Jan Schneider: Zákon o financovaní mimovládok by prečistil mediálny luft

Praha 15. júla 2015 (HSP/parlamentnilisty/Foto:parlamentnilisty)

Najprv z Východu svetu revolučne nútili komunizmus a teraz zo Západu by chceli ľuďom vnútiť korporativizmus

Jan Schneider je bezpečnostný analytik, pracoval v českej spravodajskej službe BIS a bol aj riaditeľom Kancelárie Rady vlády ČR pre spravodajskú činnosť. Prednovembrový signatár Charty 77, disident v minulom aj súčasnom režime.

Situácia Ukrajiny sa naďalej zhoršuje. Všetci dookola hovoria o tom, že Ukrajina stojí nad ekonomickou priepasťou, že sa blíži bankrot a vojna na východe stojí Kyjev denne 5­7 miliónov dolárov. Aby armáda ušetrila, dokonca vraj vojakov na dovolenke označuje oficiálne za dezertérov, aby im nemusela platiť. Ako dlho ešte je toto udržateľné?

Z jedného uhla pohľadu to všetko neradostné dianie dáva zmysel. Opísala to perfektne Naomi Kleinová v knihe Šoková terapia. Je potreba využiť (alebo pomôcť vyvolať, či priamo vygenerovať) nejakú krízu. Obyvatelia potom majú základné existenčné starosti a nemajú kapacitu strážiť demokraciu. Zákonodarný proces ovládnu dosadené zmanipulované figúrky a vykonajú tú požadovanú “legislatívnu smršť”, aby sa všetky tie bezprostredne nasledujúce (najmä pozemkové) zmeny udiali takzvane “podľa zákona”. A až to ľuďom dôjde, bude neskoro. Požadované reformy, ktorými sú a budú rôzne pôžičky a ďalšie formy pomoci podmienené, pochopiteľne nebudú splnené (otázkou je, či sú vôbec splniteľné ­ a ak áno, či nie sú zločinné). Z tohto uhla pohľadu sa teda kauza Ukrajina vyvíja pre tých skúsených globálnych zločincov celkom úspešne. Majú už v tom prax. Na Ukrajine už pre istotu zaviedli aj stanné právo.

K tej finančnej pomoci znovu a znovu je potrebné pripomínať, že finančné toky musia nadobudnúť na transparentnosti. V Spojených štátoch platí od roku 1938 zákon FARA, o povinnej registrácii všetkých neziskových subjektov, či už pôsobia v politike, humanitárnej oblasti alebo inde, ktoré prijímajú financie zo zahraničia. V Rusku nedávno prijali zákon aj pojmovo totožný, ktorý vzbudil náreky pologramotných ľudskoprávnych aktivistov, ako je ten Putin ohavný. A ja znovu a znovu budem navrhovať, aby sme podobný zákon prijali aj u nás. A mali by ho prijať aj na Ukrajine! To by pekne pomohlo vyčistiť vzduch, a ukázalo by sa, za čie peniaze niektorí ­ ako fretky agilní ­ novinári neustále druhých osočujú a dávajú ich do nejakých zoznamov. Veľmi by to prečistilo mediálny luft! Mnoho vecí by sa v budúcnosti mohlo odohrať inak.

Gruzínsky exprezident, ktorý nedávno získal ukrajinské občianstvo a prezident Porošenko ho menoval gubernátorom Odeskej oblasti, podľa dostupných správ riadi oblasť dosť autoritatívnym spôsobom. Zhruba päťdesiatka oponentov sedí vo väzení, kritickí novinári sú zatýkaní a vypočúvaní. A to pod vládou človeka, ktorý čelí vo svojej krajine trestnému stíhaniu a je na zozname Interpolu. Je to v poriadku? Prečo sme doteraz nepočuli žiadne výrazné kritické hlasy z Bruselu či od európskych politikov a štátnikov?

Chcelo by sa povedať, že snáď aj za to môže “agresívna ruská propaganda”, a že zrejme nič z toho nie je pravda, a že Saakašvili je bezpochyby rýdzi humanista ­ a ak zatvára ľudí, bude to z humanitárnych dôvodov. A ak sú kritickí novinári ­ humanitárno, ako inak ­ konfrontovaní s iným svetovým názorom, nepochybne to je v prospech ich samých. A nenavádzajte Európu, aby zasahovala do ukrajinskej suverenity!

Ale vážne. Vysvetlenie, ku ktorému dochádzam, spočíva na empirickom fakte, že európski politici sú z veľkej časti zbabelí a chamtiví. Pretože aj my máme doma európskych politikov. Idú vždy v húfe, čúrajú s vetrom a majú takmer masochistické potešenie z toho, ako sú vzájomne voči sebe istení znalosťou kompromitujúcich materiálov na druhých, ich manželky, milenky, úplatky, financovanie ich strán a podobne. Ale aj Veľký brat (NSA) to všetko počúva a zaznamenáva si. Takže celá tá skorumpovaná banda už takmer ani nevie, komu všetkému musí “podržať”. To sú vraj tí reprezentanti európskej kultúry, založenej na kresťanských hodnotách! Isteže ­ česť tým nemnohým výnimkám!

Komentátor Martin Fendrych sa rozpísal na tému “klamára” Putina, ktorému by sme vraj nemali veriť vôbec nič. Ani to, že sa nechystá napadnúť pobaltské štáty, teda NATO. Mali by sme geopolitickú realitu vnímať takto?

Fendrych píše do nejakého humoristického časopisu? Na neho ­ na rozdiel od Putina ­ sa totiž hodí definícia, že klame tak, že dokonca ani opak nie je pravdou!

Možno, že by bolo lepšie si vždy dať najskôr studenú sprchu, a potom sa ešte len zaoberať politikou. Aby sa človek neocitol v súradniciach viery. To je koniec rozumu. A tam asi začína Fendrychova humoristická doména. Keď dostanete politické problémy do tejto oblasti, potom je možné všetko ­ argumenty nehrajú rolu, dôležitá je len viera.

Už cársky minister zahraničia povedal, že len nepatrne zväčšené Rusko je mnohonásobne ťažšie ubrániť. V tejto logike vlastne rozpad ZSSR pomohol Rusku nájsť primerané hranice, ľahšie uhájiteľné kapacitami, ktoré má Rusko teraz k dispozícii. To, v kombinácii s pásmom neutrálnych krajín v susedstve, poskytlo Rusku pomerne komfortnú bezpečnosť. Nezabudnime, že Ukrajina je doteraz podľa ústavy neutrálnym štátom ­ a že celá kríza vznikla až po tom, čo sa ukrajinskí politici dopustili vlastizrady (čo iného je vedomé pošliapanie ústavy?) A začali vyjednávať o vstupe do vojenského paktu!

V tejto súvislosti je tiež dobré zrekapitulovať, že Rusko nemá už žiadne vojenské základne po svete (otázkou je len sýrsky Tartus). Všetky zlikvidovalo. To ­ v porovnaní s rozmiestnením amerických vojsk po svete ­ tiež bez akýchkoľvek komentárov charakterizuje spor o tom, kto je agresívny.

K tomu všetkému Rusko straší, že by mohlo jadrové zbrane rozmiestniť na Kryme a má na to vraj právo. Čo na to hovoríte?

S tým Krymom to je vecne v poriadku. Súhlasím s kritikou anexie Krymu, ale hovorím o anexii v roku 1954, kedy Chruščov bez akéhokoľvek vecného dôvodu, bez akéhokoľvek referenda, jednoduchou svojvôľou pripojil kus Ruska k Ukrajine. Preto nemám problém s tým považovať Krym za súčasť Ruska ­ na rozdiel od tých, ktorí sa tvária “západne”, pritom však vecne obhajujú stav spôsobený skutočne typickou komunistickou svojvôľou. Tým sa oni “západnici” prezrádzajú: je to v skutočnosti ten istý druh revolucionárov, ktorí najprv z Východu svetu revolučne nútili komunizmus, a teraz zo Západu (zase revolučne ­ podľa toho sú ľahko identifikovateľní!) by chceli ľuďom vnútiť korporativizmus.

Finančník, miliardár a filantrop George Soros hovorí, že tretia svetová vojna je naozaj za rohom. “Pokiaľ začne konflikt medzi Čínou a americkým spojencom, ako je napríklad Japonsko, budeme na prahu tretej svetovej vojny. Rozšíri sa to na Blízky východ, a potom do Európy a Afriky, “povedal presne Soros pri svojej nedávnej prednáške vo Washingtone. George Soros pritom nie je žiadny konšpiračný teoretik. Máme to varovanie brať skutočne vážne? A čo všetko by niečo také mohlo spustiť?

Nemám rád to súslovie “konšpiračné teórie”. Nikto nedefinoval, čo sa tým myslí, len sa má za to, že sa vie, čo sa tým myslí, bez toho aby sa tým v skutočnosti mohlo niečo myslieť. Je to len také pejoratívne klišé, ktoré má čosi alebo kohosi akosi znevierohodniť ­ bez toho, aby niekto dokázal vysvetliť prečo.

Mňa zaujíma konšpiračná prax a samozrejme tiež vyšetrovacie (respektíve analytické) hypotézy. Na nich nie je nič smiešneho. A konšpiračná prax v podstate už z princípu musí aspoň trochu predbiehať fantáziu a bežnú životnú skúsenosť nielen priemerného človeka, ale najmä kvalifikovaného protivníka.

To, čo hovorí Soros, je skutočne hranica, ku ktorej sa nebezpečne blížime. Obzvlášť nehorázne však je, že práve Soros je (najmä svojím financovaním) za mnohými aktivitami, ktoré prispeli k súčasnej destabilizácii sveta. K takej destabilizácii, kedy sa zvyšuje napätie tak nepredvídateľne, že k prepuknutiu vážneho konfliktu môže dôjsť skutočne kvôli prkotine.