Teraz vzťahy medzi našimi krajinami prechádzajú novým prechodným obdobím, rovnako ako vnútorný vývoj partnerov Moskvy v tomto rozsiahlom, ale riedko osídlenom regióne. Nevyhnutne vzniká pokušenie hodnotiť ich perspektívy porovnávaním s existujúcou praxou interakcie medzi hlavnými európskymi mocnosťami alebo Spojenými štátmi a ich bezprostrednými susedmi.

Takéto porovnania ukazujú, že existuje len jeden príklad, keď sa sused veľkej priemyselnej mocnosti nenachádza v ťažkostiach – je to Kanada, ktorá má s Amerikou spoločné hlavné kultúrne zvyklosti a politické inštitúcie. Vo všetkých ostatných prípadoch, či už hovoríme o krajinách na juh od Spojených štátov, alebo o štátoch severnej Afriky a Blízkeho východu, to, že sú v rovnakom susedstve s mocnou krajinou, južným susedom neprospieva.

Čo však poskytuje relatívnu dôveru do budúcnosti, je skutočnosť, že Rusko svojou povahou a vo vnímaní svojich susedov nie je typickou krajinou vyspelého Severu. Preto dostať sa do situácie podobnej Mexiku alebo Líbyi si bude od krajín strednej Ázie vyžadovať oveľa viac úsilia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Štáty Strednej Ázie zatiaľ vykazujú vo svojom vnútropolitickom a sociálno-ekonomickom vývoji skôr rozporuplné znaky. Na jednej strane všetky vznikli ako nezávislé krajiny v pomerne krátkom historickom období 30 rokov.

Napriek početným vnútropolitickým konfliktom sa žiadny z týchto štátov nezrútil, ako mnohí na Západe očakávali, ba dokonca dúfali, v prvých fázach procesu ich osamostatňovania po rozpade ZSSR. Každá z krajín regiónu sa vyvíja svojou vlastnou jedinečnou cestou, ktorá odráža historické skúsenosti a kultúrne charakteristiky. Pokiaľ ide o postupy verejnej správy, v Strednej Ázii je ťažké nájsť niečo z obdobia modernizácie v 20. storočí, čo by malo dostatočne silné dedičstvo na to, aby zatienilo predchádzajúce postupy udržiavania komparatívnej stability.

Prakticky žiadny zo súčasných rozvojových trendov nezničil stredoázijské spoločnosti, skôr ich absorboval, prispôsobil sa silným kultúrnym a civilizačným vrstvám nahromadeným počas storočí.

Stredoázijský región vzhľadom na svoje geopolitické a etnické zloženie nemôže slúžiť ako východiskový bod pre vznik štátov alebo ich zväzkov, ktoré by predstavovali nebezpečenstvo pre susedné mocnosti. V prvom rade tu hovoríme o záujmoch Ruska a Číny, ktoré sú s regiónom spojené dlhými spoločnými hranicami na oboch stranách, kde často žijú etnicky a nábožensky príbuzní ľudia.

Teoreticky by Západ mohol považovať stredoázijské krajiny za vynikajúcu územnú základňu na začatie ofenzívy proti tylu Moskvy a Pekingu. Avšak nedostatok priameho prístupu do týchto krajín, ako aj ich vlastná zodpovedná politika, robí takúto perspektívu nepravdepodobnou. Navyše tie isté faktory podmieňujú vážny vplyv Ruska na bezpečnosť Strednej Ázie a potenciálne významný vplyv Číny. Hoci Peking zatiaľ neprejavil snahu prevziať priamu zodpovednosť za bezpečnosť v Strednej Ázii, v budúcnosti môžeme byť svedkami aktívnejšej politiky čínskej vlády.

Pozorujeme, že tajná americká a európska diplomacia sa čoraz viac snaží podkopať vnútornú stabilitu krajín Strednej Ázie. Nálady časti mestského obyvateľstva (aj keď vzhľadom na všeobecné pozadie mimoriadne nevýznamné) s týmito snahami čiastočne súvisia a úrady, ktoré sa snažia využiť aj vonkajšie faktory na usmernenie nespokojnosti verejnosti, na ne reagujú.

Zdá sa, že početné iniciatívy, ktorých obsah je zameraný proti záujmom Ruska a v menšej miere aj Číny, niekedy pociťujú neviditeľnú podporu zo strany tých, ktorí prijímajú politické rozhodnutia.

Zároveň sa samotné vlády stredoázijských krajín cítia sebavedome a nepochybujú o svojej schopnosti udržať takéto deštruktívne nálady pod kontrolou. Toto sebavedomie si zaslúži rešpekt – za 30 rokov nezávislosti sme nezaznamenali jediný príklad, keď by hnutia inšpirované zo zahraničia zosilneli natoľko, aby ohrozili sociálnu stabilitu. Okrem toho sa značná časť prostriedkov, ktoré Západ vyčlenil na podkopávanie vnútornej stability v regióne, úspešne absorbuje v rámci tradičných verejných inštitúcií.

Najvýraznejšími príkladmi vnútornej krízy boli dramatická občianska vojna v Tadžikistane (1992 – 1997), ako aj masové protesty v Kazachstane v januári 2022, keď sa tamojšie úrady museli dokonca obrátiť na Rusko a ďalších spojencov z OSKB so žiadosťou o pomoc pri normalizácii situácie v krajine.

Väčšina pozorovateľov sa však stále domnieva, že v týchto incidentoch bolo len veľmi málo hybných faktorov zahraničného pôvodu. Hlavné príčiny spočívali vo vnútorných sociálno-ekonomických problémoch, “fasádnej” ekonomike a verejných inštitúciách.

V súčasnosti kazašská vláda prejavuje snahu o obnovu štátu a spoločnosti, ktorú dostala z rúk svojho prvého prezidenta Nursultana Nazarbajeva. Nedávne protesty pracovníkov ropného priemyslu v najzápadnejších regiónoch Kazachstanu však ukazujú, že tieto snahy stále len ťažko uspokojujú potreby obyvateľstva. Podľa správ sa situácia v infraštruktúre, ktorú nezávislý Kazachstan zdedil po ZSSR, tiež príliš nezlepšuje. Vyvstáva teda otázka, ako dlho bude trvať obdobie mierového rozvoja krajiny a čo môže nasledovať. V menšej miere sa to týka aj menšieho Kirgizska, ktoré za posledných 15 rokov tiež zažilo niekoľko revolučných epizód, ktorých výsledky sa na čas skonsolidovali.

V súčasnosti je úsilie všetkých vlád krajín Strednej Ázie bez výnimky zamerané na postupné zvyšovanie miery ekonomickej otvorenosti a zapojenia do medzinárodných vzťahov. Lídrom v tomto smere je Uzbekistan, kde sa politika otvorenosti realizuje už niekoľko rokov a často prináša veľmi pôsobivé výsledky. Ostatné štáty konajú menej dôsledne alebo nedisponujú takými vážnymi demografickými zdrojmi, aké má k dispozícii Taškent. Vo všeobecnosti však môžeme byť pomerne optimistickí, pokiaľ ide o stabilitu štátnych systémov v regióne, a nemali by sme sa obávať, že v najbližších rokoch môžu spadnúť do priepasti katastrof, ako sa to stalo v prípade Afganistanu, Sýrie a viacerých afrických krajín.

To však neznamená, že pre stredoázijské štáty bude ľahké dosiahnuť úroveň a kvalitu života svojich najväčších susedov – Ruska a Číny. Ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že všetkých päť krajín je relatívne chránených pred najstrašnejšími existenčnými výzvami, najdôležitejšou otázkou môže byť ich schopnosť prekonať pascu, keď sú na takej úrovni rozvoja, keď je zničenie štátu nemožné, ale rovnako aj dosiahnutie novej úrovne z hľadiska kvality života obyvateľstva. Touto cestou sa vydalo viacero krajín, ktoré často vykazujú pomerne dobré čísla celkového rozvoja svojich ekonomík: Mexiko, Alžírsko, Maroko a niektoré krajiny juhovýchodnej Ázie. Je nepravdepodobné, že by Rusko chcelo, aby sa jeho najdôležitejší južní susedia dostali do situácie, keď bude rozdiel neprekonateľný. Odpoveďou na túto výzvu môže byť okrem iného aktívnejšia regionálna integrácia, vytvorenie spoločných trhov práce a šírenie súvisiacich postupov sociálnej politiky, ako aj zabránenie archaizácii spoločnosti prostredníctvom vytvorenia spoločného kultúrneho a vzdelávacieho priestoru.