Môj profil 
Predplatné
Dezignovaný biskup Peter Kohlgraf odpovedal: „Obrad požehnania podkladám za dobrý návrh, viem si to predstaviť. Samozrejme bez toho, že sa vzdáme sviatostného manželstva. Ale tu treba ešte niečo premyslieť. Je fakt, že veľká väčšina párov žije spolu pred tým, než sa rozhodnú zosobášiť. Podľa prísnej katolíckej náuky je sexuálny styk dvoch ľudí, ktorí nie sú zosobášení, hriechom. Ak kňaz páry bude len žehnať a tí budú ďalej spolu žiť, tak smú tieto páry podľa tradičnej náuky Cirkvi v noci viesť iba filozofické rozhovory. Tu vidíme, že my ako cirkev musíme pracovať na našom chápaní hriechu a že tradičná morálna teológia nezodpovedá realite.“
Toto interview hovorí samo o sebe. Mnohé páry už nevedia, čo znamená sviatostné manželstvo, a preto chce biskup Oster zaviesť obrad žehnania. To môže byť myslené „pastoračne“. Ak však biskup Oster vidí dôvod v nevedomosti, prečo mnohí spolu žijú a už sa nesobášia, nebolo by potom správne začať od koreňa a síce od katechézy a výuky náboženstva, ktoré hodnotu sviatostného manželstva vysvetlia?
Nádej biskupa Ostera, že tí „požehnaní“ sa neskôr cirkevne zosobášia, je dosť neistá. Títo „požehnaní“ môžu dospieť aj k presvedčeniu, že sa teraz dostanú k peknej cirkevnej oslave s priateľmi a rodinou, akémusi „manželstvu light“. Taký obrad požehnania k ničomu nezaväzuje. Partneri si môžu zachovať doterajší spôsob života vrátane sexu. Je to nezáväzný obrad, kde partneri môžu obísť definitívne a úplné vzájomné odovzdanie (KKC 1627). Bývalý profesor dogmatiky Oster by mimochodom mal vedieť, že žehná partnerov, ktorí podľa náuky Cirkvi žijú objektívne v hriechu. Musel by poznať podstatu hriechu. Nie je to iba nevedomosť, ale aj odmietnutie Boha a odpor voči nemu (KKC 386) a voči jeho Cirkvi.
Budúci biskup v Mainzi Peter Kohlgraf považuje návrh biskupa Ostera za „dobrý návrh“. Prirodzene sa nechce vzdať „sviatosti manželstva“. Vyvesí ju však tak vysoko, že sa pod ňou dá pohodlne prejsť … Peter Kohlgraf zachádza však ešte o krok ďalej ako biskup Oster. Napáda chápanie hriechu „prísnej katolíckej náuky“ a jej „tradičnej morálnej teológie“, ktoré „nezodpovedajú realite“. Cirkev musí na svojom „chápaní hriechu“ pracovať – to zrejme znamená, prispôsobiť sa realite hlavného prúdu ducha doby – mainstreamu!
Apoštol sv. Pavol píše k takémuto biskupskému postoju svojmu žiakovi Timotejovi známe vety: „Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom … hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy …“ (2 Tim 4 1-4).
Ak niektorí biskupi už nepoznajú náuku Cirkvi, alebo sa už s ňou na verejnosti neidentifikujú, je stádočko ponechané samé na seba a už nemožno očakávať obnovu viery. To je viac ako kapitulácia pred „realitou“. To je ničenie zvnútra. Kam sa však majú potom nemeckí veriaci ešte obrátiť? Do Ríma? Tak sme si doteraz mysleli. Či odtiaľ možno očakávať pomoc, to už nie je isté.
Pápež František v príhovore o synodálnom stave Cirkvi (La condición sinodal de la Iglesia) o. i. povedal: „Rímske dikastérie sú v službe pápežovi a biskupom. Majú podporovať miestne cirkvi a biskupské konferencie. Oni sú pomocné inštancie. Ale v niektorých prípadoch, ak sa ich dobre nepochopí, sa vystavujú nebezpečenstvu, že sa menia na orgány cenzúry. Je stiesňujúce vidieť udávania kvôli chybám v pravovernosti, ktoré prichádzajú do Ríma. Myslím si, že sú to miestne biskupské konferencie, ktoré majú tieto prípady študovať.“
