a ich sympatizanti sa túto politickú mŕtvolu príležitostne ešte pokúšajú vzkriesiť v rámci rôznych diskusií v štandardnom formáte v zložení Tódová, starý Šimečka, sociológ Vašečka, Leško a Kostolný, no na konci dňa ani to kolektívne bedákanie  jej obdivovateľov nad tým, že z úradu odišla po zvolení Petra Pellegriniho  až tak dlho netrvalo. Momentálne majú zjavne lepší program, a síce mrznúť na námestiach a čítať z papiera nakoľko rovnako ako Čaputová ani oni zjavne nie sú schopní bez pomoci papiera povedať aspoň 3-4 súvislé vety, ktoré by mali hlavu, pätu a pointu.

Pokus oživiť politickú mŕtvolu Čaputovú bol realizovaný pomerne zábavným spôsobom. Niekto prišiel s nápadom zavolať ju do USA a nechať ju akože prednášať na Standforde. Tí inteligentnejší a zorientovanejší si pravdepodobne položili otázku, o čom tak na Stanforde mohla prednášať „dáma“, ktorá bola svojho času presvedčená, že vo Vojanoch máme vodnú elektráreň a so zahanbeným hláskom násťročnej študentky to odpovedala počas spoločnej TB s ukrajinským predákom Zelenským, ked jej v póze prísneho učiteľa položil otázku týkajúcu sa vodných elektrární na Slovensku.

Predstava, že Čaputová prednáša na Stanforde je asi rovnako absurdná ako predstava, že Veronika Remišová na kongrese daňových poradcov prednáša o DPH.

Čaputová, Matovič, Korčok a ďalší – keď ich miluješ, nie je čo riešiť!

Celkom logicky sa teda vynára otázka resp. séria otázok, ktoré si fanatickí obdivovatelia Čaputovej pravdepodobne nekladú. Pre nich je Čaputová priam ikonická postava a symbol slovenského progresivizmu a úpadkovej Gender agendy. Vzhliadajú k nej napriek tomu, že dejiny politického myslenia ničím zásadným neobohatila, nakoľko za celý čas v úrade celkovo nepovedala nič, čo by stálo za to, aby si to ľudia pamätali.

Za jej éry sa Grassalkovichov palác stal lokálnou baštou zelených aktivistov, ľudí s atypickou sexuálnou orientáciou a hlavne slovenského progresivizmu, ako aj všetkých úpadkových myšlienok, ktoré stelesňuje.

To ako sa Čaputová cca. 10 rokov pred dovŕšením dôchodkového veku povaľovala na koberci a hrala to na progresívnu modelku už je len takou úsmevnou epizódou v celom príbehu jej neprínosného pôsobenia vo verejnom živote a funkcii prezidenta SR.

Štýlom svojho pôsobenia úrad hlavy štátu priam učebnicovým spôsobom znevážila, keď sa správala nie ako prezidentka suverénneho štátu, ale skôr ako miestodržiteľka či guvernérka 51. štátu USA.  K úradu prišla ako tuctová enviro-aktivistka, ktorej životný príbeh politickí marketéri postavili na jej nohrozenom účinkovaní na smetisku v Pezinku.

Poďme však späť k sérii otázok, ktoré si jej fanatickí obdivovatelia nekladú. Koho to bol vôbec nápad zavolať ju na Stanford? Bola to investícia do jej politickej budúcnosti, či skôr schéma odmeny za to, čo v úrade hlavy štátu vykonala.

Predstava, že by malo zmysel niekedy v závere roku 2027 Zuzanu Čaputovú politicky reaktivovať je pomerne zvláštna a táto možnosť sa javí skôr ako menej pravdepodobná. Ako oveľa pravdepodobnejšia sa javí alternatíva, že Čaputovú bolo treba „vykešovať“ za poskytnuté služby. Na tento účel jej pobyt v USA mohol celkom dobre poslúžiť. Za týmto účelom jej pravdepodobne určití ľudia vybavili pobyt na Stanforde a vytvorili legendu o tom, že tam študentom rozprávala niečo zaujímavé a užitočné.

Vedľajším produktom pobytu Čaputovej v Spojených štátoch je to, že jej nekritickým obdivovateľom takto dodali ďalší dôvod híkať nad jej „veľkosťou“. Nech už akokoľvek, ak bolo cieľom vyrobiť z Čaputovej Mickey Mousa slovenského progresivizmu, tak Congrats!…podarilo sa dokonale.

Prečítajte si tiež:

• Kam zmizla Čaputová? Zo slovenskej renty žije svoj americký sen
• Čaputová odchádza za veľkú mláku, prijala ponuku prestížnej univerzity