V slovenskom online priestore sa o slobode prejavu často hovorí, akoby šlo o prirodzený stav, ktorý sa zapne sám od seba, keď štát „nič nerobí“. Lenže v Európskej únii už beží iný model. Volá sa DSA, čiže Digital Services Act (Nariadenie o digitálnych službách). Jeho logika nie je bezzásahová. Je to logika riadených zásahov, ktoré sa majú obhájiť „ochranou demokracie“ a následne podložiť dokumentmi, dátami a dôkazmi.

Voľby v národných štátoch sú momentom, keď sa tento režim ukáže v praxi naplno. Na jednej strane stojí Európska komisia. Tá síce do volebnej súťaže nezasahuje priamo, no v mene „ochrany demokracie“ chce vidieť konkrétne opatrenia, ktoré majú voľby „ochrániť“. Tieto opatrenia požaduje od veľkých platforiem, ako sú Google, Facebook či TikTok. Platformy potom musia preukázať, že riziká volebnej debaty „zmierňovali“. Inými slovami, že zasahovali, a že to vedia spätne zdokladovať.

Na strane národného štátu do hry vstupuje národný koordinátor DSA, na Slovensku Rada pre mediálne služby. Má byť hlasom verejného záujmu. Ak je „ochrana demokracie“ zámienkou na tiché zásahy do dosahu a viditeľnosti obsahu, nejde o maličkosť. Ide o moc. A o otázku, kto ju kontroluje. Ak štát nechce, aby sa volebná debata upratovala mimo očí verejnosti, musí vedieť pomenovať, aké zásahy sa robia, na základe čoho, v akom rozsahu a s akou zodpovednosťou. Inak z koordinátora ostane len štatista v hre, ktorú riadia platformy a Brusel.

Latka, otázky, dôkazy. Takto Komisia tlačí na platformy

Komisia pri voľbách nepracuje len s frázami. Pracuje s mechanikou, ktorá pripomína audit. Najprv nastaví latku. Potom posiela otázky. Následne pýta dokumenty. Nakoniec požaduje dôkazy. A keď odpovede nie sú dosť konkrétne, tlak sa stupňuje.

Tento postup je dobre viditeľný na materiáli v prílohe správy Súdneho výboru Snemovne reprezentantov USA, označenom ako Exhibit 7. Ide o Request for Information (RFI), teda formálnu žiadosť Európskej komisie o informácie. Adresátom bol TikTok v čase volieb na Slovensku v roku 2023. Komisia sa platformy pýta na presné parametre volebných mitigácií, čiže opatrení na „zmiernenie rizík“.

To, že nejde o teóriu ani formalitu, ukazuje výber konkrétnych otázok a odpovedí z Exhibit 7.

Komisia vyžaduje „tvrdé“ dáta a merateľné dopady, ale sama si ponecháva režim, v ktorom verejnosť nevidí plný obraz. Chce dôkazy, no občan dostáva len vybrané zhrnutia a rámce. A pri voľbách je to už zásah do férovosti, nie administratíva.

„Mäkké“ nástroje, ktoré menia debatu bez toho, aby to niekto videl

Volebný režim sa nemusí prejaviť tým, že niekoho vymažú. Častejšie sa prejaví tým, že sa zmení, kam platforma používateľa vedie. Pribudne volebný informačný panel, tzv. „Election hub“. Pribudnú bannery. Pribudnú štítky. Zmení sa vyhľadávanie. Zmení sa odporúčanie.

Na prvý pohľad to vyzerá nevinne. Lenže ak sa „autoritatívny rámec“ nastaví zle, môže z toho byť tiché upratovanie. Bez kriku. Bez súdu. Bez verejnej diskusie.

Aby sme nezostali pri dojmoch, pozrime sa na čísla, ktoré platforma uvádza pre Slovensko pri tomto volebnom paneli. Čísla samy osebe nie sú dôkazom férovosti. Sú však signálom, čo platforma považuje za správnu a dôležitú „mitigáciu“, teda zásah, ktorým chce voľby „chrániť“.

Pointa nie je v tom, či takýto panel existuje. Pointa je v tom, kto rozhoduje, ktoré zdroje sú „autoritatívne“, čo spúšťa preklik a aký je skutočný cieľ. Informovať voliča, alebo ho viesť po jednej, vopred vybranej trase.

Najcitlivejší zásah nie je mazanie. Je to zníženie dosahu

Toto je slepá škvrna verejnej diskusie. Keď sa povie „moderácia“, ľudia si predstavia zmazané video. Lenže politicky citlivý zásah často vyzerá inak. Video ostane. Účet ostane. Názor ostane. Len sa prestane odporúčať. Prestane sa šíriť. Prestane byť viditeľný.

FYF znamená „For You Feed“, teda odporúčací kanál na TikToku. Keď obsah vypadne z FYF, technicky existuje, ale z pohľadu debaty je odstavený. A v tejto chvíli sa končí akákoľvek ilúzia bezzásahovosti. Zásah je len čistejší, tichší a ťažšie dokázateľný. Potichu sa nevypína názor. Potichu sa vypína publikum.

Fact-checking ako súčasť zásahovej slučky, nie ako dekorácia

Keď platforma povie, že spolupracuje s fact-checkermi (overovateľmi faktov), znie to ako znak zodpovednosti. Lenže v „volebnom okne“ to nie je neutrálna ozdoba. Je to súčasť mechanizmu, ktorý pomáha rozhodovať, čo dostane nálepku, čo dostane status „unverified“ (neoverené) a čo sa prestane odporúčať vo feede „For You“ (FYF), teda v hlavnom odporúčacom prúde.

Z dokumentu Exhibit 7 vyplýva, že TikTok pri slovenských voľbách pracoval s fact-check partnerom Lead Stories, ktorý je uvádzaný ako overovateľ faktov s certifikáciou v rámci siete IFCN (International Fact-Checking Network) a pôsobí v prostredí USA.

To nie je detail. Ak je fact-checking súčasťou „volebného režimu“, potom nie je podstatné len to, že partner existuje, ale aj to, ako pracuje.

Na slovenskej verzii Lead Stories publikujú aj autori zo Slovenska. V autorských profiloch Lead Stories sa pri slovenskom prostredí spomínajú Tomáš Hrivňák a Karolína Kiripolská. Hrivňák ako reportér a fotograf pre Denník N a od roku 2023 fact-checker v Lead Stories. Kiripolská uvádza skúsenosť z Denník N a od roku 2023 pôsobenie ako fact-checkerka pre Lead Stories a reportérka pre Investigatívne centrum Jána Kuciaka, ktoré spolupracuje s Organized Crime and Corruption Reporting Project.

Ilustratívny príklad metodiky, ktorú je dobré podrobiť kontrole, je článok Lead Stories „Fact Check: Británia NEFINANCOVALA antikampaň proti Smeru pred voľbami 2023“. Podstatné je, na čom je záver postavený. Text stojí najmä na tvrdení o deklarovanom cieli kampane (zvýšenie účasti mladých), a na uistení od samotnej agentúry Zinc.

Ak fact-check postaví rozhodnutie len na „zámere“ a nechá bokom otázku predvídateľného účinku, potom je to skôr rámovanie sporu než prísne overenie faktu v zmysle volebnej férovosti. Najmä v prostredí, kde demografia voličov nie je tajomstvo a kde mobilizácia konkrétnej skupiny môže mať nevyvážený politický dopad aj bez priameho zvýhodnenia konkrétnej strany.

Ako malo vyzerať poctivé overenie podobného tvrdenia, ukazuje jednoduchý metodický test.

Ak je fact-checking súčasťou „volebného režimu“, potom jeho metodika nie je detail pre mediálnych expertov. Je to otázka férovosti volebnej súťaže. Preto sa oplatí prejsť z pocitov na otázky, ktoré sa dajú zodpovedať iba dátami.

Dôkazy, nie sľuby. Dvanásť otázok, ktoré ukážu, či režim beží

Keď sa niekto spýta, či platforma zasahovala do predvolebnej debaty, odpoveď býva mäkká. Chránili sme demokraciu. Bojovali sme proti dezinformáciám. Boli sme neutrálni. Verejnosť by sa nemala uspokojiť vyhlásením. Neutralitu by mala platforma dokázať.

Preto má zmysel položiť otázky, ktoré sa nedajú odbiť PR textom. Otázky, ktoré mieria na nastavenia, časovanie, kapacity v slovenčine, zásahy do odporúčania obsahu a na to, podľa akých signálov sa „volebné opatrenia“ spúšťali.

Analýza dokumentu Exhibit 7 nás priviedla k týmto kontrolným otázkam. Každá má určeného primárneho adresáta, aby sa nikto neschoval za ping-pong.

Ak sa tieto otázky nekladú, zostane len viera, že zásahy boli neutrálne. A to je presne to, čo sa v demokratických voľbách nemá robiť, najmä nie v mene „ochrany demokracie“. Demokracia nie je stav, keď sa občan nesmie pýtať, kto a ako upratoval debatu.

Čo môže štát. Národný koordinátor nie je prepínač, ale filter dôkazov

Pravdou je, že národný koordinátor v praxi nevie stlačiť tlačidlo a povedať platforme, aby „vypla volebný režim“. Zvlášť nie pri veľmi veľkých platformách, kde je primárny dohľad v rukách Európskej komisie a kde sa „volebný režim“ nevolá režimom, ale balíkom interných mitigácií, teda zmierňovaní rizík. Platforma ho vykazuje ako plnenie povinností primárne voči Komisii. A keď je niečo vykázané ako „nevyhnutné“ na zmiernenie rizík, štát to nevypne príkazom, lebo by okamžite narazil na európsky rámec.

Národný koordinátor sa preto ľahko dostane do role štatistu nie preto, že by bol zbytočný, ale preto, že DSA z neho robí uzol v systéme. Uzol na zber signálov z domáceho prostredia, vyžiadanie dát, pomenovanie problému, eskalácia do dohľadovej reťaze. A najmä schopnosť donútiť platformu ukazovať dôkazy namiesto PR viet. Inak zostane štát odkázaný na to, čo platforma sama o vlastnej neutralite vyhlási.

To je tá „iná hra“. Ak ju koordinátor hrá správne, nedostáva sa do konfliktu s Komisiou. Naopak, používa jazyk, ktorý DSA sám vyžaduje: nevyhnutnosť, primeranosť, účinnosť, transparentnosť a ochranu základných práv. Slovensko môže ukázať silu nie sloganom „nechajte nás na pokoji“, ale požadovaním dôkazov, že mitigácie sú potrebné, primerané a že sa pod značkou ochrany demokracie nezavádzajú politicky asymetrické pravidlá.

Nasledujúci rámec ukazuje, ako môže koordinátor robiť svoju prácu bez politických sloganov. Zmysel nie je viesť ideologický spor o tom, kto má pravdu. Zmysel je urobiť zásahy viditeľné a merateľné.

Toto je kľúčový rozdiel medzi štátom, ktorý sa len pozerá, a štátom, ktorý chráni slobodu prejavu v reálnych podmienkach DSA. V prvom prípade sa tvárime, že nič nevieme a nič sa nedá. V druhom prípade sa pýtame tak, aby odpoveď musela byť merateľná.

DSA vylučuje bezzásahovosť. Zostáva kontrolovateľnosť

Keby sme to mali uzavrieť jednou vetou, tak touto. DSA nevytvára priestor pre bezzásahovosť počas volieb. Vytvára priestor pre zásahy, ktoré sa majú spätne obhájiť ako „ochrana demokracie“. Preto je dnes najväčšou úlohou štátu a verejnosti nie predstierať, že zásahy neexistujú, ale trvať na tom, aby boli kontrolovateľné, primerané a neutrálne.

Aby táto pointa nezostala len ako slogan o slobode prejavu, dá sa zhrnúť do jednoduchého testu. Ak opatrenie neprejde týmto testom, nie je to ochrana volieb. Je to riadenie debaty.