Prudká zmena našej zahraničnej politiky alebo politický vabank

Bratislava 30. augusta 2017 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)

V poslednej dobe sa na verejnosti objavujú informácie, ktoré náš premiér denne svojimi výrokmi potvrdzuje. Informácie sa týkajú prudkej zmeny v orientácii zahraničnej politiky Slovenska, a to najmä voči EÚ.

Pod pojmom akéhosi „jadra“, ktoré označuje ako pre Slovensko životu potrebné, sa zrazu z doteraz zodpovednej, národ a štát chrániacej zahraničnej politiky stáva politika, ktorá nás stavia do pozície vazala a úplnej závislosti od Berlínom a Parížom riadeného Bruselu.

Prevažná väčšina nášho národa súhlasila s doterajšou  politikou voči EÚ a to najmä v oblasti ilegálnej imigrácie do Európy, ktorú spustila svojim svojvoľným a demokraticky nelegitimovaným rozhodnutím nemecká kancelárka Merkelová.

Tento proces masovej ilegálnej imigrácie, ktorý už nadobudol charakter invázie, sa už vymkol z rúk ovládateľnosti v každej krajine, ktorá je destináciou týchto imigračných tokov. A tu sa jedná najmä o krajiny, ktoré náš premiér, nazýva jadrom Európy a ktorého členom by sme sa mali stať podľa jeho názoru aj my a tým pádom by sa tieto problémy preniesli aj k nám.

Je jasné, že tieto krajiny, ktoré sa zviechajú pod obrovskými problémami spôsobenými novými (d)obyvateľmi nášho kontinentu, by sa radi časti týchto problémov zbavili a preto je jedna z podmienok členstva v „jadre“, prijímanie neohraničeného počtu imigrantov, ktorí sa už v týchto krajinách ako Nemecko a Francúzsko nachádzajú a v budúcnosti ešte aj prídu.

Ďalšou konzekvenciou členstva v „jadre“ je kompletné odovzdanie štátnej a národnej suverenity do rúk bruselských úradníkov a tým zrušenie našej vlasti v jej dnešnej podobe. A na takéto rozhodnutie nedal náš národ a ani naša ústava nikomu mandát, nakoľko by sa tu jednalo o štátny a národný suicid.

Aj po stránke hospodárstva neexistuje nutný dôvod uviazať sa výlučne na „jadro“, teda Nemecko. Nemecko, ktorého skutočné problémy sa dostanú na verejnosť až po septembrových voľbách, sa rúti závratnou rýchlosťou do priepasti spoločenských a sociálnych konfliktov. A to sa dotkne s istotou aj jeho hospodárskeho vývoja.

Aj keby sme neboli členom toho premiérom nazvaného jadra, neznamenalo by to koniec Slovenska. Našim cieľom a to spoločne s našimi partnermi z V4-ky, od ktorých sme sa dištancovali, by malo byť pretransformovanie terajšej EÚ z jej politicko-integračnej činnosti, ktorú nám diktujú demokraticky nikým legitimovaní úradníci, na úroveň bývalého Európskeho hospodárskeho spoločenstva, so spoločnou hospodárskou a colnou politikou. Štátna a politická suverenita musia zostať v národnej kompetencii. Odovzdanie našej štátnej suverenity do rúk bruselských byrokratov by bolo nielen porušením našej štátnej ústavy, ale spôsobilo by u nás celkom iste aj vnútorné sociálne a spoločenské problémy.

Samotné západné štáty Európy prežívali „zlaté časy“ hospodárskeho rastu a najmä sociálneho a politického pokoja a rozvoja len v dobe pred začiatkom hlbšej politickej integrácie do EÚ. Od podpísania Lisabonskej zmluvy a permanentne sa zvyšujúceho nátlaku Bruselu na jednotlivé štáty sa Európa zmieta v obrovských problémoch, ktorých riešenie sa nenachádza celkom určite v bruselskej komisii, ktorá tieto problémy z veľkej časti spôsobuje.

Pri riešení našich problémov by sme mali dbať na to, aby sme si udržali našich spojencov z regiónu, ktorí zdieľajú s nami našu kultúru, vieru, národnú hrdosť a majú k nám blízko. Opustiť okruh našich spojencov, ktorý nám doteraz dával istotu a vydať sa na cestu plnú zákrut a priepastí do neistoty, je problémom aj pre jednotlivca. O to viac, keď sa tu jedná o celý národ.

K tejto neistote prispieva medzi iným aj fakt, že medzinárodné vzťahy, ktoré by mali byť založené na rovnoprávnosti zmluvných partnerov a na zmluvách, ktorých dodržiavanie je nie len na papieri záväzné pre všetkých. No realita a skúsenosti nám ukazujú, že silné štáty sa riadia výlučne na základe ich záujmov, či už hospodárskych alebo politických a podľa toho si rozhodnú individuálne, či dohody a zmluvy dodržia alebo ich ignorujú, keď sa javia ako prekážka k dosiahnutiu ich cieľa. Existuje veľmi silný predpoklad, že sa na tom aj v budúcnosti nič nezmení.

Takí malí hráči ako my, nebudú mať ani v budúcnosti vplyv na mienkotvorné procesy a smerovanie tzv. jadra. A na tom nič nezmeníme ani našim predklonovým správaním sa.

Tiež si dovolím spochybniť, či rokovania s vedúcimi vlád ako rakúskym Kernom alebo českým Sobotkom, ktorí budú za zopár týždňov očividne politickou minulosťou, by nám mohlo priniesť niečo pozitívne. A francúzsky Macron, ktorého popularita v jeho vlastnej krajine prudko upadá, sa nám určite neodplatí za to, že sme negovali záujmy našich pracovníkov a našich firiem a ich budúcnosť v krajinách Európy.

Hoci sa navonok Macron správa silne proeurópsky a nám sa vyhrážal sankciami za nedodržanie akýchsi dohôd, ktoré si svojvoľne určila Merkelová a Brusel, ho na stretnutí v Salzburgu Európa až tak nezaujímala a tvrdo si presadil čiste francúzske záujmy.

Pod populistickými výrazmi ako „sociálny dumping“ nám obmedzuje prístup na francúzsky pracovný trh, čo je samozrejme v rozpore s európskymi pravidlami a dohodami o voľnom pohybe kapitálu a práce. Namiesto predklonového súhlasu s jeho plánom by bolo skôr na mieste sa ho spýtať, či nepovažuje za ten jeho „sociálny dumping“ aj fakt, že francúzske a nemecké firmy platia u nás ich zamestnancom tretinové platy z platov vo Francúzsku a v Nemecku, obdržali dotácie od nášho štátu, nárokujú si daňové úľavy a ich zisky vyvážajú von z krajiny. Je zarážajúce, že sme aj v tomto bode opustili líniu ostatných krajín V4-ky ako Poľska a Maďarska, ktoré si ich záujmy zodpovedne chránia a otvorene a rázne Macronové populistické ťahy odmietli.

U našich partnerov V4-ky sme sa našim servilným správaním voči premiérovému „jadru“ diskvalifikovali o čom svedčia aj názory v ich médiách. A keď si niekto myslí, že na to zabudnú a že naše Slovensko s 5 miliónmi obyvateľov dokáže naše záujmy voči EÚ-diktátu presadiť a chrániť lepšie bez nich, teda ako 63 miliónov V4-ky spoločne, ten hrá politicky vabank.

Vilibald Kičin