Slovensko si požičiava za viac ako 4 %, éra lacného dlhu sa končí a účet ešte porastie

„Éra lacných úverov sa definitívne končí a protivietor pre potrebné ozdravovanie verejných financií opäť silnie,“ upozorňuje analytik Inštitútu finančnej politiky Juraj Šuchta. Podľa neho sa po prvej vlne zdražovania vládnych pôžičiek, ktorá prišla po pandémii v dôsledku inflačného šoku a rýchleho zvyšovania sadzieb centrálnymi bankami, zdalo, že najhoršie obdobie je za nami. Nádej, že lacnejšie financovanie sa vráti, sa však nenapĺňa.

Naopak, štáty čelia ďalšej vlne zdražovania dlhu. Investori si opäť pýtajú vyššie výnosy, ktoré sa približujú úrovniam nevídaným približne 15 rokov. Jedným z dôvodov zostáva inflačné riziko. Ceny energií, geopolitické konflikty či hrozba nových obchodných ciel udržiavajú obavy, že inflácia nebude klesať tak rýchlo, ako sa očakávalo. Centrálne banky preto nemôžu úrokové sadzby znižovať tak rýchlo a investori za držbu štátnych dlhopisov požadujú vyššiu prémiu.

Ďalším problémom je obrovské množstvo nového dlhu, ktorý vlády plánujú vydať. Kým štáty financujú vysoké rozpočtové deficity novými dlhopismi, centrálne banky zároveň postupne odpredávajú časť dlhopisov, ktoré v minulosti nakúpili. Na trhu tak pribúda ponuka cenných papierov, pričom dopyt investorov nie je neobmedzený. Výsledkom je tlak na vyššie výnosy, ktoré musia štáty ponúkať, aby si zabezpečili financovanie.

O peniaze investorov navyše štáty súťažia s novými veľkými emitentmi. Technologické firmy vydávajú obrovské objemy dlhopisov na financovanie rozvoja umelej inteligencie či dátových centier, čím na kapitálových trhoch vytvárajú ďalšiu konkurenciu. Pre vlády to znamená, že nielen financovanie nových deficitov, ale aj refinancovanie starého dlhu bude postupne drahšie. „Dôvera trhov už nie je samozrejmosťou a každé jedno dodatočné euro nového dlhu vyjde štátnu pokladnicu výrazne drahšie,“ uvádza Šuchta.

Slovensko si dnes na desať rokov požičiava za viac ako štyri percentá, zatiaľ čo pred niekoľkými rokmi boli sadzby pri štátnom dlhu prakticky nulové. Podobný vývoj vidno aj v okolitých krajinách. Nemecko, ktorému investori v minulosti počas dlhého obdobia dokonca platili za to, že mu požičiavali, dnes pri novom dlhu platí viac ako tri percentá.

Zdražovanie dlhu sa pritom do verejných financií nepretaví naraz. Štát ho pociťuje postupne, pretože staré lacné pôžičky postupne nahrádzajú nové, drahšie. Pred pandémiou a vojnou na Ukrajine predstavovali náklady na obsluhu dlhu približne jedno percento HDP, čo bolo historicky veľmi nízke. Ako však staré emisie postupne dospievajú a refinancujú sa za vyššie sadzby, účet za úroky rastie.

Podľa Šuchtu sa pritom tlak ešte len bude zvyšovať. Počas desiatich rokov sa majú úrokové náklady európskych štátov takmer zdvojnásobiť. Vyššie náklady na dlh tak budú ukrajovať z verejných rozpočtov čoraz väčšiu časť peňazí, ktoré by inak mohli smerovať na iné priority.

Štáty navyše čelia viacerým problémom naraz. Vyššie úroky prichádzajú v čase, keď potrebujú viac investovať do obrany a zelenej transformácie, zároveň starnutie populácie zvyšuje tlak na verejné výdavky a slabší hospodársky rast obmedzuje priestor na zvyšovanie príjmov. Aj slovenská štátna pokladnica tak bude podľa analytika čeliť týmto tlakom v podobe ďalších stoviek miliónov eur ročne.

Ozdravovanie verejných financií preto môže byť dlhšie a náročnejšie, než sa pôvodne očakávalo. Vyhnúť sa mu však podľa Šuchtu nebude možné, keďže vysoké deficity naďalej tlačia verejný dlh nahor. Rovnako ako domácnosť pri drahšej hypotéke musí prehodnotiť svoje výdavky, aj štáty budú musieť rozhodovať, ktoré výdavky a služby dokážu svojim občanom dlhodobo garantovať.