Štvrté výročie vojny a jedna slepá škvrna

V týchto dňoch si svet pripomína smutné výročie vojny na Ukrajine. Pre jedných je to štvrtý rok „nevyprovokovanej agresie“. Pre druhých sa hrôzy vojny na Ukrajine rátajú už dvanásť rokov, keď berú do úvahy aj občiansku vojnu, ktorá ŠVO predchádzala.

V médiách sa stále dookola hodnotí front, zbrane a diplomacia. Lenže popri tom beží druhý príbeh. Bezprecedentné sankcie EÚ voči Rusku.

Sankcie mali najskôr od roku 2014 prinútiť Rusko zmeniť kurz v otázke Krymu. Od februára 2022 sa potom predávali ako nástroj, ktorý má Rusko zraziť na kolená a odradiť ho od pokračovania vojny. Lenže ak je to zbraň, musí mať aj účet. Koľko stojí. Kto ho platí. A či účinok zodpovedá nákladom.

O dopadoch na Rusko sa roky hovorí hlavne sloganmi. „Sankcie fungujú.“ „Rusko kolabuje.“ O dopadoch na EÚ sa nehovorí takmer nič. Kto teda platí cenu tejto „zbrane“? Bez verejného účtu sa prijíma jeden balík za druhým. Preto sme z verejných dát Eurostatu a z Bruegel datasetu poskladali bilanciu. Jednoducho. V číslach.

Extra účet za energiu

Najviditeľnejší dopad na EÚ bola energia. Európa pred vojnou a pred sankčnou eskaláciou fungovala na lacnejších vstupoch, najmä v plyne. Po roku 2022 zažila šok.

EÚ v rokoch 2022 až 2024 zaplatila za dovoz energií oproti predkrízovému priemeru o 531 miliárd eur viac, po sankčnej eskalácii a energetickom šoku po roku 2022. Ako baseline sme zvolili 300 miliárd eur ročne, čo je priemer rokov 2012 až 2019. Potom nám vychádza „navyše“ 304 miliárd v roku 2022, 100 miliárd v roku 2023 a 127 miliárd eur v roku 2024.

Toto číslo hovorí, že Európa sa v roku 2022 vydala cestou, ktorá má veľmi drahý energetický účet, najmä v prvých rokoch. Ak niekto tvrdí, že sankcie „nič nestáli“, klame. Kto tvrdí, že Európa to zvládla bez bolesti, klame tiež. Bol to šok, ktorý sa zapísal do cien, rozpočtov aj priemyslu.

Sankcie mali potrestať Rusko. Časť účtu však prišla na náš stôl.

Reálne mzdy klesli, a vrátili sa len čiastočne

Často počúvame vetu, že „mzdy rástli“. Lenže to je len polovica pravdy. Ak rastú ceny rýchlejšie než výplaty, človek síce dostane viac na papieri, ale v obchode si kúpi menej. Preto je dôležitý ukazovateľ reálnej mzdy.

Keď zoberieme nominálne mzdy a očistíme ich o infláciu, vyjde jednoduchý obraz. V EÚ sa index reálnych miezd (2019 = 100) v roku 2022 prepadol na 96,14. V roku 2024 sa vrátil len na 98,38. Nie je to kolaps. Je to však jasná odpoveď na otázku, kto niesol časť nákladov. Niesli ich ľudia. Výplata bola vyššia, ale kúpna sila nižšia.

Slovensko je v tomto výnimočné. V roku 2022 malo reálne mzdy na indexe 98,81 a v roku 2024 už 101,41. Teda podľa tohto ukazovateľa sa kúpna sila vrátila nad úroveň roku 2019. Je to dobrá správa, ale neznamená to, že šok neexistoval. Skôr to ukazuje, že dopady sa medzi krajinami líšili.

Európa hovorila o sankciách ako o cene za hodnoty. Lenže tá cena sa často neplatila v abstraktných heslách. Platila sa v bežnom živote. V košíku, v účtoch a v tom, čo si človek mohol dovoliť. A keď ľuďom klesne kúpna sila, politika dostane účet v inej mene: v hneve.

A potom prišiel priemysel. Európa prežíva, ale Nemecko krváca

Najtvrdší dlhodobý účinok majú drahé energie na priemysel. Výroba je citlivá na cenu vstupov, najmä v energeticky náročných odvetviach. Preto má zmysel pozrieť sa na index priemyselnej produkcie. A ešte na jednu vec, ktorá je pre ľudí často dôležitejšia než graf. Na pracovné miesta.

Keď priemyselnú produkciu prepočítame na index 2019 = 100, EÚ bola v roku 2024 na úrovni 99,74. Eurozóna na 97,51. Celok sa teda približne drží, ale eurozóna je slabšia.

Najväčší signál je však Nemecko. V roku 2024 vychádza na indexe 88,22. To je dramatický rozdiel. Nemusí to byť celé len sankciami. V hre sú aj iné faktory, ale číslo je tvrdé. No ak chce niekto tvrdiť, že Európa sa „len trochu uskromnila“, Nemecko je protiargument v priamom prenose. Drahá energia a neistota dodávok zasiahli priemyselné jadro.

A teraz druhý rez. Pracovné miesta vo výrobe. V celej EÚ klesla zamestnanosť v spracovateľskom priemysle medzi rokmi 2019 a 2024 približne o 435-tisíc ľudí. V eurozóne je pokles menší, približne 71-tisíc. V Nemecku je to však tvrdé číslo. Zhruba –360-tisíc pracovných miest vo výrobe oproti roku 2019. To už nie je len graf. To je zásah do miezd, rodín a regiónov.

Slovensko je zaujímavý kontrast. Produkcia v roku 2024 vychádza na indexe 100,87, teda mierne nad 2019. No pracovné miesta vo výrobe aj tak klesli približne o 34-tisíc oproti roku 2019. Príbeh teda nie je jednotný ani jednoduchý. Niekde sa výroba drží, ale zamestnanosť klesá. Inde klesá oboje.

A napokon otázka, ktorá bude bolieť najviac. Ak Nemecko ako motor spomalí, čo to spraví s dodávateľmi, investíciami a pracovnými miestami v celej strednej Európe? Keď motor spomalí, dodávatelia to pocítia ako prví.

Keď miznú pracovné miesta, štát začne hasiť sociálny pokoj. A hasenie má vždy jedinú otázku: kto to zaplatí a z čoho.

Štát platil, aby ľudia nevyšli do ulíc

Drahá energia má jednu nepríjemnú vlastnosť. Keď sa nechá naplno pretiecť do cien, zrazí domácnosti aj firmy. Preto takmer všetky európske vlády spustili kompenzácie. Stropy, dotácie, úľavy, transfery. Bol to politický reflex. Udržať sociálny pokoj a priemysel nad vodou.

Keď sa to spočíta za EÚ 27 podľa datasetu, ktorý sleduje rozpočtované sumy opatrení („allocated budget“), vychádza súčet približne 2 582,89 miliárd eur, teda asi 2,58 bilióna eur (pozn. kumulatívny súčet opatrení od septembra 2021 do júla 2023). Takéto číslo v bežnej debate takmer neexistuje. Pritom je to nepriamy dôkaz, aký veľký bol šok. Bez štátneho vankúša by to bolo politicky neudržateľné.

Dôležité je toto. Účet za dovoz energií je obchodná realita, rozpočtové opatrenia sú politická reakcia. Spolu však hovoria jasne: Európa po roku 2022 nežila v režime „sankcie bez nákladov“, ale v režime „sankcie a potom masívne tlmenie následkov“.

Poznámka: ide o rozpočtované alebo ohlásené sumy, nie vždy o reálne vyčerpanie, ale mierka je neprehliadnuteľná.

Najväčšie objemy niesli veľké krajiny. Nemecko okolo 1 020 miliárd eur, Francúzsko okolo 388 miliárd, Taliansko okolo 306 miliárd, Holandsko okolo 164 miliárd, Španielsko okolo 139 miliárd. Slovensko počítalo so sumou 12,74 miliardy eur.

Otázka je jednoduchá: kto to zaplatí? Zaplatíme to všetci. Časť cez dane už dnes, časť cez dlh a úroky v ďalších rokoch. Sociálny zmier sa nekupoval zadarmo, len sa jeho cena rozložila v čase a schovala do rozpočtov.

Ak chce niekto pochopiť, prečo Európa dnes rieši dlh, rozpočtové pravidlá a nervozitu z ďalšej krízy, toto je jeden z koreňov. Z čoho chce pri takejto bilancii financovať ďalšie roky sankcií?

Sankčný balík bez odpočtu je politika naslepo

Pri každom novom sankčnom balíku sa tvárime, že ide len o „pevný postoj“. Lenže sankcie nie sú postoj. Sankcie sú nástroj. A každý nástroj má mať účet. Dnes ten účet vidíme jasne. A keď sa aj napriek tomu prijíma balík za balíkom bez povinného odpočtu dopadov, je to politika naslepo. Navyše na fronte nie je vidieť, že by Rusko nútili niečo meniť.

A tu sa natíska jednoduchá otázka. Prečo Európska komisia pred každým ďalším balíkom nerobí povinný odpočet? Nie PR správu, ale tvrdú tabuľku. Dva stĺpce. Dopad na Rusko a dopad na EÚ, aj po krajinách. V rovnakých ukazovateľoch a v rovnakej metodike, aby sa s tým nedalo hrať. A k tomu predikciu, čo má balík zmeniť do času, kým sa bude vyhodnocovať.

Lebo ak sankcie majú oslabovať „agresora“, musíme vedieť, či ho oslabujú. A ak zároveň stoja stovky miliárd na energiách a bilióny v kompenzáciách, občan má právo vedieť, či to stojí za to. Toto nie je slabosť. Toto je základná verejná kontrola.

Ak chce Brusel, aby ľudia znášali cenu „pevného postoja“, musí prestať žiadať slepú dôveru. Musí ukázať účet aj výsledok. Inak budú ďalšie balíky vyzerať ako autopilot. A autopilot v politike s takýmto dosahom je recept na stratu legitimity.

Čo z toho má vyplývať pre Slovensko

Slovensko by sa malo usilovať sankcie ukončiť. A ak na to dnes nemáme politickú odvahu, musíme aspoň vedieť, čo stoja. A mať plán, ako znížiť našu zraniteľnosť, aby nás každý ďalší balík neposúval do drahšieho života.

V praxi to znamená prestať hrať divadlo, že toto je len „zahraničná politika“. Nie je. Je to domáca ekonomika. Ceny, mzdy, pracovné miesta. A keď vláda alebo opozícia hovoria o sankciách, mali by hovoriť aj o účte. Nie v abstrakte. V číslach.

Lebo ak si občan zvykne, že sa od neho očakáva stále „vyššia cena“, raz sa opýta, za čo presne. A vtedy už nebude stačiť morálna póza. Bude treba účtovníctvo.

Čísla ukazujú, že za sankcie draho platíme. A bez odpočtu sa bude ich cena len zvyšovať.