Štát míňa rýchlejšie, ako stíha zarábať

Rast výdavkov zasahuje prakticky všetky kľúčové oblasti hospodárenia štátu. Výdavky na mzdy a poistné rástli tempom 6,6 %, čo odráža pokračujúce valorizácie platov vo verejnom sektore. Ešte dynamickejší rast zaznamenali výdavky na tovary a služby, ktoré stúpli o 17,8 % a prekročili hranicu 1,8 miliardy eur. Ide pritom podľa analytičky o segment, kde by štát mohol pri prijatí prísnejšej rozpočtovej disciplíny nájsť rýchle úspory. Najvýraznejší posun však nastal v kapitálových výdavkoch, ktoré sa vyšplhali takmer na 3 miliardy eur, teda o 75,7 % viac než vlani. Tento nárast môže súvisieť s dočerpávaním eurofondov či realizáciou väčších investícií, no bez ohľadu na dôvody ide o tlak, ktorý konsolidačné úsilie oslabuje.

Znepokojivý je aj vývoj nákladov na obsluhu štátneho dlhu. Tie medziročne vzrástli o 26 %, čo predstavuje dodatočných 299,2 milióna eur. Ide o výdavky, ktoré štát nedokáže jednoducho obmedziť, keďže súvisia s refinancovaním starších dlhopisov v prostredí vyšších úrokových sadzieb. Práve preto sa stávajú jednou z najrýchlejšie rastúcich položiek rozpočtu a vytláčajú priestor na iné, produktívnejšie výdavky. Dlhodobý trend pritom nevyzerá priaznivo – podľa odhadov Medzinárodného menového fondu by sa hrubý verejný dlh Slovenska mohol do roku 2030 vyšplhať až na 76 % HDP, čo by krajinu ešte viac vzdialilo od fiškálnej stability.

Dôsledkom zrýchľujúceho sa rastu výdavkov je prehlbujúci sa deficit. K októbru 2025 dosiahol 4,67 miliardy eur, zatiaľ čo v rovnakom období minulého roka predstavoval 3,4 miliardy eur. Zhoršenie o viac než miliardu eur podľa analytičky jasne ukazuje, že verejné financie sa od rovnováhy vzďaľujú a konsolidácia ostáva skôr politickým sloganom než reálne fungujúcim procesom. Motúzová upozorňuje, že príjmy síce rastú, no výdavkový apetít štátu tlačí deficit a dlh nahor, čo presne vystihuje dnešný nesúlad medzi štruktúrou rozpočtu a jeho deklarovanými cieľmi.

Ak má Slovensko smerovať k udržateľným verejným financiám, bude musieť podľa analytičky prijať rozhodnutia, ktoré zasiahnu najmä neproduktívne výdavky a zlepšia efektívnosť hospodárenia. Bez skutočnej výdavkovej disciplíny sa nedá očakávať znižovanie deficitu a návrat na zdravú fiškálnu trajektóriu. Reálnou výzvou zostáva premena politických záväzkov na praktické opatrenia, a nie pokračovanie trendu, v ktorom konsolidácia existuje iba na papieri.