Spočiatku Američania uvažovali aj nad možnosťou konfrontácie s Moskvou klasickými vojenskými metódami, nad touto možnosťou predstavitelia amerických politických elít uvažovali na začiatku Putinovho prezidentského pôsobenia v prezidentskom kresle Ruska (1997 – 2000), kedy Rusko zápolilo s prejavmi krízy zapríčinenej Gorbačovom a Jeľcinom (za Gorbačova Američania Rusov porazili, počas Jeľcinovho obdobia Rusko otvorene plundrovali, problémy Američanom začal robiť až Putin).

Američania však prepásli najvhodnejší moment (1997 – 2000), Rusi postupne zlikvidovali čečenskú hrozbu, ktorú podporovali a iniciovali Američania (tí podporovali útoky na Rusov aj v Turkménsku, Tadžikistane, Uzbekistane, Dagestane, Kirgizsku a i.) a v roku 2007 vystúpil ruský prezident Putin so svojím kritickým prejavom v Mníchove, tento prejav vtedy McCain (čoskoro umrie na rakovinu mozgu) označil za najagresívnejší prejav Ruska od rozbitia ZSSR. Ruský prezident Putin by s týmto prejavom nevystúpil, keby si nebol istý, že sa dokáže prípadnej americkej agresii ubrániť.

Vo svojom prejave ruský prezident Vladimír Putin kritizoval USA za neadekvátne používanie sily vo svete, Putinov prejav v Mníchove v roku 2007 zapôsobil na Američanov a NATO ako studená sprcha. Američanov vydráždili najmä prorocké slová ruského prezidenta, ktorý na adresu USA doslovne uviedol: „Jeden štát, Spojené štáty, prekročili svoje národné hranice v každom smere…To je nebezpečné, nikto sa už necíti byť istý, pretože nikto sa nemôže kryť medzinárodným právom.“ (plné znenie Putinovho prejavu v Mníchove 2007 si môžete pozrieť tu:

Podľa Chiesu sa rozhodli Američania neriskovať priamy konflikt s Moskvou, takže v dnešnej dobe je hybridná vojna medzi oboma krajinami v plnom prúde (hybridná vojna sa nesie v ekonomickom, informačnom, športovom, politickom priestore, vojenské akcie majú obmedzený a kontrolovaný charakter). Spočiatku vláda USA zamýšľala konfrontovať Moskvu s klasickými vojenskými metódami, ale potom zmenila plány, pretože sa obávajú odvetného ruského  kroku. Američania veria, že sa im v hybridnej vojne podarí vďaka informačnej a ekonomickej sile nad Ruskom zvíťaziť.

Ukazuje sa, že USA sa  nedokážu v hybridnom konflikte úspešne presadiť a očakávané víťazstvo je v nedohľadne. Chiesa sa obáva, že hybridný konflikt prerastie z dôvodu amerických problémov do ozajstnej vojny. Američania sa k vojne odhodlajú, keď získajú nové a moderné zbrane, momentálne však nemajú nad Ruskom prevahu, práve naopak ruské moderné rakety a zbrane nútia Američanov horúčkovito zbrojiť.

Rast americkej agresivity a nenávisti voči Rusku sa už stal natoľko zrejmý, že už dnes o tejto skutočnosti informujú aj na Západe mnohí analytici a novinári. Okrem Ruska dráždi Američanov aj Čína a USA sa pripravujú na odstránenie ruskej a čínskej hrozby, pretože ak tak Američania neučinia, stratia svoju hegemóniu vo svete a bez vojenskej moci a hrozieb nebudú môcť ďalej parazitovať na úkor ostatných.

Washington podobne ako v minulosti však potrebuje získať dôvod k vojne, ktorým by propagandisticky získal podporu vlastného zombifikovaného obyvateľstva a obyvateľstva Európy – tá má podľa amerických predstáv zhltnúť podstatnú  časť ruského úderu.  Väčšina vojen, ktoré Washington viedol sa vždy  niesla v znamení „my Američania sme nevinná obeť, nútená brániť sa“.

Konflikt so Španielskom o Kubu a Filipíny v roku 1898 sa začal čudným potopením americkej lode USS Main v Havane, do I. svetovej vojny Američania vstúpili v roku 1917 na základe potopenia 5 amerických nákladných lodí (americké lode vozili do Británie strategický materiál, boli neutráli, ktorí však otvorene podporovali Veľkú Britániu) nemeckými ponorkami, vstup USA do II. svetovej vojny v roku 1941 súvisel útokom Japonska na Pearl Harbour (Američania o japonskom útoku vedeli, v prístave ostali len staršie lode s nižšou bojovou hodnotou), vojna vo Vietname sa rozhorela v súvislosti s Tonkinským incidentom v roku 1965, kedy Američania tvrdili, že na ich torpédoborec zaútočili severovietnamské člny, (v roku 2005 definitívne vyšlo najavo, že žiadne ostreľovanie zo severovietnamskej strany nebolo). Podobe konflikt voči Iraku sa niesol v znamení americkým klamstiev a hystérie o tom, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia, takže zombifikovaná americká verejnosť podporila agresívne plány svojích politických elít. Dnes Američania klamú v otázke sýrskych chemických zbraní, otrávení Skripaľovcov, takže očakávajme či náhodou nepríde aj k ďalšiemu čudnému potopeniu americkej bojovej lode pri sýrskych alebo iránskych brehoch.

Američania strácajú svoj vplyv a moc a každému je známe príslovie, že „zdochýnajúca kobyla najviac kope“. Čas hrá evidentne proti USA, a časť najagresívnejších amerických elít si je vedomá skutočnosti, že ak nevyprovokujú konflikt teraz, neskôr už nemusí byť ďalšia možnosť ovplyvňovať situáciu vo svete. Preto potrebujú konflikt čo najskôr, k tomu potrebujú vykresliť USA ako obeť agresívneho Ruska. Len tak totiž získajú verejnú mienku na svoju stranu a ospravedlnia pred históriou smrť stoviek miliónov obyvateľov, pričom podľa najoptimistickejších amerických odhadov by v prípadnom víťaznom konflikte s Ruskom Američania stratili len v prvej vlne atómových útokov 2/3 svojej populácie a určite by skončili ako svetový hegemón. (Realistické odhady hovoria o totálnom konci USA, cynické  ruské odhady hovoria o vzniku Stalinovho prielivu medzi Kanadou a Mexikom).

Američania dúfajú, že v prípadnom konflikte budú v prvom rade za americké záujmy umierať ich figúrky. Preto provokujú Rusko, aby Rusi urobili chybu a dali Američanom dôvod k rozpútaniu svetového konfliktu. Americké figúrky útočia na Donbase, v Sýrii, Američania provokujú cez Izrael, útočia na Irán, provokujú Rusko obsadzovaním opustených ruských konzulátov, pomocou všetkých síl sa snažia dotlačiť Rusov k „chybe“, aby mohli začať so svojím apokalyptickým scenárom.

O takýchto amerických krokoch, založených na otvorených provokáciach  už hovoril ruský prezident Vladimír Putin v čase, keď poskytol interview americkému režisérovi Oliverovi Stoneovi (Oliver Stone spravil film The Putin Interviews v r. 2017). Američania podľa ruského prezidenta potrebujú zničiť Rusko ekonomicky, zmeniť podobne ako v roku 1991 vedenie Ruska a nahradiť ho vlastnými proamerickými ľuďmi, ktorí položia Rusko Američanom k nohám. Podľa ruského prezidenta však tí, ktorí uvažujú takýmto spôsobom nehľadia do budúcnosti, pretože keby do budúcnosti hľadeli, snažili by sa určite zmeniť svoj vzťah k Rusku a prestali by s aktivitami, ktorých cieľom je spraviť z Ruska amerického vazala.

Podľa Chiesu fakty sú fakty. Všetky posledné kroky Američanov na politickej scéne svedčia o tom, že Američania sa rozhodli ísť do konfrontácie s Ruskom a Čínou. Rusko predstavuje pre USA a Západ najväčšiu hrozbu, ak by zlikvidovali Rusko, následným terčom by sa stala Čína, ktorá je síce ekonomicky silnejšia ako Rusko, vo vojenskej oblasti je však podstatne slabšia ako Rusi.

Protiruská stratégia Západu nie je americkým výkrikom posledných rokov. K útokom voči Rusku so Západu prichádza so železnou pravidelnosťou. Nemeckí križiaci v Pobaltí, ktorí sa snažili obsadiť Pskov, Novgorod, bojovali proti Ivanovi IV. Hroznému, Poliaci, ktorí útočili na Rusko v 17. storočí, Švédi pod Karolom XII. útočili proti ruskému cárovi Petrovi Veľkému v 18. storočí (spolu s Poliakmi, Ukrajincami a Turkami, Švédov finančne podporovali Angličania) , Napoleon v 19. storočí (pod Napoleonovým vedením celá európska koalícia štátov) , Krymská vojna 1853 – 1855 (pod britským vedením koalícia európskych štátov) , Biela intervencia voči ZSSR v rokoch 1918 – 1924 (pod vedením Veľkej Británie ruskí bielogvardejci, Japonci, Američania), či Hitler 1941 – 1945 (koalícia štátov Osi). Pri všetkých týchto útokoch sa do bojov proti Rusku zapájalo množstvo krajín Západu so svojím ekonomickým potenciálom, iniciátormi však vždy boli Nemci, Angličania, ktorých po úpadku Británie nahradili Američania.

Západ odmieta akceptovať suverénne a silné Rusko. Pre americké a západné elity je Rusko hrozbou, radi by Rusko rozčlenili na viacero malých a neživotaschopných štátov, kde by mohli rabovať nerastné bohatstvo a zdroje a správať sa podobne ako v Sýrii, Lýbii či Juhoslávii. Potrebujú, aby sa stratila ruská identita, ruský jazyk, kultúra a myslenie. Kvôli tomu sú povolené voči ruskojazyčnému obyvateľstvu v Pobaltí, Balkáne či na Ukrajine povolené aj útoky, ktoré by voči menšínám v západnej Európe neboli mysliteľné (vie si niekto predstaviť, že by fínska menšina vo Švédsku, Valóni v Belgicku, alebo Maďari v Rumunsku boli neobčanmi len preto, lebo chcú hovoriť materinským jazykom, likvidovala by sa násilne ich kultúrna, jazyková a národná samobytnosť, školy, útočilo by sa proti inteligencii? Lotyši, Estónci a Ukrajinci sa svojími agresívnymi krokmi voči ruskojazyčnému obyvateľstvu ani len netaja a takéto asimilačné kroky podnikajú za mlčania mainstreamu, politické bábky vo vedení spomenutých štátov tak činia na príkaz svojích pánov v USA.

Západní partneri však dobre vedia, že ozbrojený útok na Rusko sa nikdy nekončí tak, ako by si Západ predstavoval. Na začiatku 50 rokov mali Američania podstatne viac jadrových zbraní ako Rusko, k útoku na Rusko sa však Američania neodhodlali. Vedeli totiž, že Rusi by všetok svoj jadrový potenciál okamžite okamžite venovali USA, čo by znamenalo koniec svetového parazita č.1. Američania pristúpili k inej stratégii, rozbiť ZSSR zvnútra, čo sa im za Gorbačova aj podarilo. Následne v Rusku posilnili cez rôzne klanové zoskupenia svoj vplyv, dnes Putin úspešne pokračuje v procese deamerikizácie Ruska, kedy sa postupne odstraňujú predstavitelia proamerickej 5. kolóny.

Sýria je jednoznačne dôkazom, že ruský vojenský, ekonomický a politický potenciál sa zvýšil, Rusko sa vrátilo na piedestál veľmoci. Západ sa znova pokúša zničiť Rusko ekonomicky sankciami, útoči primitívnou rusofóbnou propagandou, zvyšuje svoju aktivitu v hybridnej vojne. Predstavitelia amerických elít vidia, že Rusko je slabšie ako bol svojho času ZSSR, odmietajú však brať do úvahy skutočnosť, že dnes sa Západ zmieta v ekonomických, sociálnych a populačných problémoch, o ktorých sa mu v 90.-tych rokoch 20. storočia ešte ani nesnívalo. Západ verí, že sa mu cez svoje figúrky v Rusku (Navalnij, Gudkov, Sobčakovová, Grudinin a pod.) podarí nakoniec Rusko ovládnuť a zraziť Rusko na kolená. Západ dúfa, že po porážke Ruska následne príde k poprave Ruska a na ruskej mŕtvole budú hodovať americkí mrchožrúti, čo nedokážu americkí mrchožrúti zožrať prenechajú mrchožrútom nižšieho rangu. Následne by prišlo k hodokvasu nad čínskou mŕtvolou.

Rusko dnes potrebuje viac ako inokedy silných obrancov, ktorí sa budú môcť spoľahnúť na informačnú, ekonomickú a politickú podporu vlastného tylu. Len tak dokáže útok odraziť a v konflikte zvíťaziť

Andrej Sokolov