Pre zdravý vývin dieťaťa sú podľa odborníčky kľúčové bezpečie a kvalitné vzťahy

„Pri konkrétnom prípade by sme mali byť obzvlášť zdržanliví. Kým nepoznáme všetky okolnosti, nemali by sme vytvárať príbehy, ktoré vysvetľujú konanie dieťaťa na základe jednej informácie z jeho rodinného života,“ zdôraznila Stančeková. Automatické spájanie rodinného usporiadania s násilím môže podľa nej stigmatizovať veľkú skupinu detí a rodín, ktoré si zaslúžia rešpekt a podporu a odvádzať pozornosť od skutočnej komplexnosti príčin rizikového správania.

Bezpečie dieťaťa podľa Stančekovej nespočíva iba v zabezpečení bývania, stravy či školskej dochádzky. „Dieťa potrebuje cítiť, že je prijímané, že jeho prežívanie niekoho zaujíma, a že sa môže obrátiť na dospelého aj vtedy, keď urobí chybu, zlyhá alebo sa správa náročne. Dôležitá je aj skúsenosť, že konflikty neznamenajú stratu vzťahu,“ povedala Stančeková.

„Z psychologického hľadiska je mimoriadne významná existencia aspoň jednej stabilnej, bezpečnej a dôveryhodnej vzťahovej osoby. Nemusí to byť nevyhnutne biologický rodič,“ vysvetlila odborníčka s tým, že takúto oporu môže poskytovať starý rodič, príbuzný, pestún, učiteľ alebo iný dlhodobo dostupný dospelý.

Významným stabilizačným prostredím môže byť aj škola. Učitelia by mali pri témach rodiny rešpektovať rôzne rodinné situácie a vytvárať priestor na diskrétne rozhovory. „Namiesto označovania dieťaťa ako problémového by sme sa mali pýtať, čo nám jeho správanie hovorí o jeho potrebách,“ uviedla Stančeková. Za vzdorom, uzavretosťou či konfliktmi môže podľa nej byť smútok, neistota alebo ťažkosť, ktorú dieťa nedokáže pomenovať.

Učitelia by si mali všímať zmeny oproti obvyklému správaniu, napríklad zhoršenie prospechu a koncentrácie, konflikty, podráždenosť, stiahnutie sa z kolektívu či stratu záujmu o aktivity. Pozornosť si zaslúžia aj izolácia a zmeny v priateľstvách. Z jedného prejavu však podľa Stančekovej netreba vyvodzovať závery. Pri pretrvávajúcich ťažkostiach odporúča komunikáciu s rodinou a odbornými zamestnancami školy.

Spolupráca školy, rodiny a odborníkov má podľa Stančekovej vychádzať z partnerstva, rešpektovania súkromia a zabezpečenia pomoci včas. „Rovnako dieťa by nemalo nadobudnúť pocit, že je posielané k psychológovi preto, že je problémové, alebo že za svoje ťažkosti nesie vinu. Dôležité je komunikovať otvorene, vysvetliť dôvod odporúčanej podpory a zapájať rodinu do hľadania riešení. Odborník by mal byť predstavený ako človek, ktorý môže pomôcť lepšie porozumieť tomu, čo dieťa prežíva a nájsť spôsoby, ako mu situáciu uľahčiť,“ zdôraznila Stančeková.